Keďže som v tomto čase sám plánoval dovolenku do Chorvátska, tieto pozitívne správy by ma mali možno potešiť, ale to by som musel predtým padnúť rovno na hlavu. Hranice Chorvátska sa samozrejme jeho vstupom do EÚ nestali okamžite aj schengenským korzom a ani samotnú geografiu nejaká politicko-ekonomická integrácia len tak neoblafne.
Na geografickú vzdialenosť Jadranu od Slovenska tento krok Chorvátov naozaj nemal žiadny vplyv a Jadranské more je presne tam, kde bolo aj minulý rok. A čo dodať k tomu básnení o "slovenskom mori v Chorvátsku"? Snáď len toľko, že je to jedno nezmyselné patetické reklamné slovné spojenie, pretože ak by Jadranské more malo patriť každému etniku, ktoré sa hromadne k nemu v lete presúva, tak by sa mohlo pokojne nazývať aj morom rakúskym, českým, holandským alebo nemeckým, hoci Nemci a Holanďania svoje more majú. Dokonca by sa mohlo rovno pomenovať aj maďarským, pretože Maďarom Balaton akosi tiež nestačí.
Takže, tak ako neexistujú české veľhory na Slovensku len preto, že sa niekoľko českých turistov ročne vydá na vysokohorskú tatranskú túru v sandáloch, neexistuje ani slovenské more v Chorvátsku, len preto, že si niekoľko Slovákov našlo v lete najlacnejší privát iba kilometer od pláže na Makarskej riviére.
Napriek týmto výhradám som sa rozhodol, že si sám v praxi overím, ako Chorváti zvládli začlenenie sa do EÚ. Jeden nemenovaný slovenský štátnik by to možno zhrnul v krátkej správe zo západného Balkónu, v ktorej by objasnil, že Chorváti úspešne zvládli integráciu do Organizácie Spojených nádorov, resp. Európskej únie. Vyzdvihol by pozitívny fakt, že Slovák Chorvátovi stále rozumie, a že keď sa ešte Chorváti zbavia tých lasíc a pristúpia aj k menovej únii, pobyt pri slovenskom mori bude ešte komfortnejší, keďže nebude treba používať malú násobilku pri každej platbe. Zrozumiteľné, pekne biele na čiernom.
Ja som to urobil dovolenkovo po svojom a po osemdňovom pobyte na Istrii som nadobudol pocit, že mnohí domorodci si tento politický krok ich lídrov na vrchole letnej sezóny ani nestihli všimnúť. Ich životy totižto plynú v turnusových dovolenkových rytmoch a turistický ruch ich s okolitou Európou integruje aj keby nechceli.
Dosť však bolo politiky, lebo Istria je skutočne očarujúca. Už viac ako jedno tisícročie sa na tomto polostrove stretávajú tri etniká: románske, germánske a slovanské, pričom každé z nich zanechalo na Istrii svoju historickú stopu. Cítiť ju nielen z historických pamiatok ale aj z ľudí a ich mentality.
Prvé mesto, ktoré mi v skorých ranných hodinách vyrazilo dych bol Vrsar. Mesto ležiace asi 10km od iného očarujúceho centra s názvom Poreč. V tomto momente som urobil asi prvú dovolenkovú fotografiu, pretože pri východe a západe Slnka som duša romantická, medzitým som skôr ufrflaný pragmatik.
Romantiku tohto mesta si vraj obľúbil aj slávny milovník a dobrodruh Giacomo Casanova, ktorý by v jeho okolí našiel určite potešenie aj v týchto časoch, pretože Vrsar je svetoznámy aj tým, že sa tu nachádza najväčšie nudistické stredisko v Európe - Koversada.
Mimochodom nudizmus je na Istrii mimoriadne rozvinutý a populárny. Sám som bol s týmto javom konfrontovaný niekoľkokrát, najtesnejšie však počas dlhšej rannej prechádzky po kamenných plážach v okolí Rovinju. Kochajúc sa prírodnými scenériami som sa zrazu znenazdajky ocitol v šortkách a v tričku na mieste, kde naturisti práve zhadzovali aj posledné zvršky oblečenia. Neviem či ma vyhnal vlastný ostych alebo skôr obava, že oblečený a s fotoaparátom v rukách budem označený za úchyla. Isté však je, že takto rýchlo ma z pláže nevyhnala ani jadranská bura.
Ako hovorím, ráno som hlavne romantik a potom realista so záujmom o históriu a kultúru. Spomínaný Rovinj je presne ten typ mesta, ktoré záujem o veci kultúrno-historické naplní už obyčajnou prechádzkou v jeho uličkách.
Oprávnene je nazývaný aj perlou Istrie. Je to mesto, ktoré si uchovalo historický ráz stredovekých a renesančných benátskych miest. Dominantou je Kostol sv. Eufémie so zvonicou benátskeho typu, ktorý sa vypína na polostrove Monterosso.
Po druhej svetovej vojne sa stal Rovinj mestom umelcov. Turista môže aj dnes obdivovať množstvo ateliérov, kde umelci tvoria priamo pred očami zvedavých návštevníkov, no a v meste sa zjavne darí aj street artu.
Keď už sme pri kultúre, mám potrebu napísať, že k môjmu životu patria aj knihy, ale na dovolenky k moru ich veľmi nevláčim. Času je vždy akosi málo a prioritou je hlavne zažiť, vidieť, počuť, cítiť a ochutnať. Z týchto dôvodov sa vtedy vzdávam aj internetu a virtuálnych sociálnych sietí. No tento rok som predsa len urobil výnimku. V prestávkach medzi slnením a čľapkaním sa v mori som si dávkoval Plážové poviedky Sinišu Novaca s titulným názvom Gordan.
Tento poviedkový turistický román vznikol spojením dvoch predchádzajúcich kníh Sinišu Novaca s názvami Plážové poviedky a Gordan sa vracia. Tvoria ho krátke vtipné príbehy, ktoré sa odohrávajú na pláži jedného nemenovaného chorvátskeho turistického mestečka.
Ich hlavným hrdinom je chorvátsky mladík Gordan, ktorý na pláži počas letnej sezóny predáva varenú kukuricu. Spolu s ním dotvára kolorit tejto pláže množstvo postáv a postavičiek. Okrem turistov sú to toaletár Željko, predajca šišiek Dario, lehátkar Bojan, kapitán Zoran, majiteľka plážového bufetu Vesna a mnohí ďalší.
Dialógy sú prevažne v chorvátčine, ale aj v iných európskych jazykoch, ktoré sa na chorvátskych plážach ozývajú. Útla knižka sa tak zároveň stáva aj akousi konverzačnou príručkou, v ktorej autor oboznamuje čitateľa so zákutiami chorvátskeho jazyka.
Siniša Novac však prostredníctvom Gordana nastavuje zrkadlo aj turistom a celému tomu plážovému Babylonu. Z Gordana sa totižto aj napriek minimálnemu vzdelaniu stáva polyglot s výnimočným pozorovacím talentom. V jeho príbehoch sa tak objavujú českí, slovenskí, nemeckí a talianski turisti a dovolenkári, ktorých typické správanie odpozoroval určite nejeden vnímavý návštevník dovolenkových destinácií, pričom čitateľ s jadranskými plážovými skúsenosťami, disponujúci s čo i len malou štipkou sebakritiky, sa v príbehoch predavača kukurice zaručene aj sám spozná. Na tomto mieste sa teda aj ja verejne priznávam k trom slovenským paštétam prepašovaným na Istrijský polostrov.
Priznávam sa však aj k inému neodpustiteľnému zločinu, ktorým je odpočúvanie a sledovanie ostatných spoludovolenkárov. Robím tak však čisto v záujme súkromného sociologického výskumu. Pre potreby prieskumu stačí ovládať iba triviálne sledovacie postupy. To znamená: imitovať spánok na lehátku, pred Rusmi a Nemcami zatajiť znalosť ruštiny a nemčiny a v prítomnosti Slovákov a Čechov zaryto mlčať.
Aj vďaka tomu by som mohol aj ja prispieť pár postrehmi do Gordanových plážových príbehov, ktoré by napríklad pojednávali o pláne českých dovolenkárov vysmážet šťavnaté kotlety když zlobivý Matýsek usne, alebo o plážovej módnej polícii v podaní mladej Slovenky, ktorá vyhlasovala, že rodákov spozná už podľa oblečenia, čo bolo od ženy nevlečenej v neónovo ružových bikinách, dosť trúfalé tvrdenie.
