Hlava by aj chcela, ale telo nevládze

Autor: Jozef Kuric | 14.1.2011 o 9:23 | Karma článku: 14,13 | Prečítané:  2250x

V jedno ráno som dosť neuvážene pred manželkou vyhlásil, že musím urobiť niečo dosť výrazné pre moje zdravie, že začnem behom a urobím tak ešte dnes večer. Na manželkinu otázku, že čo ma to napadlo, som odpovedal protiotázkou, či si naozaj neráčila všimnúť tú stále sa zväčšujúcu pneumatiku na mojom bruchu, ktorá sa z príťažlivej galusky pomaly mení na matadorku. Potom som spomenul ešte niečo o zdraví a o tom, že som stále mladý a celkom sympatický muž a chcem, aby to ešte dlho aj tak zostalo. Neodpovedala, len sa tak potmehúdsky usmiala a mne bolo jasné, že v tomto momente platí, že kto mlčí, ten svedčí.

Veď vôbec nepoužila žiadne tie argumenty, ktoré majú človeka presvedčiť, že sú aj dôležitejšie veci v živote človeka, ako fyzická krása a estetika tela. A neverím, že ma chcela iba podporiť ako to robí vždy pri všetkých mojich rozhodnutiach, ako napríklad, keď som rozhodol, že kúpime novú práčku, alebo že by sme mali vymaľovať detskú izbu, alebo keď som navrhol, že by sa už patrilo ísť aj do divadla. Za pár minút mi manželka zavrela aj posledné únikové vrátka, keď sa ma vo výťahu pred zrakmi a ušami našich detí ešte raz dôrazne opýtala, či naozaj trvám na svojom vyhlásení. Zrazu bolo na meter štvorcový viac svedkov a mne neostávalo nič iné, len potvrdiť moje ranné vyhlásenie súhlasným prikývnutím, čím som definitívne stratil možnosť z môjho záväzku vycúvať. Veď čo by som to bol za manželskú a otcovskú autoritu.

V práci som však cítil, že ma niečo vzadu v hlave tlačí, niečo ako pochybnosti, ktoré zápasili s ranným, vtedy ešte celkom silným odhodlaním. Snažil som sa tým ale nezaoberať, veď nejako ani nebol čas. Po návrate domov sa však drzé pochybnosti vrátili ako vlnobitie. Bolo jasné, že čas na sľúbený beh za zdravie sa blížil a preto aj pochybnosti stupňovali paľbu spochybňujúcich otázok.

Vydržíš ty vôbec prebehnúť aspoň kilometer? Kedy si naposledy bežal? Odpovedám im, že naposledy hádam na povinnej vojenskej službe, že je tomu aj desať rokov, ak nerátam to pobehovanie za dcérou, ktorá sa pred pár rokmi učila bicyklovať.

Máš vôbec nejakú stratégiu? Pochybnosti pokračovali. Načo takéto niečo plánovať, však vyberiem si nejaký okruh na sídlisku. Ktorýkoľvek okruh si vyberieš, určitý úsek budeš vždy bežať do kopca, to ti nevadí? Rýpu pochybnosti. No tak to mám napríklad premyslené: na úvod, keď budem ešte pri sile, budem bežať do kopca, keď bude síl ubúdať, budem mať pred sebou už len úsek dolu kopcom a to sa už nejako dokotúľam, presne ako valiace sa teleso na naklonenej rovine.

Nemal by si predtým absolvovať nejakú predprípravu, trocha sa rozcvičiť a otužiť? Ale prosím vás, čo som nejaký mäkkýš. A si dostatočne materiálne vybavený na takúto športovú aktivitu? Preboha, čo také by som asi potreboval, nejaké tepláky sa v skrini nájdu, rozčaptané tenisky mám a MP3 prehrávač naozaj nepotrebujem, však nejdem behať po Central Parku. Pochybnosti boli týmto odohnané a ja som sa obradne obliekol do ešte nepoškvrnenej teplákovej súpravy.

Ešte predtým, ako som si obul tenisky, som na svoj facebookový profil napísal takýto status „Idem si normálne po dlhých rokoch zabehať a dúfam, že sa nevrátim domov s infarktom", lebo tak sa to dnes robí, keď sa chystáte vykonávať nejakú činnosť, alebo sa len tak hriešne nudíte. Potom som si už naozaj zašnuroval športovú obuv a pritom som hrdý sám na seba vzdoroval prekvapeným pohľadom rodinného osadenstva.

O samotnom behu sa rozpisovať ani nebudem, bola to jedna veľká katastrofa, už v polovici som funel som ako muflón a nebyť toho, že som sa tešil na čo najrýchlejší návrat domov, tak do cieľa asi ani nedobehnem. Nemal som žiadny zásadnejší problém, hlava bola odhodlaná bežať oveľa ďalej, ale tá vám je pri behu tak na dve veci, tá za vás bežať nebude. Takže, keď som sa horko-ťažko domotal domov, pred rodinou som medzi ťažkými výdychmi konštatoval, že všetko je v najlepšom poriadku, len nohy, srdce a pľúca akosi nevládali, tak som ich prosbám vyhovel, prehlasovali sme hlavu a vrátili sme čo najkratšou cestou domov.

Zvliekol som zo seba teraz už behom poškvrnené tepláky, sadol som si k počítaču a dýchavične som sa začítal do podporných, ale aj čudujúcich sa komentárov pod mojim statusom na sociálnej sieti. Chvíľu som vyčkával, ako šelma na korisť. Asi po štvrť hodine som sa však ozval a hrdo som konštatoval, že som to prežil a infarkt srdca sa nekoná. Okamžite sa objavili aj nové uštipačné komentáre, ktoré naznačovali, že som sa vrátil akosi priskoro, ale mne to nepripadalo vôbec vtipné, pretože v skutočnosti mi tých asi 12 minút behu veľmi silno pripomínalo najslávnejší Márquezov román „100 rokov samoty".

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?