Gottland über alles

Autor: Jozef Kuric | 1.2.2013 o 10:37 | (upravené 3.2.2013 o 8:29) Karma článku: 13,51 | Prečítané:  2368x

Sebareflexia je jeden z najťažších osobnostných procesov. Človek má často problém so samohodnotením, no podobným deficitom trpia aj národy a štátnosti. Neklamme si, že ako národ - spoločenstvo, do tejto nepoučiteľnej a voči sebe nekritickej skupiny nepatríme. Naopak, stále sa nedokážeme vymaniť z komplexu plebejstva, a keď sme sa o to v 20. storočí pokúsili, dopracovali sme akurát tak k dvom diktatúram, aby sme po páde tej druhej skoro úspešne nainštalovali aj tretiu. Našťastie sa tak nestalo, čo však neznamená, že po porážke mečiarizmu, sa nám neozývajú pooperačné jazvy a otlaky, ktoré výdatne dráždia pohrobkovia totalít a historických tráum. Tak to je mimochodom vždy, keď liečbu supluje vyhnívanie. Naším problémom je skutočne výrazná absencia sebareflexie, schopnosti nazerania na seba akoby zvonku. Sami to nedokážeme a pohľad cudzích nás skôr uráža, ako posúva. Cudzie nechceme a sami to stále nevieme.

Gottland

V stredoeurópskom priestore je niekoľko vydarených príkladov, keď zrkadlo nastavil niekto spoza hraníc. Zhodou okolností v oboch mne známych pokusoch to boli Poliaci. Krzysztof Varga v knihe „Guláš z turula" esejisticky zhodnotil Maďarov a poľský publicista a spisovateľ Mariusz Szczygieł sa vo svojej knihe Gottland venoval Čechom resp. Československu. Szczygiełov výber reportáží zachytáva aj naše spoločné česko-slovenské dejiny, od prvej Československej republiky cez 50. roky až k roku 1968 a aj následnú normalizáciu, s presahom do ponovembrových rokov.

mariusz_szczygiel_gottland.jpgŠpecifikom tejto knihy je, že autor sa primárne nezoberá historickým faktami a chronológiou udalostí. Venuje sa hlavne ľudským osudom známych a aj menej známych osobností, reprodukujúc ich vzostupy a pády, životné a politické tragédie, prelomové životné rozhodnutia, a to všetko v kontexte ich bytia a spoločenského žitia. Z jeho reportáží sa tak stáva sonda celospoločenského života, odhaľujúca a miestami až satirizujúca pochmúrnosť, tragickosť a absurdnosť totalitných režimov.

Do autorovho výberu sa dostali Lída Baarová - herečka, ktorú miloval Goebbels, za čo ju prirodzene mnohí Česi znenávideli. Ďalej sochár Otakar Švec - autor najväčšieho Stalinovho pamätníka, ktorý zmizol zo dňa na deň spolu so Stalinovým kultom osobnosti, pričom mnohí si už nepamätajú nielen meno autora monsterskulptúry, ale ani miesto, kde stála. Autor približuje aj osud speváčky Marty Kubišovej, ktorá sa stala obeťou eštebáckeho pornopríbehu, pričom spolu s jej úmyselne a hanebne pošpinenou cťou, sa nadlho vytratil aj je podmanivý hlas. Kapitolu venuje aj českým indexovým a exilovým spisovateľom, ďalej Kafkovi a aj Eduardovi Kirchbergerovi - spisovateľovi, ktorý bol schopný prejsť od dobrodružných a hororových príbehov k socialistickému realizmu, tvoriac tak za každého režimu niečo iné, popierajúc tak samého seba.

Z názvu knihy (ne)priamo vyplýva, že v knihe dostal priestor aj český slávik Karel Gott, ako historický artefakt, dokazujúci, že niektoré idoly aj napriek búrlivým zmenám prežívajú za každých okolností a nič nezatrasie s ich ľudovou a aj režimami živenou slávou. Mimochodom práve kvôli názvu knihy (Gottland) hrozila autorovi v Česku žaloba zo strany riaditeľa a zakladateľa Gottovho múzea (Gottland), ktorý vinil autora z krádeže obchodnej značky a z nekalej hospodárskej súťaže, pričom každému čitateľovi muselo byť jasné, že príčinou bol skôr autorom odkrytý maestrov oportunizmus. Podľa Mariusza Szczygieła je s odstupom času určitou iróniou osudu fakt, že múzeum Gottland medzičasom zaniklo a jeho zakladateľ sa stratil bez stopy.

Po deviatich jazykových mutáciách vyšla kniha Gottland v minulom roku aj v slovenskom preklade, pričom predtým stihla získať aj ocenenie za najlepšiu európsku knihu roka. Práve pri tejto príležitosti jej autor vo svojom prejave povedal: „Teším sa, že kniha Poliaka o Čechoch môže byť knihou Európana o Európe". Jeho výrok by som možno mierne korigoval. Gottland je hlavne kniha Východoeurópana o Východnej Európe. Je to čosi ako samokatarzia Stredoeurópana, ktorý však popritom nastavuje zrkadlo susedovi, pričom odraz prekračuje hranice lokálnosti, no kým Západ vidí v obraze skôr exotiku, Východ hľadí na karikatúru samého seba.

Autor knihy vyslovil súhlas s francúzskou knižnou kritikou, v ktorej padlo konštatovanie, že Gottland nie je tak celkom o Československu. Vraj je to kniha o strachu, láske, odvahe, smrti, teda o tých najdôležitejších hodnotách. Naša slovenská prítomnosť dokazuje, že aj napriek zbavenia sa totalít, sa neustále zmietame v epicentre pravdepodobne nevyčerpateľného zápasu hodnôt s istotami. Pričom sa stále nemôžeme úplne spoliehať ani na nové a nepoznačené generácie, pretože tie sú neustále poúčané orálnou historiografiou svojich predkov. Predkov vyslovujúcich (ne)empirické konštatovania a živiacich pritom legendy o Tisovi - v podstate dobrom človeku, a o socializme, v ktorom sa žilo lepšie.

V kontexte s aktuálnym výberom kandidáta na post šéfa ÚPN, ktorého nomináciu stiahla navrhujúca strana, len preto, že niektorým poslancom a vrcholným predstaviteľom strany prekážali jeho kritické slová na osobu Jozefa Tisa a sochu Svätopluka, je na pováženie, či podobné čisto slovenské „gottlandy" nepotrebujeme ako soľ. Ktoré slovenské osobnosti by sa do podobného výberu mali dostať? Menoslov by bol určite dlhý. Ocitli by sa v ňom známe aj neznáme mená, hrdinovia, zbabelci, obete, ale aj vrahovia.

Veriť, milovať, pracovať

Szczygiełov Gottland sa v úvodnej kapitole venuje rodine, ktorá preslávila Čechov na celom svete. Bola to priemysená dynastia, ktorá do českej (československej) spoločnosti zaviedla „batizáciu", prinášajúcu nielen prospech a rast, ale aj sociálny konflikt a obyčajnú ľudskú závisť, uspokojenú nakoniec znárodnením. Podobnosť so slovenskými dejinami 20. storočia sa vynára práve pri osobe Tomáša Baťu, ktorý aj napriek hustej hmle odmietol čakať na lepšie letové podmienky a jeho súkromné lietadlo Junkers D-1608 vrazilo do komína továrne.

Ak by teda vznikol niečo ako „Gottland" inšpirovaný slovenskými osobnosťami, mohol by sa začať podobnou leteckou tragédiou, lokalizovanou však niekde do polí v okolí Ivanky pri Dunaji. Obete týchto dvoch leteckých tragédií totižto nespája len spôsob ich odchodu z pozemského sveta, ale aj podobnosť charakterov a životné úspechy poháňané vôľou.

Životné osudy M.R. Štefánik sú pre potreby odhalenia pokriveného obrazu o sebe samých signifikantné aj tým, že jeho smrť ešte aj dnes živí konšpirácie, legendy a mýty. K jeho odkazu sa dodnes hrdo hlásia neoľudáci, pričom prehliadajú jeho čechoslovakizmus a evanjelickú konfesiu, konzervatívci, ktorí zase ignorujú jeho liberalizmus, čechoslovakisti, ktorí zabúdajú na jeho oddanosť slovenskej veci, národniari a matičiari, ktorí zase pozabudli na jeho kozmopolitnosť. Hrdo sa k nemu hlásia aj pohrobkovia socializmu, hoci komunisti Štefánika zavrhli pre jeho demokratické zmýšľania a otvorený antiboľševizmus. Nazývali ho dokonca špiónom francúzskeho imperializmu a kontrarevolucionárom.

Arizujem, arizuješ, znárodňujeme

Kým Čechom svetovú slávu prinášali Baťovci, Slovensku robili dobré meno Winterovci, a to premenou kúpeľov v Piešťanoch na moderné svetové kúpele. Za rodinným a aj slovenským úspechom stáli bratia Ľudovít a Imrich, ktorí pokračovali v práci svojho otca Alexandra. Po nástupe fašizmu slovenským ľudákom svetoznámosť kúpeľov neprekážala, no problém bol v židovskom pôvode ich majiteľov.

V apríli 1939 vláda Vojtecha Tuku ustanovila poverenca pre piešťanské kúpele, čo v podstate znamenalo, že Winterovci boli okradnutí. Ľudovít skončil v koncentračnom tábore Terezín, no po vojne sa do Piešťan vrátil. Imrich sa konca vojny nedožil. K majetku sa už rodina Winterovcov nikdy nedostala, pretože ho znárodnili komunisti. Ľudovít prežil zbytok svojho života ako chudobný dôchodca, žijúci v dvoch izbách kúpeľnej vily Vereš. Komunistickí funkcionári mu povolili prechádzky len do polovice Kolonádového mosta, s prísnym zákazom vstupu na Kúpeľný ostrov.

V súvislosti s klérofašistickým režimom „gottlandovsky" vyznievajú aj dva umelecké osudy.
Martin Gregor, ktorý do mnohých detských životov v 80. rokoch 20. storočia vstúpil ako Lietajúci strýko Fedor z populárneho belgického večerníčka Tip a Tap, pričom o jeho pohnutom živote z tzv. Husákových detí nevedel nikto nič. Fakty z jeho biografie však odhaľujú aj to, že v roku 1940 ho pre jeho židovský pôvod prepustili z činohry SND, aby si potom spolu s manželkou prežil skutočné peklo na zemi. Po potlačení SNP prešiel štyrmi koncentračnými tábormi (Osvienčim, Rydultow, Mauthausen a Gusen), aby sa potom po oslobodení po mnohých útrapách stretol s manželkou. Vrátil sa na dosky, ktoré znamenajú svet, no už v 50. rokoch ho potentáti nového režimu obvinili z oportunizmu, kozmopolitizmu a kariérizmu. Po rehabilitácii mu ďalšie problémy priniesol rok 1968, kedy Martin Gregor dokonca uvažoval o emigrácii, ale napokon zostal, aby znova načas znášal príkoria normalizácie.

Z iného súdka bol život Ľuda Ondrejova (vlastným menom Ľudovít Mistrík). Spisovateľ, na ktorého určite nezabudol nikto, kto bol nútený venovať sa povinnému čítaniu dobrodružstiev Jerguša Lapina. Kým mládeži bol predkladaný vzor hrdinu, pravda o autorovi bola zamlčovaná. V období Slovenského štátu tento stvoriteľ čestného hrdinu Lapina vyhlásil: „Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turč. Sv. Martina".

Toto prehlásenie bolo vlastne pre židovskú rodinu Steinerovcov, vlastniacu pred arizáciou známy bratislavský antikvariát, ortieľom smrti. Napriek svojmu prisluhovaniu fašistickému režimu stihol byť Ondrejov počas vojny aj členom partizánskej skupiny, po vojne redaktorom časopisu Partizán a správca Domu Slovenských spisovateľov v Budmericiach.

Ľudáci, komunisti, oportunisti

V atlase pokrivených životopisov by sa s určitosťou mali objaviť aj osudy tzv. buržoáznych nacionalistov, ktorí sa aj napriek priamej zodpovednosti za inštaláciu komunistického režimu, ocitli v 50. rokoch v komunistických žalároch. Kým monsterprocesy Vladimíra Clementisa poslali priamo na popravisko, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský sa po rokoch väznenia stali horlivými normalizátormi, podieľajúcimi sa na ďalšom deformovaní občianskeho, politického, ekonomického a kultúrneho priestoru.

Paradoxné je, že biografie spomenutých osobností sú vlastne len dobové ilustrácie. Všetko to, čo prežili oni, žili aj ich súčasníci, a v podstate stále žijeme aj my ostatní. Všetko sa to vlastne stalo ľuďom obývajúcich krajinu, ktorej niekdajší prezident nedokázal niesť zodpovednosť za svoje konanie a na ospravedlnenie vlastných politických krokov používal pochybné argumenty, deformujúc dokonca aj božie prikázanie.

„Či je kresťanské to, čo sa deje. Či je to ľudské? Pýtam sa: je kresťanské, keď sa slovenský ľud pokúša zbaviť svojho odvekého nepriateľa, žida? Je to kresťanské? Láska k sebe samému je Božím príkazom a láska k sebe samému mi prikazuje odstrániť odo mňa všetko to, čo mi škodí a čo ohrozuje môj život" (Jozef Tiso, úryvok z prejavu v Holíči, august 1942).

Hodnoty vs. istoty

Všetko sa to stalo ľuďom žijúcim v krajine, kde sa celé desaťročia argumentuje menším zlom, kde sa na okrádaní slabých podieľali aj kultúrne a duchovné elity, kde sa konkordát cirkvi a štátu stal klérofašistickou diktatúrou, kde v záujme Pacem in terris - pokoja medzi všetkými národmi, katolícki duchovní kolaborovali s komunistickým režimom. Udialo sa to v krajine, kde sa v zväzkoch agentov ŠTB ocitli cirkevní predstavitelia, veriaci, robotníci, roľníci, intelektuáli, umelci a stopy vedú až do kultúrneho undergroundu. Prosto toto všetko sa stalo v krajine, kde sa cyklicky zabúda, a kde sa oportunizmus celé desaťročia považuje za budovanie kariéry.

 

Mariusz Szczygieł - Gottland, Vydavateľstvo: Premedia, 2012, Preklad: Miroslav Zumrík, Obálka: Shooty

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?