Čo som vlastne týmto krátkym a možno nepochopiteľným úvodom chcel povedať? Vyjadrím sa zrozumiteľnejšie. Slovenské súkromné televízie sú skoro nepozerateľné! A je to vonku. Prečo? Asi preto, že hlavne v primetimových časoch vysielajú plno nevkusných hlúpostí, s neblahým vplyvom, na už aj tak dosť pokrivený vkus televízneho diváka. Uvedomujem si, že kritizujem niečo, čo je v demokracii nekritizovateľné, lebo súkromné televízie si môžu zaradiť do vysielania čo chcú, a ja ako divák mám slobodu výberu, a mnoho ďalších ešte ostentatívnejších možností v podobe vypnutia a až bojkotovania ich vysielania. Takýto postoj však má minimálne dva háčiky a možno aj tri.
Áno súhlasím, ide o súkromné televízie s výrazne komerčnou motiváciou, ktorá ich ženie do boja o reklamný koláč. No a tu sme dostali k prvému háčiku. Nie sme my diváci a spotrebitelia, tak trocha účastní na príprave tých reklamou zaváňajúcich koláčikov? Veď dnes už väčšina z nás je v sieti niektorého mobilného operátora, bankuje s nejakou bankou a každodenne spácha aj nejaký ten kus hygiény. K tomu si prirátajme obľubu svetlého ležiaka, rastlinný tuk s výraznou maslovou chuťou, štyri jogurty s priaznivým účinkom na črevnú flóru a vznikne reklamný koláčik, že normálne nebíčko v papuľke.
Kacírska a pomýlená hypotéza? Tak potom by som apeloval ešte na etiku a estetiku, ktoré by nemali umierať, ani pri prevádzkovaní súkromných televízií. No skutočnosť je iná. Tieto dve múzy často kapú už pri zapnutí televíznych kamier a reflektorov. Pretože keby etika a estetika boli aspoň trocha pri živote, nestávalo by sa, že upútavky na televízne vysielanie sú necitlivo nasmerované aj detského diváka, televízie by nás neobšťastňovali seriálovými nezmyslami o stratených dušiach, nešťastnej tureckej láske, panelákmi, ordináciami a akčnými piatkami s nesmrteľným Chuckom Norrisom a jeho mladším bratom Segalom. Nesnažili by sa tak urputne a necitlivo predávať ľudské emócie a nešťastie. Digitálny priestor by nedostávali pochybné celebrity, farmári a ich nápadníčky, no a jednej nemenovanej košickej šéfke by nebolo dovolené priblížiť sa ani len k televíznej vrátnici. Chápem, že ľud sa aj v minulosti vyžíval v rozprávkach, nazeral do kuchyne bohatých, s túžbou líznuť si so smotánky. Je známe, že človeka aj pred spustením televízneho vysielania fascinovali panoptiká, cirkusy a verejné popravy, ale domnievam sa, že dnes sme už trocha ďalej, či ani nie? Kto má iný názor, nech hodí po mne televízny monoskop.
No, ale nie to som chcel. Pred časom som zistil, že na slovenskom televíznom trhu sa objavilo aj niečo hodnotnejšie. Nie je to síce zlaté vajce, ale dosť sa to podobá na známu maškrtu s prekvapením a hračkou vo vnútri. Mám na mysli dnes už celkom populárnu „Partičku", ktorá sa s čistým svedomím dá nazvať televíznou zábavou s pridanou hodnotou. Uvedomujem si, že to nie je úplne slovenský vynález, ale originalitu tvorcov a samotných aktérov v sebe nezaprie, a tým sa stáva momentálne jediným zástupcom slovenského humoru na obrazovke. Samotnému programu jednoducho nechýba jedna dôležitá vec, a tou je pozerateľnosť. Televízny divák si dokonca pri sledovaní tejto relácie môže s úsmevom na perách oddýchnuť, samozrejme pokiaľ kvôli neskorému vysielaciemu času celú zábavu neprespí. Niežeby sa nudil, ale pokročilý nočný čas a otravný reklamný balík sú predsa len silní protivníci pre unaveného diváka.
A toto ma zaujíma. Prečo je tento celkom originálny, hravý a zábavný televízny produkt vytlačený až na nočnú televíznu perifériu? Veď dokonca ani občasný dvojzmyselný humor nerobí z tejto relácie nevhodný program pre deti a mládež, čo nakoniec vyjadruje aj piktogram označujúci vekovú prístupnosť divákov.
Obsah a kreatívny rozmer tejto šou je predsa, ako ušitý na podmienky televízie, ktorá sa profiluje do polohy rodinnej televízie. Čo je mimochodom tretí háčik, na ktorý som úmyselne vyššie zabudol, lebo práve na tomto mieste sa mi viac hodí do pointy. Som presvedčený, že práve z tohto produktu by mohla televízia Markíza vyťažiť viac a veľkoryso ponúknuť „Partičke" aj lukratívnejší televízny čas.
Preto sa pýtam. Prečo je teda televízia Markíza taká chladná k tejto partičke mladých „chalaňov" a často jednej „láňky", združených okolo večne vyrehotaného Daniela Dangla?
Apropo, Danglov neuveriteľný smiech je asi jediná vec, ktorá mi na tomto programe prekáža.