Kandidát vo vetách aj v obraze výrazne vyčnieva nad priemerom

Autor: Jozef Kuric | 17.10.2013 o 10:13 | (upravené 20.10.2013 o 18:16) Karma článku: 8,26 | Prečítané:  1967x

Na počiatku bolo slovo, teda celá zbierka slov a viet, teda kniha. Kniha Kandidát vzišla z klávesníc autorského dua Michal Havran a Maroš Hečko. Bolo len otázkou času, kedy z tejto knihy raz vznikne film. Ten čas nastal omnoho skôr, ako by sa v slovenských podmienkach dalo čakať. Lebo priznajme si, filmov sa u nás rodí ako šafranu a mnoho z toho, čo sa od 90. rokov 20. storočia filmom nazývalo, bolo pre diváka zaujímavé asi tak, ako jednodňová dovolenková videonahrávka japonského turistu.

kadidat.jpgFilm Kandidát má v tomto čase už za sebou niekoľko desiatok premietaní a po jeho zhliadnutí som si dovolil skonštatovať, že konečne som po dlhom čase videl dobrý slovenský film. Pretože keď si odmyslím tých pár medzinárodne úspešných dielok slovenských mladých dokumentaristov, tak na poli slovenského hraného filmu ma naposledy zaujali snáď iba Balcov Rivers of Babylon a Šulíková Záhrada.

To ostatné boli buď len prepálené pokusy o slovenské trainspottingy, mytologicko - historické ságy, akoby ich jedna Jakubiskova mater mala, alebo filmy, ktorých tvorcovia sa premotivovali už na samom začiatku tvorby snovou vidinou, vyhrať svojou postkomunistickou drámou rovno Benátsky filmový festival. Za dve desaťročia sme sa tak dopracovali do stavu, že na slovenský film sa do kín skoro nechodilo, keď sa aj išlo, tak po premietaní zostal len rozpačitý dojem a sledovanosť nezachránila ani osveta prostredníctvom verejnoprávneho televízneho kanálu.

Film Kandidát dostal podtitul cynický thriller, aj keď je to skôr moderný tragikomický príbeh o manipuláciách a politickej realite, ktorá veľmi silno pripomína tú slovenskú. Film je okrem iného nahustený odkazmi na slovenskú popkultúru, ilustrovanú nielen slovenskou populárnou a klubovou hudbou, ale aj komparzom z mediálneho a reklamného prostredia. Je preto možné, že sa z neho stane slovenská kultová žánrovka.

Práve túto osídlenosť vyslovene slovenskými špecifikami vnímajú niektorí kritici ako zásadný hendikep filmu. Otázne však je, či sa má slovenská filmová tvorba naďalej silene snažiť získavať priazeň zahraničného festivalového publika. Ponovembrová situácia slovenského filmu predsa jasne dokazuje, že mnohé ostatné kinematografické pokusy oslovili na západ od Česka, snáď iba divákov hľadajúcich východoeurópsku filmovú exotiku.

Aj preto oceňujem, že tvorcovia vsadili na typické a pre slovenského diváka čitateľné prostredie. Bratislava vo filme už konečne neposlúžila len ako kulisa pre zahraničnú treťotriednu filmovú produkciu, alebo pre slovenskú preexponovanú sociálnu drámu o zlej autičkársko-feťáckej vývarovni pervitínu. Bratislavský exteriér dostal konečne adekvátny filmový priestor.

Dej knižnej aj filmovej verzie sa začína odpočúvaním na objednávku, ktoré vykonávajú dvaja sliediči Blonďáčik (Michal Kubovčík) a Jazva (Michal Dlouhý). Mimochodom tieto dve postavy vytvárajú v oboch verziách akýsi príbehový vestibul, pričom Blonďáčik v pozícii rozprávača oboznamuje čitateľa a aj diváka nielen s príbehom, ale aj so súvislosťami. Kým vo filmovej verzii sú prestrihy venované týmto dvom postavám vypĺňané skôr ich zábavnými dialógmi, v knižnej verzii sú tieto pasáže často textovou exhibíciou, popretkávanou krátkymi esejami o popkultúre, medzinárodnej politike, či kyberkultúre, v ktorých je pre mňa osobne citeľný hlavne rukopis Michala Havrana. Mimochodom podieľanie sa autorov knižnej predlohy na tvorbe adaptovaného filmového scenára, filmovému Kandidátovi výrazne prospelo. Tento fakt ocení aj divák, ktorý po zhliadnutí filmu, siahne aj po knihe. Čitateľ v takomto prípade získa akýsi ďalší postprojekčný rozmer.

Záujmovými osobami týchto dvoch poloprofesionálnych sliedičov je niekoľko osôb. Do centra ich pozornosti sa dostane aj reklamná agentúra Adama Lamberta (Marek Majeský), ktorá má dva mesiace pred prezidentskými voľbami dostať na politické svetlo neznámeho kandidáta. Od zadávateľa zákazky, akejsi šedej eminencie, získava agentúra o kandidátovi iba strohé informácie. Kandidát Peter Potôň je muž v strednom veku, ktorý má peniaze a chuť ísť do politiky. Má posunutú predstavu o sebe samom, je patriarchálny, mužský, takmer autoritatívny typ, teda úplne typický slovenský kandidát.

Egocentrického riaditeľa reklamnej agentúry táto pracovná ponuka neosloví ani tak kvôli možnému zisku, ženie ho skôr vlastná samoľúbosť a výzva poraziť konkurenciu. Začne tak režírovať reklamnú volebnú kampaň, ktorej v knihe Kandidát predchádza táto Lambertova reč:

„Pozrite sa. Čo sa vlastne stane? Do druhého kola sa dostanú nanajvýš dvaja kandidáti. Vyhrá jeden, alebo druhý. Prdieť do periny neprestane väčšina národa ani pri jednom z nich....Možno pre mňa je to dôležité, pretože uvidím, či zarobím desať alebo dvadsať miliónov. Ale väčšiny obyvateľstva sa to nijako nedotkne. Zarobia rovnako málo aj pri jednom, aj pri druhom kandidátovi. Tak načo by sa tým mali zaoberať? Odpovedzte mi na túto otázku a o dva mesiace vyhráme voľby!".

Tým hlavným receptom na úspech sa nakoniec stane obyčajné pošteklenie spotrebiteľských inštinktov a receptorov latentného nacionalizmu u väčšiny voličskej masy. Rozbehne sa masívna kampaň na sociálnych sieťach a v médiách. Na voličov útočia slogany s jednoduchými komunikačnými odkazmi, nesúcimi vlastenecké mantry ako tibetské modlitebné vlajočky.

Hmatateľnejšou rovinou príbehu je možno marketingovo-politická fraška, poukazujúca na praktiky reklamných agentúr a médií, no ešte dôležitejší rozmer, ktorý by nemal uniknúť ani pukancovému divákovi, je v niečom inom. Je ním totižto popis mechanizmu vzniku akéhosi mytologického vlastenectva, keď Petrovi Potôňovi zvyšuje voličské preferencie rozhodujúci marketingový zásah, ponúkajúci verejnosti bizarnú genealógiu, založenú na historizujúcom konštrukte o návrate národno-obrodeneckých génov v podobe prezidentského kandidáta.

Filmu je už dnes, teda krátko po premiére, vyčítaná výrazná reklamná optika. Niektorí kritici poukazujú na fakt, že vo filme je badateľný reklamný strih, že film sám o sebe sa stal veľkým reklamným priestorom. Kritizuje sa farizejskosť filmu, ktorý na jednej strane ironizuje marketingové praktiky, na druhej strane ich vo výraznej miere sám využíva. Som toho názoru, že tento kritizovaný rys, je tou povestnou čerešničkou na torte. Film Kandidát sa tak stáva hravým sebaparodizujúcim strojom, ktorý sa ako Uroboros zahryzáva do vlastného chvosta.

Film
Réžia: Jonáš Karásek
Scenár: Maroš Hečko, Michal Havran a Peter Balko
Kamera: Tomáš Juríček
Hrajú: Marek Majeský, Roman Luknár, Michal Dlouhý, Michal Kubovčík, Monika Hilmerová, Pavel Nový, Milan Chalmovský, Ján Jackuliak, Pavel Slabý, Lukáš Pelč, Dušan Vicen, Michal Havran

Kniha
Michal Havran, Maroš Hečko: Kandidát (Denníky z odpočúvania), 1. vydanie, Vydavateľstvo: Inaque.sk, 2012
Maroš Hečko, Michal Havran: Kandidát - Denníky z odpočúvania, 2. vydanie, Vydavateľstvo: Ikar, 2013

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?