Prečítať Gorilu a zhasnúť?

Autor: Jozef Kuric | 14.8.2012 o 11:58 | (upravené 14.8.2012 o 12:37) Karma článku: 15,04 | Prečítané:  1316x

Čítanie najočakávanejšej knihy roka na Slovensku je ako prezeranie si spomienkového denníčka dlhodobo šikanovaného dieťaťa. Pri čítaní knihy Gorila od Toma Nicholsona, som si aj ja už tesne pred polovicou knihy žalostne povzdychol s konštatovaním, že si z toho všetkého skutočne veľa pamätám, a to pevne dúfam, že väčšiu polovicu života mám ešte len pred sebou.

A tak ožili spomienky na Mečiarove vlády, „noc dlhých nožov", volebné mítingy na Pasienkoch. Znova sa vynorili obrázky zbesilých babiek demokratiek, reminiscencie na samoúnos, utajovaných svedkov, lúpežnú privatizáciu, zneužívanie tajných služieb, svokry politikov v dozorných radách strategických podnikov a na tú dlhodobú aroganciu moci, prosto na všetko to, čo Nicholson nazýva ako „ovládnutie štátu" politikmi a finančnými skupinami.

A spomienkový pesimizmus pokračoval aj v ďalších kapitolách. Čitateľovi s pamäťou sa vynorí bicyklujúci sa Mikuláš Dzurinda a obdobie s časovým rozpätím od pamätných volieb v roku 1998, keď sa to malo akože jedným veľkým kopernikovským obratom zmeniť, až do času, keď mnohí pochopili, že sa vlastne nič nezmenilo, a že v tejto krajine sa asi každý premiér zmení iba na vyššiu verziu toho úplne prvého v poradí.

Čitateľovi Gorily je tak umožnené na pár stránkach oživiť si spomienky na prerod Mikuláša Dzurindu na malého Mečiara, a aj na to, ako jeho vlády cielene udržiavali pri živote systém, ktorí zdedili po Mečiarovi, vyjadrené slovami Nicholsona: „len nahradili Mečiarove prasiatka Dzurindovými sviňami". Čítanie knižnej Gorily bolo v týchto častiach skutočne smutným spomienkovým čítaním, hádam len s jedným vtipným momentom, keď Nicholson okomentuje Dzurindov prerod nasledovne: "historici sa pomýlili, to bol predsa Napoleon, čo mal Dzurindov komplex".

Oceňujem, že autor venoval časť svojej knihy práve tomuto dejinnému exkurzu, pretože jedine tak dostáva kauza „Gorila" reálny rozmer, aj keď v troch predslovoch (autora, vydavateľa a riaditeľa vydavateľstva Petit Press) niekoľkokrát zaznie, že autenticita „spisu Gorila" je neoveriteľná. Je paradoxné, že práve takýto neautentický materiál bol nakoniec spúšťačom protestov, ktoré chceli byť druhou „nežnou revolúciou". Tento fakt prekvapil aj samotného Nicholsona, čo na jednom mieste opísal slovami: ľudia „vyjadrovali hnev a znechutenie do takej miery, že sa zdalo, akoby videli svet, aký skutočne je, po prvýkrát".

Na tomto mieste musím s autorom viac než súhlasiť, veď bežný človek sledujúci politické dianie, zaujímajúci sa o verejný život a triezvo reflektujúci to čo sa dialo celé roky na povrchu, by nemal byť prekvapený tým, čo sa dialo pod povrchom. Môže byť zhnusený, ale zaskočený určite nie.

Apropo práve pre kauzou „Gorila" zaskočených má Nicholsonova kniha asi najväčší prínos, pretože popisuje skoro 20 rokov slovenskej politiky a mechanizmus toho, čo všetci nazývame ako rozkrádanie. Gorila je však aj investigatívnym počinom, ktorý žiaľ vyvoláva jeden veľký žalostný pocit, že sa za celé tie roky skoro nič nezmenilo a proces „ovládnutia štátu" stále pokračuje.

Preto sa vynára jedna prostá otázka. Má ešte vôbec občan silu niečo zmeniť, alebo posledný nech radšej zhasne?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?