Dejiny katolíckej cirkvi a neomylnosti podľa Hansa Künga

Autor: Jozef Kuric | 8.9.2013 o 10:25 | Karma článku: 13,17 | Prečítané:  8440x

Okrídlený výraz „Historia - magistra vitae" vyznievajúci akokoľvek frázovito, skrýva veľký kus pravdy. Znalosť dejín čohokoľvek, dáva človeku akú-takú šancu, že si na poznávané udalosti a javy urobí objektívnejší názor. Moderná historiografia sa v súčasnosti venuje rôznym oblastiam ľudských činností odohrávajúcich sa v čase a priestore. Vypomáha si poznatkami iných vedných disciplín, alebo má dokonca vytvorený aparát vlastných pomocných vied historických. Aj preto môže mapovať dejiny od vojenských konfliktov až po športové disciplíny olympijských hier. Svoje pevné miesto majú aj dejiny myšlienkových a náboženských hnutí alebo dejiny inštitúcií, ktoré strážia ich vierouku. Keďže kresťanská civilizácia sa tiež snaží pochopiť samú seba, jej dejepisectvo už niekoľko storočí zanecháva ďalším generáciám buď apologetické, subjektívno-oslavné, či o objektivitu sa snažiace, od osvietenstva čoraz viac kritické diela.

hans_kueng_katolicka_cirkev.jpgHoci sa dejiny kresťanstva nekryjú iba s dejinami katolíckej cirkvi, podstatná časť kresťanskej histórie nesie pečať katolicizmu. Sám som niekoľko historiografických pokusov o popísanie dejín kresťanstva a katolíckej cirkvi čítal. Pre vyváženosť je namieste niektoré spomenúť.

Napríklad rumunský nestranný religionista Mircea Eliade vytvoril výbornú syntézu s názvom Dejiny náboženských predstáv a ideí (Agora 1997), v ktorej majú miesto aj dejiny kresťanstva. Je potrebné spomenúť aj rozsiahle dvojzväzkové dielo Cirkevné dejiny (Neografia 1943) z pera slovenského cirkevného historika Jozefa Špirka. Za zmienku stoja aj Dejiny kresťanstva (Barrister and Principal 2003) napísané konzervatívno-kontroverzným britským historikom Paulom Jahnsonom, či malé Malé cirkevní dějiny (Zvon 1995) nemeckého katolícko-konzervatívneho historika Augusta Franzena. Liberálno -katolícky pohľad na dejiny katolíckej napísal pôvodom švajčiarsky teológ Hans Küng. Jeho stručné dejiny s titulným názvom Katolícka cirkev vyšli prvýkrát v roku 2001. V slovenskom preklade sa prvýkrát objavili v roku 2003, no ja osobne som sa k tejto knihe dostal až po nedávnej reedícii z dielne slovenského vydavateľstva Premedia.

Hans Küng (1928) je jedným z najvýznamnejších katolíckych teológov súčasnosti, v konzervatívno-katolíckych kruhoch však nie veľmi obľúbený, hoci sa v minulosti podieľal aj na Druhom vatikánskom koncile a svojho času pomohol v teologickej kariére vtedy reformne naladenému Josephovi Ratzingerovi (Benedikt XVI.). Küng to má však u vysokých cirkevných predstaviteľov pápežskej kúrie nahnuté od 70. rokov 20. storočia, odkedy je známy ako kritik vládnucich katolíckych kruhov a tradicionalizmu, spochybňujúci dogmatiku pápežskej kúrie, medziiným aj dogmu o neomylnosti pápeža.

Hlási sa k myšlienkam svetového étosu, ekumenizmu a medzináboženskej tolerancie, popritom kritizuje uzavretosť a neschopnosť katolíckej cirkvi reagovať na nové myšlienkové a spoločenské fenomény. V knihe Katolícka cirkev zhrnul mnohé svoje názory, podporujúc ich argumentmi a protiargumentmi voči katolíckemu status quo, ktoré je podľa neho výsledkom niekoľko storočí trvajúceho procesu. Zachytáva dejiny cirkvi od malého cirkevného spoločenstva, až po monarchisticky, prísne patriarchálne, hierarchicky a nedemokraticky spravovanú mocensko-ideologickú inštitúciu.

Každý, neskonale matku cirkev milujúci katolík, by si mohol do Hansa Künga už po tejto stručnej charakteristike knihy kopnúť, preto je nutné dodať, že Küng je napriek tomu stále katolíkom. Sám v úvode knihy priznáva svoju zainteresovanosť. Jeho duchovným domovom je stále katolícka cirkev, pričom verejne deklaruje, že zároveň však stojí na strane obetí a tých, ktorí považovali už v minulosti niektoré praktiky cirkvi nezlučiteľné s kresťanskou etikou. Vieru v krásu a silu kresťanstva potvrdzuje aj jeho vyjadrenia, že „iba zlomyselný a nevzdelaný človek môže tvrdiť, že kresťanstvo nezmenilo svet k lepšiemu".

Aj preto je hlavným znakom jeho knihy odvolávanie sa na pôvodnú kresťanskú zvesť, evanjeliá, praktiky raných cirkevných spoločenstiev, život samotného Ježiša Krista a na tradíciu ekumenických koncilov. Preto si Küng už v úvodnej časti knihy kladie niekoľko otázok, napr. či už Ježiš založil cirkev, a či bol tak aj skutočným prvým katolíkom. Jeho provokujúco vyznievajúce dotazy však idú ešte ďalej. Küng sa pýta: Nedostal by sa Kristus do nebezpečného konfliktu s katolíckou cirkvou, keby tak ako pred 2000 rokmi spochybnil vládnuce náboženské kruhy a tradičné náboženské praktiky toľkých zbožných a často až fundamentalistických katolíkov? Čo keby Ježiš inicioval verejnú protestnú akciu proti tomu ako sa praktizuje zbožnosť?

Chápem, mnohí pravoverní katolíci po celom svete si takéto otázky určite nekladú, veď načo aj. Veria, že cirkev je darom od samotného Boha, pristupujú k nej ako k matke, ktorej sa neoponuje a jej dlhovekosť len dokazuje, že tento typ lásky a uctievania bol správny. Vyššie položené otázky by pokojne mohli považovať za groteskný anachronizmus, no Küng sa podľa mňa pýta oprávnene. Spytuje sa akoby v mene Ježiša, človeka, ktorý sám spochybnil predkov a ich tradície, povolávajúc k sebe laikov, ľudí z rôznych spoločenských vrstiev, urobiac z nich učeníkov a ďalších šíriteľov viery. Pýta sa v mene muža, z ktorého skutkov necítiť patriarchálne spôsoby správania, z ktorého vyžaroval demokratický duch ponúkajúci univerzalizmus.

Každé dejiny kresťanstva sa práve preto musia začať týmto „Synom človeka". Aj úvodné riadky Küngovej monografie patria práve Kristovi. Autor predstavuje dejiny od malého židovsko-kresťanského spoločenstva, až po cirkev celého oikuméné, ecclesia catholica. Prináša historický sled udalostí od vzniku malého židovského reformného spoločenstva, až po politickú štátnu cirkev, v ktorej sa postupne na jej židovské korene úmyselne zabúdalo, aby z ľudského rodu niesol niekto konkrétny vinu za ukrižovanie Krista.

Küngove dejiny sú aj popisom udalostí ako vlastne vznikala dogmatická celosvetová cirkev, v ktorej sa v priebehu stáročí stalo správne učenie (ortodoxia) omnoho dôležitejšie, ako správny život (ortoprax) v konkrétnom každodennom živote. Za túto premenu bola podľa Künga zodpovedná najmä západná (rímska) teológia, ktorú zásobovali argumentmi a teologickými dogmami cirkevní otcovia, teológovia a pápeži, a ja dodávam, že „iba" omylní ľudia.

Zrod západnej teológie

Asi nikto nemal v období medzi Pavlom a Lutherom na katolícku cirkev a teológiu taký vplyv ako sv. Augustín. Tento teológ, cirkevný otec a svätec, hlásajúci Božiu lásku, bol zároveň aj horlivým vykladačom pravdy. Konfrontovaní so stále sa množiacimi herézami, sa podľa Künga stal kľúčovým hráčom a apologétom v oblasti násilnej konverzie a boja proti kacírom. „Odvolával sa pritom na Ježišove slová z podobenstva o hostine, kde latinský preklad zdôrazňuje slová Coge intrare, „Prinúť (namiesto pozvi) tých vonku, aby vošli dnu"". (str.71)

Augustín zároveň odkázal celej západnej katolíckej cirkvi náuku o dedičnom hriechu, ktorý bol determinovaný sexuálne a odlišoval sa tak nielen od židovského starozákonneho významu, ale aj od Pavlovej interpretácie. Dedičný hriech sa od Augustína prenášal pohlavným stykom, spájala sa s ním telesná túžba, s ktorou mal aj samotný mladý Augustín vlastné bohaté skúsenosti. V stredovekej morálke pokánia sa tak celkom udomácnilo práve toto hriešne hodnotenie sexuality, ktoré je črtou cirkvi dodnes.

Kritika centralizmu

Augustín má svoj podiel aj na porímštení cirkvi, ktorá sa asi po 600 ročnom procese od svojho vzniku stala matkou (mater) a hlavou (caput) všetkých veriacich. Poslušnosť voči nej bola povinná. Poslušnosť voči Bohu mala byť poslušnosťou voči cirkvi a poslušnosť voči cirkvi mala byť poslušnosťou voči pápežovi. Podľa Künga tento rímsky mysticizmus poslušnosti pretrváva v cirkvi dodnes.

Veľkým obhajcom takto centralizovaného pápežstva bol aj ďalší velikán cirkevných dejín, Tomáš Akvinský, no paradoxne tento centralizmus pápežskej kúrie bol aj napriek odporu episkopátu zavŕšený v dobe, keď sa v Európe naplno udomácňovali ústavné formy vlády a rodila sa moderná demokratická spoločnosť. Za týmto aktom stoja dva dekréty pápeža Pia IX. z roku 1870. Podľa nich má pápež právny jurisdikčný primát nad každou národnou cirkvou a nad každým jednotlivým katolíkom (kresťanom). Pápež má vo svojich záväzných magisteriálnych rozhodnutiach dar neomylnosti a jeho rozhodnutia sú neomylné vďaka zvláštnej podpore Ducha Svätého.

Küngovej kritike sa však nevyhli ani pápeži 20. storočia (s výnimkou Jána XXIII.), pričom autor nešetrí ani v našich končinách tak populárneho pápeža Jána Pavla II. Jeho pontifikátom sa vraj stále viac posilňoval pápežský vatikánsky centralizmus, namiesto aggiornamenta v duchu evanjelia sa znova hlásalo tradičné integrálne „katolícke učenie" legitimizované strnulými morálnymi encyklikami a tradičným katechizmom. Namiesto otvorenosti voči modernému svetu bolo ustavične počuť obvinenia, ponosy a lamentácie nad údajnou asimiláciou a úpadkom morálky. Aj preto sa preferovali tradičné formy zbožnosti, ako napríklad marianizmus. Namiesto dialógu sa vraj posilňovala inkvizícia, vrátil sa rímsky právny formalizmus, klerikalizmus a triumfalizmus. Oslabilo sa postavenie ekumenických koncilov a biskupským konferenciám sa prisúdila iba poradná úloha (216-217).

Katolícka cirkev od Hansa Künga možno nie je zásadným dielom o dejinách kresťanstva a katolíckej cirkvi, no je určite rukoväťou poskytujúcou základné argumenty a kritické otázky, ktoré vyjadrujú všetko to, čo trápi nielen ateistov, ale aj nezanedbateľnú časť veriacich, ktorí stále nestratili vieru v Krista, odmietajú sa však vzdať slobody a prekáža im predstieraná zbožnosť.

 

Hans Küng: Katolícka cirkev (Stručné dejiny), Vydavateľstvo: Premedia, 2013, Preklad: Oto Havrila

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?