V týchto pohnutých postgorilích časoch je určite mnoho ľudí znechutených politikou. Mnohých už teraz trápi svedomie za vnútorné úvahy, že by voliť vôbec nešli. Pre takto trpiacich by mohli byť utešujúce aspoň slová z kontroverzného Freakonomicsu. Jeho autori na svojom blogu tvrdili, že nikdy nevolíme kvôli programu volenej politickej strany, ani kvôli našim ekonomickým záujmom. Motivujú nás vraj hlavne sociálne stimuly. Podľa ich sociologického výskumu je skoro isté, že najväčšia výhoda spojená s chôdzou k volebnej urne spočíva v tom, že nás naši priatelia a kolegovia uvidia vo volebnej miestnosti. pokračovanie článku
Fascinácia politikmi má na Slovensku dlhšiu tradíciu. Tento fenomén možno súvisí s akousi dedičnou plebejskosťou, ktorá je slovenskému voličskému elektorátu vlastná. Typický slovenský volič 20. storočia akoby trpel akousi poruchou, potrebou dostať sa čo najbližšie k svojmu milovanému politikovi, uctievať ho a dotknúť sa aspoň jeho zvrškov. Preto sa v 40. rokoch 20. storočia tlačil v dave, len aby mohol zažiť extaticko-fašistický zážitok počas nedeľnej omše, ktorú práve celebroval sám Jozef Tiso. Tým šťastnejším sa splnil aj sen o eucharistii prijatej z rúk samotného vodcu, alebo o osobnej spovedi zavŕšenej bozkom prezidentovej štóly. pokračovanie článku
Prednedávnom prišla pohroma, pravda popisujúca politický proces. Príbeh presiaknutý podvodmi, popisujúci podplácanie politikov, poslancov. Popis prinášal pekelný príbeh plný politických pokleskov, prehreškov proti poctivosti, pravde. Po prečítaní prepisov, pochopiteľne prišlo pobúrenie. Príbeh podráždil plno prekvapených, poctivo pracujúcich. Poctivci prosto pociťovali potrebu poznať pravdu. Požadovali prešetrenie, preverenie podozrení, pritom posmutneli. Páni politici, preboha prečo? pokračovanie článku
Priznávam sa, že už od jesenného pádu vlády uvažujem, že v konkrétnu marcovú sobotu v roku 2012 by som akože nebol doma. Samozrejme nie pre normálnych ľudí, rodinu a priateľov, ale iba pre politikov. Ak by v túto sobotu práve husto pršalo, alebo by nebodaj ešte padal sneh, zamkol by som byt na dva západy, zatemnil by som žalúzie a celý ten volebný cirkus by som jednoducho odignoroval. V prípade slnečného počasia by som možno bol ochotný opustiť pevnosť, ale volebnej miestnosti by som sa vyhol veľkým oblúkom. pokračovanie článku
Záver starého roka som bol nútený preklínať v duchu a často aj nahlas. Nepomáhala ani škoricová a borovicová predvianočná atmosféra, ktorá predtým vždy zaberala. Akoby aj mohla, keď človeka nachvíľu podrazí vlastné telo, a v jeho blízkom rodinnom kruhu zradí telo niekoho úplne, zákerne a navždy. Naozaj zvláštny záver roka. pokračovanie článku
Opäť som si bol osobne prevziať zásielku kníh z môjho obľúbeného internetového obchodu. Nevyužil som však osobný odber na odbernom mieste, čo niektoré knižné internetové obchody ponúkajú, ale opäť som bol nútený vypraviť sa k najbližšej pobočke pošty. Napriek tomu, že pri nákupe som zvolil platbu na dobierku a doručenie prostredníctvom organizácie, ktorá má doručovanie v popise práce, prevzatia zásielky v teple domova som sa opäť nedočkal. Uznávam príliš veľa „opäť" na tri vety, ale to len preto, že toto nebola prvá takáto skúsenosť so službami Slovenskej pošty. Naozaj sa mi to stáva skoro pravidelne. pokračovanie článku
Roald Dahl sa narodil vo Walese nórskym rodičom. Krstné meno dostal po svetoznámom nórskom polárnikovi Roaldovi Amundsenovi. Možno aj vlastníctvo tohto slávneho mena bolo predurčením jeho budúceho života. Dahlov život bol skutočne bohatý na životné zvraty, rodinné straty a rany osudu, ale aj dobrodružstvá, úspechy a slávne okamihy. Najväčšiu slávu mu priniesli hlavne jeho literárne počiny. Stal sa jedným z najpredávanejších autorov na svete. Stvoril množstvo poviedok a kníh pre deti aj dospelých. Jeho diela sa vyznačovali neuveriteľnými zápletkami príbehov, nepredvídateľnými závermi a nezvyčajným humorom, ktorý bol často odetý do čierneho rúcha. Práve jeho čierny humor bol asi najväčším lákadlom pre čitateľov, možno aj preto, že pred Roaldom Dahlom sa tento typ humoru veľmi nevyskytoval. pokračovanie článku
Ľudstvo by malo byť vďačné za všetkých tých géniov, ktorí tento svet urobili lepším miestom pre život. Samozrejme, že s týmto výrokom sa môže stotožniť iba technooptimista. Naopak, ten kto vidí vo vede a technike len prostriedok na ničenie planéty a odrhnutie človeka od matky prírody, bude preklínať deň, keď prišiel na svet každý ďalší génius a vizionár. Paradoxne k takýmto protipokrokovým postojom niekedy dospeje aj človek, ktorý sa narodí s talentom a s predurčením na veľké vedecké objavy. Jeho prerod môže byť dokonca ešte komplikovanejší, a nezmení sa len na bojovníka proti vedeckému pokroku, ale jeho konanie nadobudne až protispoločenské a socio-patologické rozmery. pokračovanie článku
Po druhej svetovej vojne mlčala dlhé roky učupená v malej nitrianskej uličke, jedna nádherná sakrálna stavba. Bola len akýmsi ošumelým a nemým svedkom jednej ľudskej tragédie, kým si ju konečne všimli kompetentní, ktorí sa možno v hodine dvanástej prebrali z postsocialistickej letargie a vdýchli jej znova život. Nie však náboženský, pretože z objektívnych historických príčin to už ani nebolo možné, ale kultúrny a dejinno-architektonický. Po niekoľkoročnej rekonštrukcii (rekonštrukcia sa začala ešte v roku 1983) sa tak táto stavba stala pamätníkom aj židovských dejín starobylej Nitry. pokračovanie článku
Jeden sa chcel podobať na Davida Gahana, druhý sa česal ako Martin Lee Gore. V akejsi infantilnej viere, že budú stále mladí si sľúbili, že zostanú pravovernými Depešákmi do konca života. Prisahali si, že zostarnú spolu so svojimi idolmi, aj keď oni mali pred nimi už nejaký ten náskok. V čase, keď sú najväčším problémom pubertálne vyrážky, malé vreckové a pondelňajšia písomka z fyziky, naivnejšiu prísahu človek asi ani nevymyslí. pokračovanie článku
Môjho starého otca navštevoval muž, ktorý si rád vypil. Bol to taký dedinský pijan, ktorý pustil dolu gágorom každú výplatu a v podstate aj celý svoj majetok. Vo vnútri to však bol dobrý človek, len so zlými prioritami. Kvôli alkoholovému opojeniu často strácal dôstojnosť, a okrem močenia na verejnosti, navštevoval dvory spoluobčanov, dotieravo túžiac po spoločnosti, ale ešte viac po litri vína. pokračovanie článku
V časoch, keď sa mladým mužom zapaľujú lýtka, sa pohyboval v mojom okolí chlapec, ktorý priťahoval problémy. Bol v tom úplne najlepší na svete, jednoducho borec. Stačilo, že sa zjavil vo vašej bezprostrednej blízkosti, alebo vám pri bare kúpil drink, a s určitosťou ste mali okrem nápoja, aj o jeden problém naviac. V tom momente by vám nepomohol ani kominár a jeho šťastné sadze, ani trikrát popľutá podkova pre šťastie v zadnom vrecku nohavíc a domnievam sa, že už ani oblíznutie čiernej mačky. Prosto, v tom okamihu sa na vás nalepila čierno-čierna smola. pokračovanie článku
Boli časy, keď sa futbal hral v červených trenkách, a do lopty sa kopalo v obyčajných gumených kopačkách. Časy, keď sa strieľali góly aj s krajcom maslového chleba v jednej ruke, keď futbalom žila celá ulica, keď sa hralo o tie najvýznamnejšie trofeje, keď dolný koniec hral zásadne iba s tým horným, a keď čas nehral skoro žiadnu rolu. Bola to mimochodom aj doba, keď chlapci ešte mali fantastické sny, pretože netušili, že niekde tam vo veľkom svete existujú aj nejakí manažéri, právnici, biznismeni a finanční žraloci. A tak zbožňovali hlavne indiánskych náčelníkov, Sandokana, hrdinov, československých hokejistov a svetových futbalistov. pokračovanie článku
V posledných hodinách sa často hovorí o princípoch a zásadach. Áno súhlasím. Človek by mal trvať na svojich zásadách a nevzdávať sa svojich ideálov a presvedčenia len tak, alebo vôbec. Mám tiež jedno zásadné presvedčenie,a to také, že moja rodina je to najcennejšie čo mám. Urobím pre ňu všetko, čo bude v mojich silách. Okrem iného som ešte presvedčený, že by sa nemalo kradnúť, a preto nekradnem, a odsudzujem všetkých, ktorí tak činia. Celý život zarábam peniaze len poctivou prácou a nechcel by som nikdy zažiť, aby ma niekto okradol, lebo tým by logicky okradol aj moju rodinu, ktorú nadovšetko milujem. pokračovanie článku
Byť živou hudobnou legendou na Slovensku je už pomaly samostatnou kategóriou národného folklóru. Najhoršie na tom celom je, že staré legendy, aj keď už nemajú čím osloviť, sa neustále vyhrabú na javiská, rozpadávajú sa a znova obnovujú. Samozrejme, že tento fenomén sa objavuje aj v iných hudobne vyspelejších krajinách, ale na Slovensku má tento recyklačný jav o čosi chorobnejšie rozmery. pokračovanie článku
Jedného dňa ma zavolalo moje rodisko. Zvykne tak urobiť párkrát do roka. Raz je príčinou niekoho svadba, inokedy niekoho narodenie a bohužiaľ často aj smrť. Tentoraz sa však malo doma veseliť. Oslavovať malo dokonca samotné rodisko, pretože aj rodné hrudy mávajú svoje okrúhle narodeniny. Na pozvanie som odpovedal kladne. Stretnutie s rodákmi bolo naozaj príjemné. Usmieval som sa na známe tváre, a v tých neznámych, som hľadal podobnosť s tými známymi. Podávali sme si ruky, potľapkávali sme sa po pleciach. Stisky rúk boli naozaj pevné, úsmevy úprimné. Potom sa veľa spomínalo. S hrdosťou na úspechy živých, so smútkom na mŕtvych. pokračovanie článku
Tak som si teda pozrel tú slávnu tanečnú televíznu šou, v ktorej mediálne známe osobnosti absolvujú svoj oneskorený tanečný venček. Niežeby som dovtedy vôbec nevedel o čo ide. V obraze som bol už dávno, len som z tohto zábavného formátu nebol až taký nadšený, ako veľká časť národa. Mal som na to svoje dôvody, ktoré vôbec nesúvisia s bojkotom televízneho vysielania, len ma akosi nebaví zízať na trojhodinový prenos tancujúcich celebrít. pokračovanie článku
Keď človek kráča ulicami mesta, očakáva , že stretne ľudí, potrasie pár pravíc a aspoň na diaľku pozdraví niekoľko známych. Prirodzene predpokladá, že ak sa vyberie na najhlavnejšiu ulicu v meste, na bývalé korzo, zažije takýchto stretnutí ešte viac. Ak k tomu bude ešte svietiť letné slnko a na oblohe nebude ani mráčika, mohla by byť prechádzka pešou zónou, naozaj príjemne stráveným časom. Môže navštíviť malé obchodíky, ktoré overil čas a aj spokojnosť zákazníkov. Po nákupoch by sa mohol nachvíľu usadiť v malebnej kaviarničke, alebo v záhradnej reštaurácii, ktorá zasahuje priamo do ulice a človek tak nestráca kontakt so živou mestskou tepnou. Javí sa to ako samozrejmosť? Žiaľ v našom meste už ani nie. Aj napriek letným a voľným dňom, bolo srdce nášho mesta skoro prázdne. Záhradné reštaurácie a kaviarne zívali prázdnotou. Zurčiaca fontána nemala koho v horúcich dňoch osviežiť. Už dávno schátrali aj staré kiná, odtiahli overení obchodníci a za nimi aj ľudia, moderní lovci a zberači. pokračovanie článku
Rap má určite africké korene. Z pobrežia otrokov sa za zvukov rytmického bubnovania, v podpalubí otrokárskych lodí dostal do Ameriky, aby neskôr prifarbil blues, spirituály, jazz a nakoniec hudbu ulice - hip-hop. Možno už vo svojej tribálnej DNA mal zakódovaný protest, politickú, sociálnu a neskôr aj kultúrnu angažovanosť. Klišé, pózy a prázdnosť slov získal až neskôr, a je určite pravda, že keď dorazil do našej malej krajiny, všetky tie negatívne znaky tohto urbánneho prejavu, nadobudli naozaj obludné rozmery. Možno aj preto autor doslovu (Kornel Földvári) Beneho básnickej prvotiny napísal, že sa mu zdá „že celý rap vznikol ako generačná provokácia nás skôr narodených". pokračovanie článku
Je dobré narodiť sa a vyrastať na národnostne zmiešanom území, napríklad slovensko-maďarskom. Môže to byť celkom dobrá škola tolerancie, pokým do pahrieb intolerancie nedúchajú extrémisti z oboch, niekedy aj viacerých strán. Takáto škola si vyžaduje veľkú dávku empatie, lebo bez nej sa na človeka lepia predsudky, ako tenké pavučiny počas babieho leta. Niežeby ľudia na takýchto miestach nemali predsudky, majú a vždy aj mali, no snažili sa ich však liečiť spolunažívaním. Samozrejme, že niekedy to zaškrípalo, dokonca sa napáchalo aj pár historických krívd, ale potom znova nastala renesancia vzťahov. Obe strany sa učili spolu žiť a vyrovnávali sa s minulosťou. pokračovanie článku
Boli sme gymnazisti. Bolo krátko po nežnej revolúcii, keď vypukla pomlčková vojna. Bola to taká malá bratská vojna o spojovník, ktorý ale bratia Česi nazývali pomlčkou. Mne a mojim najbližším priateľom sa to zdalo čudné. Boli sme mladí, verili sme v rýchle zmeny a boje o nejaký spojovník nám pripadali ako streľba naprázdno. No jeden z nás si to nemyslel a oduševnene vyhlasoval, že je to po dlhých rokoch zápasu Slovákov o svoju svojbytnosť, jedna z najdôležitejších vecí. Mohol si to myslieť, lebo už bola predsa demokracia. Ostatní sme s ním však nesúhlasili, pretože aj vyjadrenie nesúhlasu patrilo zrazu k výdobytkom vyštrnganej demokracie. pokračovanie článku
Počas rannej cesty do práce, stále častejšie narážam na niečo nezvyčajné. Povedľa chodníka je jedna väčšia zanedbaná trávnatá plocha, z ktorej sa z času na čas, stane malé táborisko, pre mňa tajomných ľudí. Možno sa tu dokonca utáboruje aj menší kmeň, a niekedy možno aj dva. Nedokážem to určiť presne, pretože v ranných hodinách už nie je na rumovisku ani noha. Dôkazom ich nedávnej prítomnosti je však pováľaná tráva a na zemi sa povaľujúce artefakty. Keďže som od prírody tvor zvedavý, snažím sa daný stav preskúmať. Okamžite sa vciťujem do Cooperovho stopára a analyzujem zanechané stopy. pokračovanie článku
Keď vypukla posledná, a ešte stále aktuálna, svetová finančná kríza, tá, na ktorú sa dodnes vyhovárajú všetci od chlapcov z Wall Streetu, až po šičky krojov z Hrušova, začalo sa spomínať na starého Karla Marxa. A tak, kým všetci počas krízy strácali, aspoň kníhkupectvá a antikvariáty po celom svete zarábali. Zo zastrčených, zaprášených políc knižných obchodov mizli vraj diela tohto nemeckého mysliteľa, ako teplé rožky. Začalo sa tvrdiť, že Marx mal vraj veľkú pravdu, a jeho „Kapitál", niektorí nazývali knihou proroka. Aj naši postkomunistickí pohrobkovia pritakávali, vyhlasujúc, že „oni to tvrdili celé roky", zabúdajúc však na to, že po nežnej revolúcii sa s Marxom viazaným v koži, rozlúčili oveľa barbarskejšie, ako s obskúrnymi Leninovými spismi. pokračovanie článku
Po inšpiráciu k tomuto článku som si zašiel až na pobrežie chorvátskej Dalmácie. Prečo práve tam? Lebo v Chorvátsku je fakt dobre, teplo a majú tam aj more. Chorvátske more je vraj aj slovenské, ale podľa mňa je viac české, lebo Čechov je v Chorvátsku viac počuť ako Slovákov. A práve k českým výletníčkam, ktorých rozhovory som mal možnosť na pláži odpočúvať, sa viaže moja inšpirácia. Odpočúvať je však asi silné slovo, pretože sa prejavovali naozaj výrazne. Prosto človek by musel by nedoslýchavý, aby ich asi na vzdialenosť troch metrov, pri šumení morských vlniek a ševelení jadranského vánku, nepočul. Viem je neslušné odpočúvať rozhovory cudzích ľudí, ale čo má slniaci sa človek na tej pláži robiť. Po dvoch dňoch pri mori je už človeku jasné, že slnko páli, nebo je modré, more je slané, voda je mokrá, a tak sa nudiaci dovolenkár započúva do plážového jazykového Babylonu. Snaží sa zachytiť význam viet jazykov, ktoré pozná a zisťuje, že ľudia nemajú žiadne tajomstvá. My zo Slovenska máme tú výhodu, že rozumieme minimálne ešte jednému jazyku navyše, ako iný priemerný dovolenkár. Chcem tým naznačiť, že stále rozumieme češtine. pokračovanie článku
V dnešných obchodoch kúpite naozaj všetko. Predajú vám často aj to, čo práve nepotrebujete. Aj tak mám však niekedy pocit, že ako zákazník som často obslúžený horšie ako v minulosti, keď v obchodoch toho veľa nebolo, a čo aj za niečo stálo, bolo práve pod pultom. Možno človek toho veľa nezohnal, ale mal aspoň šancu, že mu predavač alebo predavačka rozumejú. Áno, služby sa oprávnene kritizovali, pretože v radoch sa čakalo na všetko možné. Často ste si dokonca mohli pomýliť plastovú figurínu s predavačkou a naopak, ale keď ste už narazili na dobrého pracovníka v obchode, mohli ste nakúpiť potrebnú vec aj s minimom informácií o kupovanom produkte. pokračovanie článku
Je leto, čas dovoleniek a rodinných návštev. Čas, keď človek môže navštíviť svojich blízkych, svoje rodisko a pobudnúť tam pár bezstarostných dní. Robím tak aj. Mám rád tieto dni návratov a aj spomínania na tých, ktorí sa môjho návratu nedožili. Patrí k nim aj starý otec, na ktorého spomínam často aj tu na tomto „blogovisku". Vždy, keď navštívim jeho dom a dvor, chcem ho stále vidieť sedieť pod starou hruškou. Keby tam bol, podišiel by som k nemu a prisadol by som si. Doniesol by som mu noviny, ktoré tak rád čítal a on by sa opýtal na dnešný svet a ľudí, ktorí ho obývajú. Pozorne by si ma vypočul, a potom by zdvihol zrak ku korune starej hrušky, a povedal by niečo skutočne múdro naivné. pokračovanie článku
Rád cestujem vlakom, pretože tento druh cestovania má svoje čaro. Okrem toho, že sa človek vezie, môže zároveň robiť aj mnoho iných vecí, dokonca niekoľko súčasne. Ja napríklad sledujem bežiacu krajinu, čítam si a pritom sa často potajme venujem ešte jednej záľube, a to odpočúvaniu. Nerobím však nič nekalé, len vo všetkej počestnosti odpočúvam spolucestujúcich. Robím tak kvôli svojmu záujmu o človeka a priznávam, trocha aj kvôli inšpirácii. Vo vlaku odpočúvam najradšej, pretože tu sa jednoducho odpočúva omnoho lepšie ako v krčme. Netvrdím, že odpočúvanie v krčme nie je inšpirujúce, ale krčmové témy sa predsa len často podobajú ako vajce vajcu, a človek často odpočuje len dialógy o množstve vypitého alkoholu a o následnom stave neurónov opíjajúcich sa osôb. No a neexistuje nič horšie, ako keď sa človek usadí v krčme vedľa alkoholom opojených hlavohrudí, ktoré komunikujú len skloňovaním vulgárnych pomenovaní pohlavných orgánov a časovaním írečitých slovies, ktoré sú zase synonymom súlože. pokračovanie článku
Na začiatku bol list, ktorý nezachytil ani môj e-mailový antispamový filter. Nejednalo sa o typický reťazový e-mail, niečo ako čínska modlitba, ktorú keď nepošlete ďalej, tak vás postihne strašné nešťastie. Napríklad, že vám v akváriu vyhynie celý kŕdeľ tetier neónových, alebo že budete okradnutí o 50 centov pokladníčkou v hypermarkete. Tento list bol iný. Bol napísaný zvláštnym jazykom, takým univerzálnym, ale v slovenskej verzii. Text listu bol naozaj srdcervúci, hovoriaci o nešťastí, chorobe, ale aj o nádeji, láske, Bohu a solidarite. Najšokujúcejšie však na liste bolo, že jeho odosielateľ mi ponúkol obrovskú finančnú čiastku. Žiadal len jediné, aby tieto finančné prostriedky boli využité na správnu vec. Po prečítaní týchto riadkov sa mi roztriasli kolená. pokračovanie článku
Receptov na šťastné partnerské spolužitie je naozaj mnoho. Je ich plno na stránkach lifestylových časopisov a internetových magazínov. Väčšinou však takýmto radám chýba reálny základ, pretože často sú ich autormi aj ľudia bez skutočných partnerských skúseností. Takéto rady vznikajú často z čisto zištných dôvodov, ktoré sú motivované len rastúcim predajom časopisov a ziskami z predaja reklamy. A tak ich môže pokojne písať nejaká žubrienka bez životných skúseností, alebo zatrpknutá stará dievka. Pokojne sa za maskou renomovanej poradkyne v oblasti partnerských vzťahov, môže skrývať aj neúspešný spisovateľ z Čabradského Vrbovku. Skutočných overených rád je tak pramálo. Mojim cieľom je však túto medzeru vyplniť. Prečo práve ja? Lebo mám na to všetky predpoklady, veď posúďte sami. pokračovanie článku
Jaskyne považujem za fascinujúce, desivé a tajomné zároveň. Asi aj preto, vždy keď mám možnosť, alebo cestu okolo, pri niektorej sa zastavím a nakuknem. Samozrejme, že mám na mysli iba tie, ktoré sú už niekoľko desaťročí sprístupnené turistom. Takú Demänovskú jaskyňu slobody navštevujem skoro s ročnou periodicitou, ako keď človek navštevuje vzdialenejších príbuzných. Už jej názov prezrádza, že táto jaskyňa sa nachádza v Demänovskej doline na severnej strane Nízkych Tatier, asi 13 km južne od Liptovského Mikuláša. pokračovanie článku
Môj koniec sveta bol niekedy za dedinským krížom, za takým tým „svätým za dedinou". To bola hranica, kam som mohol ísť ešte sám. Za týmto krížom, sa na všetky svetové strany rozprestieral už len svet zakázaných miest. pokračovanie článku
Nickyho rodina je už v poradí tretím filmom z dielne slovenského režiséra Mateja Mináča, ktorý je venovaný záslužnému činu sira Nicholasa G. Wintona. Aj napriek tomu, že divák pozná dva predchádzajúce filmy (Všichni moji blízcí, Sila ľudskosti), nemá po zhliadnutí toho tretieho pocit, že už všetko videl a počul. Film Nickyho rodina sa podľa tvorcov nakrúcal šesť rokov, pričom autori natočili 450 hodín filmového materiálu, ktorý potom následne 4 tisíc hodín strihali v strižni. Na samotnom filme túto obrovskú prácu aj badať, a to nie len tým, že autori venovali veľký priestor pamätníkom (zachráneným deťom a samotnému Wintonovi), ale aj tým, že divák má možnosť zhliadnuť aj množstvo obrazov z ich kamery na cestách. Vo filme sa tak objavia zábery zo Slovenska, Českej republiky, Maďarska, Kanady, USA, Kambodže či Izraela. pokračovanie článku
Tri dni nečítaj, a ústa zhrubnú. Tri dni nepíš, a ruka zoslabne.
