O konci sveta

Autor: Jozef Kuric | 30.6.2011 o 12:35 | Karma článku: 9,79 | Prečítané:  1876x

Môj koniec sveta bol niekedy za dedinským krížom, za takým tým „svätým za dedinou". To bola hranica, kam som mohol ísť ešte sám. Za týmto krížom, sa na všetky svetové strany rozprestieral už len svet zakázaných miest.

Na juhu sa nachádzala vodná hlbočina. Mohol som tam len v sprievode starého otca. Jedine on ma mohol ochrániť pred temnou vodou, ktorá by malého chlapca zhltla ako veľryba biblického Jonáša. Starý otec tu raz pred mojimi očami dreveným prútom zabil hada, ktorý sa zahryzol do veľkej ropuchy. Neviem prečo sa v tom momente zastal žaby. Možno preto, že sa vždy zastával tých slabších. Pamätám sa, že práve na tomto mieste som na trávnatom brehu našiel ešte živú rybu. Nebola zlatá, bola to iba obyčajná ryba na suchu. Chcel som ju ochrániť pred hlbočinou, a tak som ju odniesol domov a predĺžil jej umieranie v plechovom vedre s vodou.

Na opačnej strane bol les a jeho vlhká temnota. Bola to pre mňa „Terra incognita". Mohol som tam len vtedy, keď sa slávili dožinkové slávnosti. Pod lesom bola vždy veselica a do nočnej tmy sa zahryzávali plamene vatier. Na vrchole hory, miestni chlapi opekali na ražňoch baranov. Pamätám sa, že vždy o polnoci zazneli salvy z poľovníckych zbraní a mnohofarebné svetlice osvetlili augustové hviezdne nebo. Mal som strach, a preto som vždy hľadal bezpečie na otcových pleciach. Zvieral som jeho krk ostrými kolenami a on sa napriek tomu usmieval.

Na západnej strane môjho sveta bol cintorín. Rozprestieral sa na kopci nad dedinou. Živým sa do kopca kráčalo vždy ťažko. Tí druhí tam však vždy odchádzali rýchlo a bez rozlúčky. Na tomto mieste sa mi nikdy nepáčilo, snáď len na Dušičky. A potom ešte raz vtedy, keď do hrobu vkladali niekoho v tmavom obleku. Pamätám sa, že nad jeho hrobom rástla košatá čerešňa. Bol máj a práve dozrievali chrumkavé čerešne. Z náhrobného kameňa som vtedy dočiahol ku jej konárom a ponúkol som sa. Chutili naozaj fantasticky, až kým ma nezovrela mamina pevná náruč. Nikdy potom som už tieto čerešne neochutnal. Mal som to zakázané, práve kvôli tomu smutnému miestu.

A za hranicou môjho sveta boli ešte šíre polia a nekonečné vinice. V prebujnených radoch viníc sa malý človek mohol stratiť. Stará mama na týchto miestach zatínala motyku do suchej zeme, a keď bolo slnko presne nad našimi hlavami, ticho oddychovala v tieni. Raz sme zašli k starému fúzatému mužovi, ktorý z hlbokej poľnej studne vytiahol v drevenom vedre obrovský červený melón. Zabodol do neho starý nôž a podal mi do rúk kus červenej dužiny. Prehryzával som sa tou chladnou červenou masou, až k hranici zelenej kôry. Ďalej mi už stará mama nedovolila, chránila ma vraj pred krvavou hnačkou.

S plynutím času sa hranice sveta posúvali. Môj svet sa rozširoval a moji ochrancovia ubúdali. Dnes už viem, že svet nemá koniec, no napriek tomu staviam ploty a preberám rolu strážcov. Ohraničujem biele miesta, ktoré na starých mapách dostávali pomenovanie „hic sunt leones" a zisťujem, že napriek môjmu úsiliu, ohraničovanie sveta nemá konca.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?