S Murakamim o ohni

Autor: Jozef Kuric | 12.6.2011 o 16:33 | Karma článku: 5,29 | Prečítané:  1170x

Keďže som narodený v znamení rýb, mojim živlom by mala byť voda. Ja však od malička obdivujem aj jej protiklad - oheň. Je to asi prirodzené. Oheň stál pri zrode človečenstva, prinášal teplo a svetlo tam, kde dovtedy vládla iba temná praveká tma. Asi aj preto má v sebe mnoho ľudí zakorenenú úctu k ohňu a fascináciu jeho plameňmi. Počas detstva som mal veľa možností stretnúť sa s otvoreným slobodným ohňom. Život na dedine tieto skúsenosti jednoducho ponúkal. Ako deti sme sa často s ohňom pohrávali, samozrejme pod dozorom dospelých. Ponúkali sme mu suché konáre a štiepky dreva, a on sa do nich zahryzával plamennými zubami.

Odvďačoval sa za to tancom a melódiou zloženou z praskania a spevu pripomínajúceho šepot. Normálne nás svojimi tanečnými kreáciami hypnotizoval, a pritom šepkal, aby sme znova priložili kúsok dreva. Dospelí nás vždy varovali pred dlhým pozeraním do ohňa, pretože poznali jeho veľkú moc. Takto zhypnotizovaným vraj hrozilo nočné pomočenie, taký bol vraj následok dlhého nazerania do jeho horúcich útrob. S úmyslom vyhnúť sa takejto hanbe, sme ohňu ponúkali aj prerastenú slaninku. Kvapky roztopeného tuku potom bombardovali jeho rozpálené telo, a on odpovedal slastným sykotom. Po určitom čase chceli dospelí vždy oheň umlčať, no my deti sme ho vždy znova a znova oživovali prikladaním ďalšej drevenej potravy a poskytovaním prvej pomoci, v podobe dýchania do pahreby. Keď už záchrana nebola možná, vkladali sme do jeho umierajúceho popolavého tela zemiaky.

Boli to naozaj nádherné časy, keď bol oheň bežnou súčasťou života a nie len plamienkom uväzneným v plynovom zapaľovači. Moderný svet už neposkytuje toľko možností hľadieť do jeho vnútra a oživovať tak staré spojenectvo a tajomstvá. Asi aj preto sa vždy, ako malý chlapec teším rôznym posedeniam pri ohni. Bez výhrad prijímam pozvania na opekačky a varenia gulášu na prírodnom ohni. Vtedy sa myšlienkami vždy navrátim do detstva a spomínam na letné večery, keď oheň často nahrádzal večernú televíznu obrazovku.

V takých chvíľach sa vždy vo mne niečo pohne a cítim sa zrazu nejako inak. Asi tak, ako jedna Murakamiho hrdinka, ktorá sa pri pohľade do ohňa celá stíšila a cítila niečo, čo je v normálnom živote skôr niečo výnimočné. To „niečo" pociťujem vždy a ja. Aj napriek tomu, že som obklopený priateľmi, v prítomnosti ohňa venujem svoj záujem len ohňu. Pristihujem sa pri tom, že na celé minúty sa ocitám osamotený. Len ja a oheň, a iba akoby z diaľky prichádzajúce hlasy ostatných, pri ohni baviacich sa ľudí. Zaujato a mlčky hľadím do jeho plameňov a môj literárny priateľ Murakami mi vysvetľuje príčinu mojej fascinácia. Hovorí, že oheň disponuje neobmedzeným tvarom, a práve preto v ňom človek môže zhliadnuť to, čo má práve na srdci. Ak vraj začne mať človek pri pohľade do ohňa pocit pokoja, je to len preto, že sa jeho vnútorný pokoj odráža v ohni.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?