Tragédia politika, zlyhanie kňaza, životopis vodcu

Autor: Jozef Kuric | 23.5.2013 o 14:18 | (upravené 23.5.2013 o 14:51) Karma článku: 12,99 | Prečítané:  14234x

Konštatovania typu: „Moja babka povedala, že za Tisa bolo dobre!", ma vždy zaskočia. Nielen preto, že reflexiu tragických udalostí z obdobia druhej svetovej vojny by sme mali mať už dávno za sebou, ale aj preto, že vidina plného hrnca, akoby v našich dejinách stále víťazila nad slobodou. Žiaľ, nie je to iba o tom, že opäť niekoho babka podľahla iracionálnej predstave o dobrom politikovi - spasiteľovi. Naopak, vypovedá to aj o väčšine, ktorá dokáže uveriť novodobým politickým mýtom, dokonca dvojnásobne, ak je mýtotvorcom silný vodca, obklopený straníckou mašinériou a propagandou.

ivan_kamenec_tragedia_politika_knaza_a_cloveka.jpgAj preto nám naše novodobé dejiny vyvrhli niekoľko bizarností a krutých omylov. Raz bol na piedestál postavený ideál vždy spravodlivého, ale nespravodlivo potrestaného prezidenta v sutane, aby po jeho skone ďalších 40 rokov väčšina snívala o krajine, kde každý zajtrajšok znamená už vlastne včera. Ešte aj po privatizačných rabovačkách a ohrození mladej demokracie, bola skoro väčšina schopná prijímať víziu slovenského Švajčiarska, nôtiť o krajine bez sváru, a popritom rozdávať pľuvance a údery dáždnikmi na všetky strany, aby po znovuzrodení novej silnej politickej autority, ďalšia generácia dychtila za spoločenstvom zaslúžených istôt.

Za každým veľkým rozhodnutím spoločenstva, často aj za tým zblúdeným, je však človek. Chvíľu obyčajný, potom osobnosť, neskôr politický vodca. Tak, ako je aj s odstupom času ťažké hodnotiť mnohé historické udalosti, problematické je aj kriticky bilancovať životy týchto, väčšinou nekriticky obdivovaných lídrov. Takéto osobnosti majú totižto minimálne dva životopisy. Jeden skutočný, no nikdy nie celkom objasnený. Druhý interpretovaný, stvorený súčasníkmi, pamätníkmi, obdivovateľmi, nasledovníkmi, ale aj odporcami.

Ak sa jedná o osobu kontroverznejšiu, jej životopis sa zmieta medzi mantinelmi extrému, medzi obdivom a odsúdením. Nedostatkom takýchto osobností netrpia ani malé národy a život a kariéra Jozef Tisa, by mohol byť slovenským exemplárnym príkladom. Osudy kňaza, politika a prezidenta Slovenskej republiky (1939 - 45) sa za posledných skoro 70 rokov stali témou mnohých biografií a monografií. Žiaľ, mnohým však chýbala pre historické poznanie dôležitá objektivita. Bipolarita v hodnoteniach jeho politického života, jeho profil vždy skôr ešte viac zahmlievala, ako objasňovala.

Z času na čas sa však objavia aj monografie, ktorým ide o skutočný objektívny historiografický pohľad. Takou podľa mňa je aj reedícia historiografickej štúdie s názvom „Tragédia politika, kňaza a človeka (Dr. Jozef Tiso, 1887 - 1947)". Jej autor Ivan Kamenec sa už v roku 1998 pokúsil načrtnúť Tisov životopis tak, aby ním podaná reflexia hladko plynula medzi dvoma extrémami, medzi glorifikáciou a démonizáciou, nesnažiac sa však o umelú a neopodstatnenú korektnosť alebo servilné podliezanie znepriateleným táborom. V roku 2013 dostala vo vydavateľstve Premedia jeho kniha nový šat a zároveň bola doplnená aj o nové autorove hypotézy, úvahy a závery.

Od kresťansko-sociálnej osvety k nacionalizmu

Odmytologizovaním Tisovho životopisu začína Kamenec už v prvej kapitole, ktorá je venovaná obdobiu pred vstupom Jozefa Tisa do politického života. Približuje mladého Tisa ako usilovného a šikovného študenta, ktorý počas štúdia neprejavoval výraznejšie vonkajšie demonštratívne prejavy slovenskosti, nehlásiac sa otvorene k slovenskému nacionalizmu, teda vôbec nedisponujúc vlastnosťami, ktoré mu neskôr pripisovali jeho prívrženci a obdivovatelia. Kamenec tvrdí, že Tiso ani počas svojej ranej pastoračnej činnosti nevykonával žiadne exponované národno-buditeľské aktivity, a hoci sa zaujímal aj o veci verejné, zameriaval sa hlavne na sociálnu a osvetovú prácu.

Autor však zároveň vyvracia aj obvinenia z druhej strany, ktoré vinili mladého Tisa z maďarónstva. Hoci Tiso bol do roku 1918 členom uhorskej Katolíckej ľudovej strany, ovládal maďarčinu dokonale slovom aj písmom, počas 1. svetovej vojny písal vlasteneckú (rakúsko-uhorskú) publicistiku a svoje články podpisoval maďarskou transkripciou svojho mena (József Tiszó), no podľa historika tak činilo mnoho predstaviteľov rakúsko-uhorskej (slovenskej) inteligencie a Tiso len plával s prúdom. Prelom v jeho živote však prišiel v rokoch 1918/19, pričom podľa jeho spolupracovníka Karola Sidora sa Tiso „rýchlo zorientoval po duchovnej aj politickej stránke".

Jeho politická kariéra sa závratne rozbehla po vstupe do Slovenskej ľudovej strany (od roku 1925 HSĽS). Osvedčili sa hlavne jeho vôľové vlastnosti, inteligencia a rozhľadenosť. Okrem toho vedel efektívne využívať aj svoje kazateľské schopnosti. Poznal svojich potenciálnych poslucháčov a čitateľov. Prihováral sa im ľudovým jazykom a dikciu svojich článkov a prejavov prispôsoboval prostrediu, využívajúc značnú dávku populizmu a demagógie. Teda disponoval vlastnosťami, ktoré aj v modernej ére ponovembrovej samostatnosti Slovenska, slovenským voličom stále imponujú. Práve paralely s našou politickou nedávnou realitou a súčasnosťou, sú miestami zarážajúce. Dokonca až tak, že človeka prepadne úvaha, ako by asi novodobí slovenskí lídri postupovali v mocenských zápasoch a pri svojich rozhodnutiach, keby disponovali rovnakými možnosťami a demokraticko-občianske princípy by boli na úrovni 30. rokov 20. storočia?

Základné kamene osobnej a politickej tragédie

Keďže predmetná monografia obsahuje pre mňa množstvo známych faktov, najviac ma zaujímal osobný prínos historika v oblasti načrtnutia a popisu psychologického formovania politika a jeho názorových postojov, ktoré sa podpisovali pod jeho politické rozhodnutia. Autorovi sa pritom podarilo identifikovať aj tie fatálne. Prvým osudným rozhodnutím bola už samotná účasť kňaza v politike. Kamenec tvrdí, že samotný Vatikán nazeral na zaangažovanosť slovenských katolíckych duchovných vo vrcholnej politike skepticky. Tiso mal však iný názor. Kňazi vraj mali chrániť nielen cirkevné, ale aj národné záujmy a zároveň mali byť akýmsi mravnými korektormi politiky.

Objavilo sa u neho neotrasiteľné presvedčenie, „že kňaz sa nemôže dopustiť v politickom a vôbec vo verejnom živote neprávostí, a ak by aj urobil nejaké chyby, vždy je to lepšie, než by do politiky vôbec nezasiahol". V kontexte s jeho budúcimi kontroverznými a tragickými rozhodnutiami, sa táto jeho klerikálno-politická filozofia stala jedným zo základných kameňov jeho politickej a aj osobnej katastrofy.

Tiso však postupne prikladal aj ďalšie kamene k svojej „pyramíde pádu". Kamenec precízne popisuje jeho inú črtu, a to postupnú fetišizáciu vlastnej strany a nie celkom pochopiteľný prechod k autoritatívnym a totalitným tendenciám. Nepochopiteľný preto, že Tiso sa niekoľko rokov pohyboval ako poslanec v systéme parlamentnej pluralitnej demokracie, zastával dokonca funkciu ministra v koaličnej vláde, a sám niekoľkokrát verejne vyhlásil, že autoritatívny štýl vládnutia nebol v jeho prípade ovplyvnený „módnou vlnou" tých rokov. Na vrchole svojej moci už verejne priznával „máme autoritatívny systém, takže národ nie chce, ale musí poslúchať".

Na svojom hesle „Jeden národ, jedna strana, jeden vodca", podľa Kamenca akoby zotrvával ešte aj v decembri 1945, keď vo svojich poznámkach pred procesom vyjadril názor, že vláda jednej strany je prirodzeným výsledkom vývoja demokracie. Táto jeho črta musela byť teda v jeho charakterovej výbave už od začiatku, alebo vznikla ako následok negatívnych skúseností z pražského poslaneckého pôsobenia.

Tiso ako mýtotvorca a realizátor politiky menšieho zla

Kamenec vo svojej knihe predstavuje Tisa aj ako politika, ktorému sa pripisuje autorstvo legiend o štáte a národe. Išlo často o apologetické konštatovania, ktoré však paradoxne narúšali legitimitu celého konceptu štátnosti a posúvalo Slovákov k nesprávnej strane. Tiso nadobudol presvedčenie, že štát sa zrodil z politickej vôle slovenského národa, nezávisle od kohokoľvek, hoci si musel uvedomovať, že tak ako nebol zodpovedný za rozpad Č-SR, on a jeho strana nestvorili ani nový samostatný štát. Táto legenda sa prelína aj s historickým mýtom o záchrane národa, čo Kamenec nazýva len prostriedkom použitým na „glajchšaltovanie" verejného života, pretože ako národ nezhynuli ani naši najbližší susedia, hoci útoky nacistov na ich suverenitu boli oveľa brutálnejšie.

S touto črtou súvisí aj jeho politika menšieho zla, ktorá mala slúžiť na obhajobu jeho krokov, často ho však paradoxne dostávala do vnútorných logických a morálnych protirečení. Okrem iného ho realizácia tejto politiky, aj vo vnútornom zápase s radikálmi, posúvala do pozície, keď musel o závažných veciach rozhodovať úplne sám.

Podľa historika, túto formu jeho politiky radikáli a „mladoľudáci" neraz cielene využívali na presadzovanie vlastných plánov, koncepcií a osobných ambícii. Prezidentovi však takto prenechávali plnú politickú zodpovednosť a vedome aj nevedome z neho začali vytvárať budúceho martýra. "Na konci svojho prezidentského obdobia nemal už vo vládnom tábore ani vážneho súpera, ani rovnocenného partnera. Bol vlastne jedinou integrujúcou osobnosťou zanikajúceho štátu".

Ivan Kamenec (1938) - autor tejto monografie, vyštudoval históriu a dejiny umenia. Je vedeckým pracovníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Venuje sa výskumu a interpretácii politických a kultúrnych dejín Slovenska v 20. storočí, obzvlášť obdobiu vojnovej Slovenskej republiky. Jeho kniha „Tragédia politika, kňaza a človeka (Dr. Jozef Tiso, 1887 - 1947)" je výbornou syntézou historických poznatkov o tejto kontroverznej slovenskej osobnosti, ktorá je obohatená o vlastný úvahový a názorový vklad autora, s odkazom na relevantné historické pramene a citácie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?