Samovražda Západu - hľadanie strateného sebavedomia

Autor: Jozef Kuric | 17.10.2012 o 10:51 | Karma článku: 12,06 | Prečítané:  3148x

„My sme vám to hovorili!", mohli by prehlásiť Chris Smith a Richard Koch, autori knihy Samovražda Západu, ktorá síce vyšla ešte v roku 2006, no v slovenskom preklade až v roku 2011. Slovenské vydanie tak uzrelo svetlo knižného sveta v čase najhlbšej ekonomickej krízy a možno aj vrcholiacej depresie Západu, čo si vyžiadalo aj krátky predslov jedného z autorov, v ktorom priznal, že hoci sa vo svojej knihe obaja autori zaoberali trendmi, ktoré ohrozujú západnú civilizáciu, akútnosť tohto problému ich samých dosť prekvapila. Na druhej strane Chris Smith deklaruje, že súčasný vývoj dokazuje, že hodnoty, ktoré určili vo svojej knihe ako kľúčové pre zachovanie toho, čo nazývame západná civilizácia, sú dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Podľa autorov za úspechom Západu stáli: kresťanstvo, optimizmus, veda, ekonomický rast, individualizmus a liberalizmus.

Tento môj text nechce byť hodnotiacou recenziou ani kritickou polemikou, skôr sa jedná len o akési poznámky v osobnom čitateľskom denníku, ktoré samozrejme vyjadrujú aj určitú mieru stotožnenia sa s podnetnými názormi autorov.

Na úvod je nutné poznamenať, ako je v ich názoroch definovaná západná civilizácia. Západom označujú kultúrnu, ekonomickú a politickú realitu USA a Európy, nevynímajúc ani východnú Európu, Írsko, Španielsko, Portugalsko, Kanadu, Austráliu a Nový Zéland. Teda rozhodujúci v definovaní Západu nie je podľa nich geografický rozmer, ale kultúrny odkaz európskeho dedičstva. Takto chápanej západnej civilizácii pripisujú mnoho pozitívnych vlastností, pričom ju považujú za najúspešnejšiu zo všetkých minulých a súčasných civilizácii. Zdrojom inakosti a aj úspešnosti sú hlboko zakorenené ideály a kľúčové faktory, ktoré ju priviedli k úspechu a spomínam ich už vyššie.

Kresťanstvo

Podľa autorov bolo práve toto náboženstvo prvým individualizovaným, aktivistickým a sebazdokonaľujúcim hnutím na svete. Z individuálnej spásy a transformácie osobného správania urobilo svoje ústredné princípy a ako prvé na svete hlásalo, že je prístupné každému bez rozdielu na etnicitu, rasu, pohlavie a sociálny status.

Hodnotenie kresťanstva však naozaj nie je nejakým bigotným chválospevom, naopak na viacerých miestach autori nepopierajú tienisté stránky tohto hnutia, ktoré sú spojené hlavne s inštitucionalizovaním sa v cirkevné spoločenstvá, keď sa postupne z prenasledovaných stávali prenasledovatelia, keď jednoduchú prvotnú podstatu kresťanstva prekryli prísne teologické pravidlá, keď sa cirkev stávala dôležitejšia ako jej členovia. To však podľa autorov našťastie nezničilo ideály, ktoré sa v kresťanstve zachovali a pretransformovali sa aj do iných oblastí západnej civilizácie. Prežili aj ideály hľadania osobnej slobody a význam vnútorného života, znásobené v protestantskom hnutí, ktoré kresťanský individualizmus a osobnú slobodu jednotlivcov ešte posilnilo.

Od konca 19. storočia je však podľa autorov pozitívne dedičstvo kresťanstva devalvované nielen vzostupom cynizmu, nihilizmu, depresií, ale aj názorovou nejednotnosťou kresťanských spoločenstiev, pričom aj v tomto argumentačnom dialógu ťahajú za kratší koniec tolerantné protestantské denominácie a liberálne krídlo katolicizmu. Liberálneho ducha kresťanskej rovnosti tak ohrozujú fundamentalisti, a tak sa zosúladenie moderného sveta s opätovným výkladom tradičných hodnôt neuskutočňuje v potrebnej miere.

Optimizmus

Optimizmus podľa autorov dominuje v západnej civilizácii od jej počiatkov až po začiatok 20. storočia. Západ sa dynamicky rozvíjal, západné myslenie a veda vďaka optimizmu nepoznali hranice a to aj vďaka tomu, že sa zameriavali na praktické ciele a vylepšenie sveta. Optimizmus je tak integrálnou súčasťou Západu, no napriek tomu ho v 20. storočí, hlavne po dvoch svetových vojnách a globálnych problémoch a krízach, ohrozuje aj neustále vzrastajúci pesimizmus. Podľa autorov musíme obnoviť vieru v človeka schopného zdokonaľovať sa, vieru vo veľkoleposť ľudskej mysle a nezabúdať pri tom ani na slobodnú vôľu, aj keď zároveň priznávajú, že pri úvahách o budúcnosti optimizmu je náročné byť optimistom.

Veda

Podľa autorov aj pri vzniku západnej vedy stálo nepriamo kresťanstvo. V kresťanskom kultúrnom okruhu je tento argument asi legitímny a pre jeho podoprenie majú autori nasledovné vysvetlenie. Západná veda sa rozvinula v 13. až 17. storočí a nevyhnutnou podmienkou jej vzniku bola viera v jediného všemocného Boha, ktorého dokonalý výtvor predkladaný Bibliou, čakal na racionálne a vedecké vysvetlenie. Od renesancie do tohto procesu mal vstúpiť aj humanistický optimizmus a jeho úctivý pohľad na človeka ako na najvyšší boží výtvor, ktorý sa zároveň podieľa na procese stvorenia prostredníctvom nových objavov, umenia a vedy.

Veda od renesancie neustále posilňovala a v období industrializácie sa stala skoro novým náboženstvom. Vstupom do atómového veku však začala získavať stále viac nepriateľov. Napriek tomu, že aj v súčasnosti formuje svet viac ako kedykoľvek predtým, mnoho ľudí jej prestáva dôverovať, obracia sa k náboženskému a predvedeckému svetonázoru a tieto myšlienky majú žiaľ aj svojich intelektuálnych hlásateľov. Autori sa na tomto mieste priznávajú dokonca k názorovému preháňaniu, s ktorým sa však nedá nesúhlasiť.

„Samotnému poznaniu, ktoré by malo vzbudzovať u ľudí na Západe záujem a zjednocovať ich, hrozí, že sa stane záľubou menšiny zavretej medzi múrmi univerzít, výskumných inštitúcii a korporácií, zabarikádovanej pred novým druhom barbarov, ktorí sú už za mestskými bránami, a ktorí na obdiv vystavujú svoju nevedomosť a prevaľujú sa v bahne emocionálnej imbecility. Niektorým z týchto nových barbarov sa dostalo „vzdelania" na našich univerzitách, sú výreční, inteligentní, cynickí pri presadzovaní antiintelektuálnych hodnôt. Menej talentovaných nevedú k poznaniu a civilizácii, ale k ich popieraniu".

Rast

Faktorom úspechu Západu je aj rast spojený s priemyselnou revolúciou, industrializáciou, vedecko-technickým pokrokom a kapitalizmom. Autori samozrejme vyzdvihujú silu kapitalizmu, podčiarkujú jeho víťazstvo nad inými ekonomickými systémami a pripisujú mu ekonomický rast, ktorý viedol k nebývalému populačnému rastu, dlhovekosti a blahobytu. Na druhej strane klasickému kapitalizmu pripisujú aj negatívne dôsledky ako sú výrazná stratifikácia spoločenských vrstiev, centralizácia moci, vysávanie humanistického ducha a ekologické problémy.

Napriek tomu vyzdvihujú jeho transformáciu na kapitalizmus nového typu, ktorého silou nie je kapitál, pracovná sila, ale inovácie, tvorivosť, rozum, individuálna sloboda a autonómna osoba. Tento typ kapitalizmu nazývajú personalizovanou ekonomikou, pričom "kapitalizmus akoby odstraňoval sám seba".

Individualizmus

Autori nepoukazujú na individualizmus, ktorý komunistické diktatúry nazývali sebeckým a pokúšali sa ho nahradiť kolektivizmom. Chápu ho ako prejav autonómnej slobody, ktorý sa vinie dejinami Západu od kresťanstva až po liberalizmus a modernú postindustriálnu spoločnosť. Tento typ individualizmu viedol vždy k vyšším nárokom na osobnosť a jeho vyvrcholením je presvedčenie, že každý jednotlivec napĺňa svoj jedinečný osud.

Individualizmus ide v občianskych otvorených spoločnostiach ruka v ruke s liberalizmom a s ekonomickými a prosociálnymi aktivitami, ktoré mali v konečnom dôsledku výrazný dopad na celé spoločenstvá a komunity. „Individualizmus je, a vždy bol, eticky náročný. Je tiež značne skupinový - najväčší individualisti, od Ježiša cez Johanku z Arku až po dnešných umelcov a finančných magnátov, boli skvelí komunikátori a budovatelia komunít".

Liberalizmus

Podľa autorov sú všetky západné spoločnosti organizované podľa liberálnych princípov, a to takým spôsobom, ktorý vidno v nezápadných spoločnostiach len zriedkavo. Napriek tomu však jasne definujú aj ohrozenia liberalizmu, ktoré súvisia s odklonom od morálnych hodnôt, nedostatkom vyšších ideálov, relativizovaním pravdy a s oslabením záväzku voči spoločenstvu. Ohrozením je aj zamieňanie si liberalizmu s prázdnym konzumom a presun vážnych politických otázok a vládnutia k banalitám a politickým škandálom.

V kapitole o liberalizme sa potom nachádza aj odsek, ktorý ako by bol napísaný po dôkladnom sledovaní slovenskej politickej reality: „Čím je spoločnosť pluralistickejšia a čím sa viac globálne otázky navzájom posilňujú s lokálnou identitou, tým viac sa moc nachádza všade a nikde. Sila národného štátu a národnej byrokracie sa rozdrobila. Politické vzrušenie patrí čudákom a „osobnostiam", novým hviezdam, ktorým média s potešením zabezpečia krátku slávu, o ktorú ich s rovnakým potešením aj pripravia".

No a podobnosť so Slovenskom v definovaní „liberálnych štátov" Latinskej Ameriky, by som radšej ani nechcel vidieť, „V kvázi liberálnom štáte funguje demokracia, trhová ekonomika a dodržiavajú sa zásady právneho štátu, ale zvyky a ideály liberalizmu nie sú v tamojšej spoločnosti plne zakorenené. Kvázi liberálny štát má mnohé výhody liberálnej civilizácie, chýba mu však prinajmenšom jeden z jej základných aspektov - úplná sloboda jednotlivca, rovné postavenie všetkých občanov, zmysel pre spoločnú identitu a spolunáležitosť, náboženská sloboda, mierumilovná tolerancia k menšinám, súcit so slabšími a praktická pomoc týmto členom spoločnosti, schopnosť rôznorodých prvkov účinne spolupracovať a schopnosť prečkať a nahradiť zlú vládu".

Na záver musím napriek mnohým prezentovaným kritickým myšlienkam podotknúť, že Samovražda Západu vôbec nie je pesimistickým traktátom. Autori netvrdia, že dnešní ľudia na Západe sú horší než predchádzajúce generácie, a že západná etika sa nerozvinula, a že Západ upadol. Prečo teda mali potrebu takúto knihu vôbec napísať a zamýšľať sa nad budúcim smerovaním Západu?

Jednoducho asi mali iba potrebu zdvihnúť varovný prst, pretože podľa ich úvodných slov si všimli, že „sebazdokonaľujúci, presvedčený a zodpovedný jedinec, plne zakorenený v liberálnej komunite a so zmyslom pre povinnosť voči nej, vymiera. Vieru nahradil agnosticizmus či relativizmus. Optimizmus nahradil fatalizmus. Zmysel pre pokrok nahradili zlé predtuchy. Sny vystriedali nočné mory. Namiesto úspor a odkladania uspokojenia máme okamžitú spotrebu. Namiesto usilovnosti máme rozcitlivenosť...namiesto idealizmu máme cynizmus, namiesto zmyslu a účelu máme peniaze. Namiesto rozumu máme emócie. Namiesto múdrosti máme odborníkov. Namiesto kultúry máme subkultúry. Namiesto vážnosti máme triviálnosť a pôžitkárstvo. Namiesto tvrdej skúsenosti máme povrchnosť. Miesto zúfalstva zaujala depresia. Namiesto skutočných vzorov máme nudné celebrity. Namiesto autority alebo súhlasu máme nezhody. Združovanie nahradilo delenie sa".

 

Samovražda Západu - Richard Koch, Chris Smith, Vydavateľstvo: Premedia, 2011

O AUTOROCH:

Richard Koch (1950) je konzultant, podnikateľ a autor viacerých kníh. Väčšina z nich rozvíja Paretovo pravidlo, podľa ktorého 80 percent všetkých výsledkov vzniká z 20 percent príčin. Svoj koncept používal aj pri investovaní, čo mu prinieslo veľký úspech. V knihách ho aplikoval nielen na podnikanie a osobný život, ale súvislosti našiel aj s Darwinovou evolučnou teóriou. Podľa Kocha dosiahneme viac, ak sa uvoľníme, viac si užívame život a zameriame sa na veci, ktoré sú pre našu osobnosť najdôležitejšie.

Chris Smith (1951) je britský politik, minister kultúry, médií a športu v prvej vláde Tonyho Blaira. Do praxe uviedol pojem kreatívna ekonomika, podarilo sa mu presadiť myšlienku o návratnosti investícií vkladaných do kultúry a tvorivých profesií. Medzi jeho úspechy patrí napríklad zavedenie voľného vstupu do väčšiny britských galérií. V roku 2005 mu bol udelený titul lord Smith z Finsbury a natrvalo bol vymenovaný do Snemovne lordov. Dodnes je angažovaný vo viacerých kultúrnych iniciatívach.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?