V 90. rokoch sa takýto volič trmácal do hlavného mesta, bol ochotný cestovať aj stovky kilometrov v neklimatizovanom autobuse len preto, aby zhliadol svojho ponovembrového vodcu a vtlačil mu do rúk makovú štrúdľu a kyticu červených karafiátov. Potešili ho vrúcne slová premiéra, zasmial sa na jeho obskúrnych vtipoch o českom aj slovenskom prezidentovi a veľmi dúfal, že darovaný múčnik bude predsedovi chutiť, a že ho bude konzumovať naozaj iba on a LEN ON. Opojený šarmom svojho milovaného politika, naplnený pocitom šťastia z jeho teplých a otcovských slov, získal dosť síl na to, aby sa terigal dlhé kilometre späť domov po krajine bez diaľnic.
Súčasnosť je úplne iná. K politikom máme bližšie ako nikdy predtým. Dokonca aj politici sú oveľa prístupnejší a prítulnejší. Zahrajú si s občanom futbal, zašpásujú si s vami, fandia hokeju, krstia popové albumy, dokonca by boli ochotní jesť aj kortešačkový guláš z vašej misky. Prosto obyčajní ľudia. V čase internetu a sociálnych sietí slovenskí voliči nestrácajú kontakt so svojimi miláčikmi ani v čase voľných chvíľ. Politik tak vstupuje do domovov sympatizantov, hranice sa stierajú. Občan potešený záujmom politika stráca ostych, čím sa odstraňujú aj posledné bariéry smerujúce k adorácii, až k posadnutosti politikom.
Už prehnané oslavovanie športových alebo popových hviezd mi pripadá scestné, pokiaľ sa človek práve nedožil 13. roku života, potom nech mu odpustený aj Justin Bieber či Rytmus. Nepochopiteľné však je, ak dospelý človek s volebným právom nedokáže pochopiť, že politik (poslanec NR SR, minister, exminister, premiér, expremiér) je vlastne profesia - verejná služba, mimochodom veľmi slušne platená z daní nás všetkých. Preto je vyslovene nevhodné, aby sa občan vtieral do priazne politika, aby ho pochvalne potľapkával aj za to, že vôbec vykonáva zákonom určenú náplň práce.
Je podľa mňa absurdné, aby opisoval každé osobné stretnutie s obľúbeným verejným činiteľom, ako nejaký reálny vzrušujúci zážitok, ako najvhodnejšie strávený čas, nabitý elektrizujúcou atmosférou. Nepreháňam, takto nejako by sa dali zhrnúť slová mnohých sympatizantov a voličov, ktorí takto ladenými príspevkami okupujú steny mnohých facebookových profilov vrcholových politikov alebo ich materských strán.
Ešte ďalej za hranicu normálnosti však zachádzajú mnohé ženské voličky. Sociálne siete totižto dávajú mnohým ženám možnosť dotknúť sa aspoň virtuálne svojej politickej hviezdy. Možno si takouto formou napĺňajú svoje nesplnené sny o živote po boku silného, úspešného muža. Asi aj preto sa veľmi často uchyľujú k digitálnemu koketovaniu, flirtovaniu, a niektoré sú schopné sa až usmajlíkovať k orgazmu. Milovanému politikovi často nekriticky pripisujú vlastnosti, ktorými v skutočnosti ani nedisponuje. Verejne ho nazývajú sympatickým, milým, spravodlivým, a túžia sa dotknúť aspoň jeho rúk, aby vraj aspoň na chvíľu držali v rukách nejakú istotu. Nepochopiteľné.
Samozrejme, že svoj podiel viny majú aj politici, ktorí prostredníctvom sociálnych sieti predstierajú online záujem a živia v používateľoch (voličkách) ich utkvelú predstavu, že politikom skutočne ide o ich dobro. No aj napriek tomu sa opäť pýtam: Bolo by normálne vyjadrovať takéto prejavy náklonnosti a sympatií aj pracovníkom v službách alebo v iných normálnych povolaniach? Správali by sa takto tieto dámy aj ku šoférovi električky, predavačovi v mäsiarstve alebo k svojmu tiež sympatickému gynekológovi?
Netvrdím, že medzi politikom a občanom nemôže vzniknúť priateľský vzťah. Môže. Mnoho takých priateľstiev určite existuje, dokonca možno niektoré majú svoj počiatok aj na sociálnych sieťach. Myslím si však, že takým nechýba racionalita, nadhľad a vzájomný rešpekt.