Komárňanské rokovania - predohra Viedenskej arbitráže

Autor: Jozef Kuric | 31.10.2013 o 16:12 | (upravené 31.10.2013 o 17:59) Karma článku: 13,79 | Prečítané:  9231x

Komárňanské rokovania z jesene 1938 môžeme považovať za akúsi predohru Viedenskej arbitráže. Práve tu sa malo po Mníchovskej konferencii rozhodnúť o revízii južných hraníc Slovenska. Cieľom maďarskej revizionistickej zahraničnej politiky bolo dosiahnuť čo najpribližnejšiu historickú hranicu Uhorska, no zároveň si jej tvorcovia uvedomovali mantinely, ktoré určila Nemecká ríša. V záujme nacistického Nemecka totižto na jednej strane síce bolo rozbitie Československa, ale zároveň si Hitler neprial, aby sa Maďarsko a Poľsko dostalo do bezprostredného susedstva. Maďarská vláda preto svoje revizionistické ambície skrývala za z ich hľadiska ušľachtilé ciele. Mali nimi byť ochrana maďarského obyvateľstva žijúceho na území ČSR, oslobodenie Maďarov spod „československého jarma" a ich návrat pod „svätoštefanskú korunu". Záujmy československej vlády boli prirodzene úplne opačné. Cieľom bolo udržať hranice deklarované Versailleským systémom a zachrániť po mníchovskom diktáte, čo sa ešte dalo.

Z Mníchova do Komárna

Komárňanské rokovania boli vlastne prvou dôležitou úlohou slovenskej autonómnej vlády, ktorá sa vytvorila po vyhlásení autonómie Slovenska 6.10. 1938. Na rozdiel od pražskej vlády, slovenská autonómna vláda na čele s Jozefom Tisom ešte prekypovala eufóriou a optimizmom. U niektorých predstaviteľov ľudovej strany sa to prejavovalo až naivnými ambíciami zvrátiť osud Slovenska, ktorý bol už v podstate spečatený Hitlerovými veľmocenskými záujmami.

Slovenskí politici sa okrem iného spoliehali hlavne na kontakty svojich straníckych osobností v zahraničí, prostredníctvom ktorých chceli získať diplomatickú podporu v okolitej Európe. Už 28.septembra 1938 navštívil Jozef Tiso a Karol Sidor poľského veľvyslanca v Prahe a odovzdal mu vyhlásenie poslancov a senátorov z poslaneckého klubu HSĽS, v ktorom vyhlasovali, že ak bude republika rozbitá zvonka, Slováci sú rozhodnutí vstúpiť do federatívneho zväzku s Poľskom. Toto memorandum sa ukázalo ako detinské, pretože Poľsko už na druhý deň vznieslo svoje územné požiadavky voči Československu. Požiadavky sa týkali Těšínska a niekoľkých obcí na území severného Slovensku.

Jozef Tiso už ako predseda autonómnej vlády neskôr vysiela do Poľska Karola Sidora, ktorý sa mal ako diplomat s polonofilnou orientáciou pokúsiť zmierniť, prípadne zastaviť ďalšie územné nároky Poľska. Na podobnú misiu do Juhoslávie je vyslaný aj Ferdinand Ďurčanský, ktorý mal prostredníctvom Chorvátov lobovať v prospech Slovenska u talianskej fašistickej vlády.

Maďarská strana však asi nemienila mrhať časom a tak už 3.októbra 1938 doručil maďarský veľvyslanec Wettstein do Prahy diplomatickú nótu, ktorá obsahovala štyri body, považované maďarskou stranou za vôbec prvotný krok, ktorý by mal predchádzať samotným rokovaniam o územnom spore. Prostredníctvom tejto nóty Maďarská kráľovská rada vyzývala vládu ČSR, aby prijala nasledovné opatrenia:

1. Okamžite prepustila maďarských politických väzňov.
2. Uskutočnila demobilizáciu vojakov maďarskej národnosti z československej armády.
3. Vytvorila poriadkové oddiely so zmiešaným velením na ochranu života, majetku a verejného poriadku na území južného Slovenska
4. Na znak symbolického ústupku mala slovenská strana odovzdať 2 alebo 3 pohraničné mestá z týchto navrhovaných miest: Komárno, Štúrovo (Parkány), Šahy alebo na východe Slovenské Nové Mesto, Čop a Berehovo.

Toto všetko predchádzalo samotným komárňanským rokovaniam, ktoré sa začali 9.októbra 1938, teda v ten istý deň, keď sa slovenská autonomistická vláda oficiálne ujala ráno v Bratislave svojich kompetencií. Rokovania sa mali viesť v meste, ktoré si asi najviac zakúsilo trpkosť trianonského verdiktu. Mesto bolo totižto rozdelené riekou Dunaj na československé Komárno a maďarské mesto s názvom Komárom.

Vedením slovenskej delegácie bol Prahou poverený predseda autonómnej vlády Jozef Tiso. Ďalšími členmi delegácie boli Ferdinand Ďurčanský, generál Rudolf Viest a Ivan Krno. Podkarpatskú Rus, ktorej sa maďarské požiadavky tiež dotýkali, zastupoval Ivan Parkányi. Jozef Tiso mal plné právo zostavovať podľa potreby aj expertnú skupinu, ktorá však nebola na rokovaniach prítomná od začiatku. Experti zotrvávali v Bratislave a v prípade potreby mali byť povolaní do Komárna.

Delegácia odchádzala na rokovania pravdepodobne s narýchlo vypracovanou osnovou, ktorá podľa Pavla Čarnogurského vychádzala z plánu, ktorý načrtol Ferdinand Ďurčanský. Tézy plánu operovali štatistickými údajmi o počte obyvateľstva a etnickom zložení slovenského juhu. Maďarskú stranu na rokovaniach reprezentovali minister zahraničných vecí Kálmán Kánya, minister kultúry gróf Pál Teleki, štátni tajomníci Tibor Pataky, Tibor Péchy. Z radov armády bol delegovaný plukovník Rudolf Andorka a prítomný bol aj maďarský veľvyslanec v Prahe Lajos Wettstein.

Súboj štatistík

Vyslanci Imrédyho vlády vychádzali pri uplatňovaní svojich požiadaviek z potreby ochrániť početnú maďarskú menšinu na Slovensku operujúc číslami z roku 1910. Tieto údaje boli značne neobjektívne, pretože vznikali v čase najsilnejšej maďarizácie. Boli ovplyvnené aj prijatím Apponyiho zákonov, ktoré zavádzali maďarčinu aj do ľudových škôl a pod ich vplyvom sa vykonávali aj školské štatistiky. Slovenská strana sa zase snažila presadiť za základ rokovaní sčítanie ľudu z roku 1930, v ktorom sa samozrejme prejavil reslovakizačný proces a etnické zmeny na juhu Slovenska, spôsobené aj príchodom českých a moravských prisťahovalcov.

Už v počiatku tak boli v podstate rokovania odpísané na neúspech, pretože do dialógu vstupovali obe strany z výrazne rozdielnymi pohľadmi na problematiku, pričom maďarská strana nejavila vôbec snahu zmierňovania nárokov alebo kompromisov. Na ich sebavedomie vplývala nielen zahraničná podpora, ale aj výsledok Mníchovskej konferencie a aj podpora domáceho maďarského obyvateľstva, dokonca aj na slovenskej strane Dunaja.

Na adresu odbornej pripravenosti oboch delegácii je potrebné konštatovať, že maďarská reprezentácia prišla na rokovania omnoho okázalejšie ako tá slovenská. Hlavnú časť maďarskej delegácie sprevádzal početný sprievod odbornej verejnosti, ktorej sa rokovania dotýkali. Sprievod ďalej tvorilo aj množstvo domácich novinárov a aj žurnalistov európskych denníkov z Talianska, Nemecka, Poľska ,Veľkej Británie, Francúzska, Holandska a dokonca aj z USA.

Sprievodu sa zúčastnil aj maďarský novinár Rezsö Kapy, ktorý opisoval už ráno v 1.deň rokovaní ako najkrajší deň v histórii Maďarov. Celá delegácia sa vydala na púť skoro ráno, pričom hlavná delegácia odcestoval osobnými automobilmi, aby sa vyhla prípadnému zdržaniu pri riečnej plavbe, ktorú absolvovala ostatná časť doprovodu. Sprievod cestoval z Budapešti do Komárna na dvoch riečnych parníkoch Sent Zsófia a Sent Imre. Pri nalodení bol spomínaný maďarský novinár Kapy svedkom nakladania aj množstva materiálov v podobe spisov, štatistických dokumentov a máp.

Jeho slovenský kolega Konštantín Čulen, slová Kapyho v podstate nepriamo potvrdzuje. Aj on pozitívne ohodnotil odbornú a materiálnu pripravenosť maďarskej strany, ale nedovolil si kritizovať nepripravenosť slovenskej strany. Naopak vyzdvihoval jej prípravu, samoštúdium a pripomínal aj obtiažné získavanie materiálov. Negatívny postoj však zaujal voči českej strane a obvinil aj odborné akademické elity činné na Univerzite Komenského v Bratislave. Univerzitu nazýval „cudzorodým prvkom", keďže veľkú časť zamestnancov tvorili českí univerzitní akademici. Jeho kritika bola však neopodstatnená, pretože expertná skupina bola zložená zo skutočných slovenských odborníkov (expertnú skupinu tvorili napr. Štefan Danihel, Pavel Fábry, Pavol Florek, Pavol Horváth, Fedor Houdek, Jaromír Korčák, Daniel Rapant, Anton Straka, Branislav Varsik, Štefan Janšák).

9. október 1938, Komárno

Samotné rokovania začali večer 9.októbra 1938 o 19:00 hodine za zatvorenými dverami, keď po zdvorilostných pozdravoch ako prvá padla otázka grófa Telekiho, ktorá sa týkala rokovacieho jazyka. Tiso vraj navrhol, aby sa rokovania viedli v maďarčine, ale nakoniec prevládol jazyk diplomatov - francúzština.

1.jpg
Jozef Tiso a Kálman Kánya pri vzájomnom rozhovore

Už v samých začiatkoch musela československá delegácia maďarskej strane oponovať, reagujúc na 4 body predostretých v maďarskej nóte z 3.októbra 1938. Vo svojej reakcii spochybnila existenciu maďarských politických väzňov. Československá delegácia ďalej nie celkom chápala ani požiadavku maďarskej strany, ktorá sa týkala vzniku zmiešaných oddielov na kontrolu verejného poriadku. Slovenskí delegáti tvrdili, že nedisponovali informáciami o ohrození maďarského obyvateľstva na zmiešanom území. Ak sa podľa československej strany objavovali nejaké incidenty, boli vraj vždy vyvolávané úmyselne zvonka, prostredníctvom iredentistických, neskôr aj polovojenských skupín známych ako „szabadcsapatok", ktoré nelegálne narušovali slovensko-maďarské hranice.

Na znak zmierenia však slovenská delegácia súhlasila s odstúpením miest Šahy a Nové Mesto pod Šiatrom (Slovenské Nové Mesto). Týmto krokom sa však objavil ďalší problém, ktorý sa týkal riešenia železničnej dopravy, pretože odstúpením týchto miest bola prerušená doprava na trati Parkány (dnešné Štúrovo) - Zvolen a Košice - Čop.

Maďarská reprezentácia následne prešla k jadru problému a navrhla slovenskej strane uskutočniť plebiscit na celom území Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ako prejav najvyššej formy demokratického uplatnenia práva národa na slobodné rozhodnutie o svojom ďalšom osude a vývoji. Ešte predtým však žiadala čo najskôr odstúpiť všetky kraje obývané Maďarmi podľa princípu, ktorý sa uplatňoval v prípade nemeckého obyvateľstva, odvolávajúc sa na už vyššie spomínanú štatistiku z roku 1910.

V podstate ich plán bol tak presne pripravený, že maďarská strana si určila aj časový termín tejto akcie a to do 10 dní od predloženia požiadaviek. Mala už dokonca definované aj teritórium, ohraničené obcami a mestami: Devín, Bratislava, Račisdorf (Rača), Chorvátsky Grob, Pustý Fedýneš (Pusté Úľany), Močenok, Čápor, Nitra, Zbehy, Gýmeš (Jelenec), Žitavská Nová Ves, Kozmálovce, Tlmače, Nový Tekov, Kalnica, Levice, Veľké Krškany, Santov (Santovka), Brhlovce, Halič, Lučenec, Rimavská Sobota, Jelšava, Rožňava, Smolnická Huta, Košice, Vyšný Olčvár (Košické Olšany), Svinica, Kalša, Trebišov, Vojany, Pavlovce, Užhorod, Mukačevo, Královo. Jednalo sa o územie o celkovej rozlohe 12 124 km², na ktorom podľa štatistických údajov z roku 1930 žilo 549 376 obyvateľov maďarskej národnosti a 431 545 slovenskej.

Maďarská strana ďalej žiadala, aby boli evakuované všetky československé vojenské a žandárske jednotky z nimi požadovaného územia, aby ČSR odovzdala územie v neporušenom stave, teda so všetkými verejnými a súkromnými budovami, s priemyselnými, hospodárskymi a vojenskými objektmi. Takisto mali zostať neporušené archívy, depozity a umelecké zbierky. Zásoby palív a potravín mali zostať na evakuovanom území v takom množstve, ktoré zodpovedalo potrebám tam žijúceho obyvateľstva. Rokovania prvého dňa boli ukončené o 21:30 hodine. Po rokovaniach sa obe delegácie presunuli na spoločnú večeru do komárňanského hotela Centrál, kde bola ubytovaná slovenská delegácia.

Maďarská delegácia nevyužila ubytovacie možnosti v meste, ale presunula sa na druhú stranu Dunaja. Počas rokovaní totižto využívala pre tento účel pripravené ubytovanie na riečnom parníku Sent Imre. Maďarský novinár Kapy poznamenal, že mesto bolo už o 21:00 hodine úplne ľudoprázdne, pričom to pripisoval na vrub československej vláde, ktorá vraj prijala mimoriadne opatrenia na zabezpečenie verejného poriadku, aby sa tak vyhla možným incidentom, ktoré by mohli rokovania ohroziť.

10.október 1938, Komárno

Druhý deň rokovaní sa začal o 14:00 hodine odpoveďou československej delegácie na maďarské požiadavky prednesené 9.októbra.Tisova delegácia dala prostredníctvom Dr. Krna jasne najavo svoj nesúhlas s návrhom maďarskej delegácie a úplne odmietavo sa postavila aj proti územným požiadavkám. Vo svojom komuniké opäť napadla štatistiku z roku 1910, ktorá bola vraj len výsledkom uhorského maďarizačného procesu. Územné požiadavky Maďarska boli neprijateľné aj preto, že podľa slovenskej strany zasahovali aj do čisto slovenských ostrovov osídlenia, pričom hrozila aj strata miest Bratislava, Nitra a Košice. Slovenská delegácia zároveň žiadala, aby sa Komárno stalo slobodným prístavom, aby tak nebol ohrozený medzinárodný obchod realizovaný po rieke Dunaj.

2.jpg
Rokovania v plnom prúde

Maďarský minister zahraničných vecí Kánya navrhoval, aby sa posúdeniu maďarských územných požiadaviek venovali aj expertné skupiny. Domáci experti však v tom čase neboli v Komárne, preto sa stretnutie uskutočnilo až na druhý deň o 9:00 hodine. Na základe spoločných rokovaní expertných skupín sa v poobedných hodinách stretli na samostatnom zasadnutí československí experti. Na tejto porade vypracovali odporúčania pre hlavnú časť československej delegácie.

Expertná skupina navrhovala:

• súhlasiť s uvoľnením Žitného ostrova, ale udržať obce s početným nemeckým obyvateľstvom v okolí Bratislavy a presídliť na Žitnom ostrove žijúcich slovenských kolonistov na slovenské územie
• dosiahnuť aby prístav v Komárne získal štatút slobodného riečneho prístavu
• apriórne zamietnuť rokovania o Bratislave a Košiciach
• udržať železničnú trať Nové Zámky ako dôležitý dopravný uzol
• odstúpiť Maďarsku okresy, kde žilo 75 % obyvateľov maďarského obyvateľstva
• hraničná čiara mala byť podľa expertov vedená tak, aby sa čo najmenej Maďarov zostalo na území ČSR

Na rokovania mali vplyv aj médiami šírené správy týkajúce sa rôznych pohraničných incidentov. Domáca denná tlač prinášala verejnosti každý deň správy o pohraničných konfliktoch, ktoré sa mali zameriavať na verejné budovy a ich zamestnancov, žandárov a železničiarov. Diplomatických rokovaní sa dotklo aj zadržiavanie československých lodí v Budapešti, ktoré maďarské úrady zadržiavali v karanténe. Dôvodom malo byť „záhadné úmrtie" cestujúceho a argumentácia rizikom pre maďarskú verejnosť, v prípade ak by príčinou úmrtia bolo závažné prenosné ochorenie. Podľa slovenských predstaviteľov však išlo o smrť novorodenca na jednej z lodí, a to štyri hodiny po samotnom pôrode. Týmto problémom bolo venované skoro celé rokovanie z 11.októbra 1938.

11.október 1938, Komárno

Predseda slovenskej autonómnej vlády žiadal maďarskú stranu o adekvátne vysvetlenie týkajúce sa zadržiavania československých lodí. Kánya informoval, že lode boli dezinfikované a ešte niekoľko dní budú pozorované. Obe strany sa zaoberali spomínanými pohraničnými incidentmi, pričom podľa prepisu rokovania sa celý dialóg niesol v rovine slovo proti slovu. Na každý slovenský prípad mala maďarská strana jeden alebo viac prípadov protimaďarských akcií zo strany Slovákov alebo československých orgánov.

Vo večerných hodinách sa uskutočnilo neformálne stretnutie maďarských a slovenských expertov. Stretnutie navrhnuté Maďarmi sa uskutočnilo v reštaurácii komárňanského hotela Centrál, kde pri pive mala byť slovenským expertom navrhnutá priateľská ruka, doplnená sľubmi o lepšej budúcnosti Slovákov v obnovenom veľkom Maďarsku.

12.október 1938, Komárno

Ďalšie oficiálne rokovania sa začali 12.októbra o 12:00 hodine. Slovenská delegácia navrhla úplnú maďarskú autonómiu Maďarom žijúcim na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Maďarskú stranu tento návrh pobúril a rokovania sa tým dostali do slepej uličky, preto predseda slovenskej autonómnej vlády Tiso navrhol 10 minútovú prestávku. Po prestávke Tiso predstavil ďalšie riešenie, ktoré bolo návrhom expertnej skupiny. Tisova delegácia súhlasila s odstúpením Žitného ostrova s rozlohou 1838 km² a s 105 418 obyvateľmi.

3.jpg
Rokovania vojenských expertov oboch delegácií

Po odmietnutí aj tohto návrhu maďarskou stranou, slovenská delegácia vyložila na stôl opäť nový plán. Spor sa mal vyriešiť výmenou obyvateľstva v rovnakom pomere. Tento návrh mal vypracovať Ferdinand Ďurčanský. Podľa jeho údajov žilo v potrianonskom Maďarsku asi 350 000 Slovákov, čím sa ich počet vraj približoval počtu Maďarov žijúcich na Slovensku po odpočte židovskej náboženskej menšiny, ktorá si pri sčítaní obyvateľstva uvádzala maďarskú národnosť. Kánya aj tento návrh odmietol argumentujúc, že podobné pokusy sa môžu zmeniť v dlhodobý a neriešiteľný proces.

13.október 1938, Komárno

V tento deň sa Tiso z rokovaní už ráno ospravedlnil a služobne odcestoval do Bratislavy. Svoj odchod zdôvodnil tým, že československé orgány boli nútené vyhlásiť stanné právo v troch okresoch juhovýchodného Slovenska, pretože asi 800 maďarských civilistov narušilo štátnu hranicu a pokúsilo sa vyzbrojiť tamojšie maďarské obyvateľstvo. Zastupovaním svojej osoby poveril Ivana Krna a rokovania tak pokračovali. Slovenská strana sa vrátila k riešeniu, ktoré sa odvolávalo na štatistiku z roku 1930. Podľa tohto návrhu mali mestá Bratislava, Nové Zámky, Levice, Rimavská Sobota, Lučenec, Košice, Užhorod, Mukačevo a Berehovo zostať v hraniciach Československa.

Tento návrh maďarská strana opäť odmietla, obviňujúc slovenskú stranu, že celý návrh je opäť zostavený výhradne na strategicko-dopravných záujmoch slovenskej strany, nehľadiac na túžby maďarského obyvateľstva. No rozhodla sa ho ešte detailnejšie preskúmať a predložiť na posúdenie svojej vláde. Toto rozhodnutie slovenská strana ocenila. Domnievala sa, že takto získa niekoľko dní navyše a dokonca navrhla, aby sa po istom čase obe strany zišli v príjemnom prostredí kúpeľného mesta Piešťany.

4.jpg
Kálman Kánya odchádza z neúspešných rokovaní

Vedúci maďarskej delegácie bol však ochotný odcestovať ihneď a z Budapešti sa plánoval vrátiť už v ten istý deň okolo 18:00 hodiny. Do Budapešti tak už v doobedných hodinách skutočne odcestovali minister zahraničných vecí K. Kánya spolu s Telekim a Andorkom. A ešte v ten istý deň sa vo večerných hodinách rokovania skutočne obnovili. Do Komárna sa z Bratislavy vrátil aj Jozef Tiso. Jeho celodennú absenciu si všimli aj maďarskí novinári, pretože počas týchto niekoľkých dní vraj Tiso vždy stručne hodnotil priebeh rokovaní, používajúc prirovnania o počasí.

Nedeľné rokovania hodnotil ako dobré začaté, pondelňajšie videl ako príjemné, lebo aj počasie bolo vonku slnečné. V utorok sa nevedel celkom vyjadriť, lebo vraj nevie predvídať ani počasie, ale veril, že v stredu sa všetko pekne vyčistí a bude jasná aj celá problematika pre obe strany. Predpoveď mu však nevyšla. Večerné rokovania mali totižto krátke trvanie. Kánya iba prečítal oficiálnu maďarskú nótu, prostredníctvom ktorej Imrédyho maďarská vláda nariaďovala maďarskej delegácii okamžite ukončiť rokovania a presunúť právomoci rozhodovania na medzinárodných arbitrov, signatárov Mníchovskej konferencie. Ako dôvod takéhoto postupu sa uvádzala neústupčivosť slovenskej strany.

5.jpg
Maďarská delegácia opúšťa komárňanské rokovania

Z Komárna do Viedne

Tak sa stalo, že druhé kolo Mníchova sa uskutočnilo vo Viedni 2. novembra 1938. Joachim von Ribbentrop a Galeazzo Ciano ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska rozhodli o odstúpení južného územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarsku s rozlohou 10 390 km² s 853 670 obyvateľmi, z ktorých podľa sčítania obyvateľstva z roku 1930 bolo 503 980 maďarskej a 272 145 slovenskej a českej národnosti. Okrem toho štatistika uvádzala 26 151 Židov, 8 947 Nemcov, 1 825 Rusínov a ďalšie národnosti. Pod maďarskou okupáciou sa ocitli Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava, Košice, Užhorod, Mukačevo, Berehovo a ďalších 779 dedín.

 


V texte uvádzam pomenovanie ČSR (Československo) bez spojovníka, pretože do predmetných dní sa stále jednalo o centralistický unitárny štát. Pomenovania štátu sa podľa legislatívneho vývoja síce po vyhlásení autonómie 6.10.1938 zmenilo, no ústavná úprava vstúpila do platnosti až 22.11.1938, keď Syrového vláda uznala Slovensku štatút Slovenskej krajiny.

 

Odporúčaná literatúra:
DEÁK, L.: Viedenská arbitráž, 2. november 1938 - Dokumenty I. Matica slovenská 2002
Čarnogurský, P.: 6. október 1938. Bratislava, Veda 1993
Lipták, Ľ.: Slovensko v 20. storočí. Bratislava, Kalligram, 1998
Tilkovszky, L.: Južné Slovensko v rokoch 1938 - 1945. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1972
Vietor, M.: Dejiny okupácie južného Slovenska. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1968
Kol: Felvidékünk-Honvédségünk (Trianontól-Kassáig). Budapest 1939
Kol: Krvácajúca hranica. Miestny odbor Matice slovenskej, Prievidza 1994

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?