Som zákazník, a nechcem toho veľa

Autor: Jozef Kuric | 28.7.2011 o 19:38 | Karma článku: 15,20 | Prečítané:  2696x

V dnešných obchodoch kúpite naozaj všetko. Predajú vám často aj to, čo práve nepotrebujete. Aj tak mám však niekedy pocit, že ako zákazník som často obslúžený horšie ako v minulosti, keď v obchodoch toho veľa nebolo, a čo aj za niečo stálo, bolo práve pod pultom. Možno človek toho veľa nezohnal, ale mal aspoň šancu, že mu predavač alebo predavačka rozumejú. Áno, služby sa oprávnene kritizovali, pretože v radoch sa čakalo na všetko možné. Často ste si dokonca mohli pomýliť plastovú figurínu s predavačkou a naopak, ale keď ste už narazili na dobrého pracovníka v obchode, mohli ste nakúpiť potrebnú vec aj s minimom informácií o kupovanom produkte.

Toto je trocha hyperbola, ale mám pocit, že niekedy ste mohli nakupovať aj takto:

Kupujúci: Potreboval by som také tie oné do toho oného.
Predavač: Myslíte tie malé oné do oného?
Kupujúci: Áno, presne také oné som myslel.

Stačilo k tomu ešte pár posunkov a mali ste nakúpené. Chcel som tým naznačiť, že za pultom stál často človek, ktorý rozumel tomu, čo práve predáva. Možno, že len nechutne nostalgicky spomínam na staré časy a ešte nechutnejšie generalizujem. Možno sa len predavač v chudobnejšom sortimente zorientoval trocha rýchlejšie. Pamätám sa však na predavačov v železiarstvach, v takých modrých plášťoch. Ak ste v takom obchode nakupovali povedzme klince, tak vám ich predával človek, ktorý o klincoch vedel všetko.

Ak ste napríklad zatúžili po topánkach, zašli ste do obchodu s obuvou, a čuduj sa svete, boli tam predavačky, ktoré vedeli o topánkach skoro všetko. Bolo ich tam síce oveľa viac, ako bolo možno nutné, ale ochotne vám poradili a veľkodušne otvárali škatule s topánkami. Boli to naozaj znalé predavačky, čo neznamená, že poznali rozdiel medzi sandálmi a čižmami, ale mali aj prehľad v číslovaní obuvi. Ďalej chápali, že ľudské chodidlo nie je unifikované, a preto vám neodporučili, aby ste si za každú cenu kúpili aj tesnú obuv a potom ju rozchodili.

Možno som však mal iba šťastie. Možno malo na ich ústretovosť vplyv aj to, že nemuseli v obchodoch tráviť dlhé hodiny, a že v nedeľu sa topánky nekupovali. No problém je podľa mňa aj niekde inde. A to v prístupe a v samotnej podstate danej profesie. V súčasnosti je v obchodoch zamestnaných plno mladých brigádnikov a ľudí, ktorých aktuálne zamestnanie je už asi piatou pracovnou reinkarnáciou. Profesionálni, teda vyučení predavači/čky už neexistujú.

Osobná skúsenosť. Chcel som si kúpiť tenisky. Predavač značkovej športovej obuvi mi pokojne ponúkal veľkosť 10, napriek tomu, že ja túžim len po pohodlnej 8,5-ke maximálne 9. Darmo mu vysvetľujem, že by som radšej nejakú 43, keď už tí značkoví výrobcovia majú taký bodrel v označovaní veľkosti.

On však mudruje: „Však tu máte napísane UK 9".
Odpovedám: „Áno to vidím, ale máte tam aj USA 10 a vedľa toho EUR 44".

A ešte mu pre istotu aj za pomoci prstov na ruke, urobím malé odpočítanie: 41=7, 42=8, 43=9, 44=10. Aj tak asi nepochopil, pretože ma presvedčuje, že by to stálo za vyskúšanie. Beriem teda ponúknuté 44. Hovorím si, že urobím chalanovi radosť. Po obutí oboch tenisiek som ho ponúkol, nech sa dotkne môjho zdvihnutého palca v špici tenisky (takto nám mama v detstve vždy overovala správnu veľkosť topánok) a zároveň som sa ho opýtal, či mám do športových topánok nasťahovať aj rodinku škrečkov, aby bol tak efektívne využitý nadbytočný priestor. Predavači však dnes nemajú ani zmysel pre humor, pretože chalanisko palec jednoducho neopáčil, ani sa neusmial, no prosto bol to suchár.

Alebo ďalšia osobná skúsenosť. Zatúžil som po malej lampe na čítanie. Zašiel som teda do veľkého obchodu, kde vám vraj predavači v žltých „dresoch" radi a ochotne poradia.
Pýtam sa teda v oddelení svietidiel: „Máte takú malú štipcovú lampu?"
Pani sa porozhliadne, a odpovie: „Máme iba to, čo vidíte vyložené".
„To vážne?, neskrývam prekvapenie.

Ona však prekoná ostych a ešte dodá: „Určite však takú nemáme, lebo také sme už dávno nemali".
Tak teda slušne poďakujem a zahnem do vedľajšej uličky. Hneď za rohom ma však niečo osvietilo (asi nejaká lampa, pretože som bol v oddelení svietidiel), a čo nevidím. Nad mojou hlavou celá rodinka malých lámp z Číny, so štipcovým uchytením. Stačilo ešte nájsť nejaké tie prenosné schodíky, po ktorých by som sa k nim priblížil, pretože predsa len nedisponujem výškou afroamerických basketbalistov. Rozhodol som sa však, že už nebudem vyrušovať predavačku pri práci, pretože musí rada a ochotne poradiť niekomu inému, a preto som ukoristil od iného jej kolegu malý rebrík. Stačilo sa len natiahnuť, vybrať zo štyroch farebných variácií a zaplatiť.

A to je asi všetko, čo som chcel povedať. Snáď ešte dodatok. Bolo by dobré, aby krčmár bol skutočným krčmárom, aby čašník bol profesionálnym čašníkom, a aby mi elektroniku predával človek, ktorý vie viac, ako rozlíšiť bielu techniku od čiernej.


 

 

foto perex: zdroj internet

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?