Havran na rozpálenej streche

Autor: Jozef Kuric | 19.5.2011 o 13:05 | (upravené 19.5.2011 o 17:05) Karma článku: 7,08 | Prečítané:  1925x

Na plochej rozpálenej streche, domu oproti, som videl havrana. Takého kobaltovo čierneho, s lesklým perím. Rozťahoval krídla, a potom ich zakrivoval skoro do dokonalého kruhu, akoby chcel pred poobedným slnkom schovať svoju hlavu. Sledoval som ho ešte chvíľu, pretože sa mi zdalo, že tancuje. Tancoval, ako nejaký indiánsky šaman, odetý do odevu z vtáčieho peria. Sálajúce teplo z rozpálenej strechy krivilo jeho obraz, a možno aj preto chvíľami pripomínal fatamorgánu.

Zaujato som hľadel na toto vtáčie divadlo, a pritom som si spomenul na zlé znamenia, ktoré tento tvor často prorokoval. Poverčivosť som však rýchlo vyhnal z mysle, ale pre istotu som si ešte trikrát poverčivo odpľul. Odvrátil som pohľad od havrana a vrátil som sa k iným, svetlejším myšlienkam. Havran ma však opäť, svojím šamanským spevom privolal k oknu. Jeho spev bol ešte náruživejší, a jeho tanec čoraz viac pripomínal kmeňový rituál. Opäť som ho fascinovane sledoval. Usmieval som sa, pretože jeho pohyby boli naozaj komické. Na posmievanie som však nemal odvahu, lebo :

"Ubolenú predstavivosť tešila tá čierna bytosť,
Správala sa veľmi vážne, dôstojne a honosne.
Vravím: „Hoci rozčuchraný, no ste bez bázne a hany,
pochmúrny a starodávny ako v tajuplnom sne.
Prezraďte mi, veličenstvo, ako vaše meno znie!"
Havran kráka: „Veru nie."

Znova som sa zasmial, tentoraz však sám nad sebou. Taká hlúposť! Opustil som tancujúceho havrana, lebo som si nedokázal spomenúť na pokračovanie strašidelných veršov. Preto som siahol po básni o "Havranovi", uväznenom v metaforách hororového básnika.


A v tej chvíli zdalo sa mi, že vzduch vonia kadidlami
A nad perzským kobercom tón anjelského spevu znie.
Vravím si: „Boh pomôže ti, jeho anjel k tebe letí,
tíško siahne do pamäti, tvoja myseľ zabudne,
o stratenej Lenore ti nepovie viac, zabudne."
Havran kráka: „Veru nie."

havran.jpg

„Prorok," vravím, „tvoj hlas desí! - hovor však, nech ktokoľvek si,
nech ťa za mnou zoslal diabol, či len lejak, ktorý tne,
mne, čo znášam nezlomene toto strašné osamenie
v dome, kde ma mučia tiene - prezraď teraz úprimne,
či raz nájdem pokoj duše? Prosím ťa, vrav úprimne!
Havran kráka: „Veru nie."

Havrana som však pri čítaní veršov zrazu počul jasnejšie, akoby krákal priamo nad mojou hlavou. Podišiel som k otvorenému oknu. Havran už na protiľahlej streche nebol, no jeho krákanie bolo akosi blízko. Vystrčil som teda hlavu, pootočil ju mierne do neba a zrazu som hľadel priamo do malých očí čierneho havrana. Sedel priamo nad mojim oknom a zazdalo sa mi, že dvakrát zakričal „veru nie". Potom prestúpil z nohy na nohu a na ľavej nohe sa mu v lúčoch slnka zablysol kovový krúžok.

 

 

 

Verše: Edgar Allan Poe - Havran

Ilustrácia: zdroj internet

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?