Krátka spomienka zo zmiešaného územia

Autor: Jozef Kuric | 10.9.2011 o 21:32 | (upravené 10.9.2011 o 21:42) Karma článku: 10,33 | Prečítané:  1142x

Je dobré narodiť sa a vyrastať na národnostne zmiešanom území, napríklad slovensko-maďarskom. Môže to byť celkom dobrá škola tolerancie, pokým do pahrieb intolerancie nedúchajú extrémisti z oboch, niekedy aj viacerých strán. Takáto škola si vyžaduje veľkú dávku empatie, lebo bez nej sa na človeka lepia predsudky, ako tenké pavučiny počas babieho leta. Niežeby ľudia na takýchto miestach nemali predsudky, majú a vždy aj mali, no snažili sa ich však liečiť spolunažívaním. Samozrejme, že niekedy to zaškrípalo, dokonca sa napáchalo aj pár historických krívd, ale potom znova nastala renesancia vzťahov. Obe strany sa učili spolu žiť a vyrovnávali sa s minulosťou.

Pokojne by sa to dalo nazvať aj akulturáciou, ktorá nadväzovala až na staré uhorské tradície. Moja pamäť siaha do 80. rokov 20. storočia, na život v slovensko-maďarskom pohraničí. Spomínam si na dobré vzťahy, na Maďarov, žijúcich vedľa Slovákov. Možno som mal len šťastie na ľudí, ale to by musela byť veľká náhoda, pretože som ich poznal mnoho. Od rovesníkov, až po ľudí na prahu života. Áno stávalo sa, že slovenský katolík vyčítal maďarskému kalvínovi protestantskú ignoráciu rímskeho pápeža, no kalvín mu okamžite vracal úder posmechom nad celou plejádou katolíckych svätých. Keď však boli ich pozemské dni zrátané, oboch pochovali na tom istom cintoríne, a poslednú poctu im vyjadrili obe strany.

Áno, sem-tam poslal Slovák Maďara za Dunaj, Maďar Slováka zase do hôr, ale dôkazom, že to obe strany nemysleli vážne, bolo množstvo skutočných priateľstiev a aj zmiešaných manželstiev. Keď Slovák škodoradostne ponúkol Maďara pohárikom ostrej domácej pálenky, on sa mu odvďačil väčšou dávkou pálivej papriky v domácich klobáskach. A tak sa obaja zadúšali od páľavy v gágoroch, a po slzách prichádzal smiech.

Názvy, až na obecné tabule, boli vždy dvojjazyčné. A tak každá krčma bola „hostincom", ale aj „vendéglő", a naozaj nikomu neprekážalo ani to, keď pri výčapnom pulte zaznelo ako prvé „jó napot" alebo „tessék". Možno vznikali malé jazykové prekážky, ale vždy sa našla spoločná reč, hlavne pri krčmovom stole.

90. roky boli už iné, také trocha napäté. Možno to znie už ako klišé, ale za ten stres na zmiešaných územiach mohli politici, a to ako slovenskí, tak aj maďarskí, domáci aj zahraniční. Oni strhávali liečivé náplaste z celiacich sa historických rán, oživovali mýty a narúšali tak fungujúcu symbiózu. Raz boli predmetom sváru dvojjazyčné tabule, raz socha svätcov. Inokedy zase časová dotácia slovenčiny v školách s vyučovacím jazykom maďarským, potom územno-správne členenie a maďarská univerzita. Raz sa ozval Štrasburg, potom zase Budapešť. Keď Bratislava náhodou mlčala, do cezhraničných sporov zasiahla, od slovensko-maďarských hraníc vzdialená Žilina, a zrazu bol problémom aj obyčajný pozdrav „jó napot" v obchodoch. Na oboch stranách sa tak zapaľovali uhlíky nebezpečného nacionalizmu, a niekedy mal človek - súčasník pocit, že sa približujeme k plameňom Balkánu.

Našťastie horúce hlavy vychladli, a to hlavne preto, že hlavní prilievači do ohňa postupne stratili reálnu politickú silu a často aj morálny kredit. Ak sa nám v blízkej budúcnosti podarí odobrať zapaľovače aj od zostávajúcich nacionalistických pyromanov a bezprízorných náckov, opäť bude všetko tak ako má byť. Predmetné územia budú naďalej zmiešané, a napriek tomu jednotné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?