Inventúra literárnej kritiky

Autor: Jozef Kuric | 28.12.2013 o 13:02 | (upravené 8.1.2014 o 12:58) Karma článku: 8,74 | Prečítané:  1811x

Už od detstva veľmi rád čítam. Vždy, keď som si nasporil nejaké tie koruny, kúpil som si knihu. Robím tak dodnes, aj keď koruny už nahradila nová mena a namiesto vreckového dostávam mzdu. Vždy som bol presvedčený, že kupovanie kníh nemôže byť zlá investícia, aj keď za svoj doterajší život som pri svojom knižnom investovaní šliapol párkrát aj vedľa. Našťastie ma to nezruinovalo, tie knihy spočívajú na zadných policiach mojej knižnice a sú tak mementom mojej omylnosti a vyvíjajúceho sa vkusu.

Áno, existujú výborné, zlé a dokonca aj veľmi zlé knihy. Slovenské rebríčky predajnosti kníh každoročne dokazujú, že najviac sa čítajú hlavne tie, ktoré by možno patrili na tie zadné police knižníc. Teda aspoň takto by som sa slušne vyjadril o ich kvalite, pretože nerád vyslovujem o knihách negatívne a hanlivé súdy. Samozrejme, že zlé knihy pre nedostatok času nečítam vôbec, a pravdepodobne by som ich nečítal ani vtedy, keby som mal času viac.

No ak aj siahnem (často zo zvedavosti) po slabšej knihe, alebo takej, ktorá mierne vybočuje za hranice môjho vkusu, vždy sa snažím nájsť na knižnom texte niečo pozitívne, a keď už skutočne nie je čo, tak ocením aspoň vôľu a cieľavedomosť, ktoré autor vynaložil na napísanie knihy, pretože ja som vôľu na napísanie knihy stále nenašiel. Viem, že je to málo, ale pri knihách je to často tak, že to čo sa subjektívne nepáči mne, iný čitateľ ocení, a tak sa v knižnom svete nastoľuje rovnováha na úrovni vkusu, keď sa už neviditeľný knižný trh správa v oblasti predajnosti a popularity slepo.

V minulosti som si o prečítaných knihách viedol čitateľský denník. Pôvodne to bola samozrejme školská povinnosť, no neskôr sa v mojom prípade stala z toho záľuba. Ak som nezapĺňal stránky čitateľského denníka, tak som si popri čítaní robil aspoň rôzne zápisky a poznámky. Od istého času som sa odvážil napísať o knihách aj pre širšie publikum. Táto možnosť prišla so vznikom blogov, pričom sa tak vytvorila akási alternatíva k oficiálnej literárnej kritike, ktorá je mimochodom na Slovensku často buď príšerne nudná, alebo elitársky sa zakukľujúca v literárnych periodikách s nižším nákladom, ako má hociktorý dedinský informačný mesačník.

Chápem, že oficiálne literárno-vedecké kruhy nazerajú na takéto amatérske recenzie s nadhľadom a možno aj s pohŕdaním, no toto dobrým knihám a kvalitnej literárnej kritike skutočne neprospeje. A literatúre ako takej neprospeje ani to, keď sa profesionálni kritici a aj nadšenci - amatéri vzmôžu buď iba na nekritické potľapkávanie v rámci spriateleného kultúrneho kruhu, alebo naopak na nepochopiteľné frenetické kopanie do autorov mimo svoj kaviarenský okruh. Ešte tragickejšie však je, keď sa recenzenti uchyľujú k nekritickej kritike, hoci často knihu alebo literárne dielo ani nečítali. Žiaľ niekedy mám pocit, že knihy nečítajú ani ich vydavatelia, keďže sa už dávno preorientovali hlavne na ich predávanie a chladný trhový kalkul.

erlend_loe_inventura_large.jpgK tomuto textu ma paradoxne inšpirovala práve prečítaná kniha s názvom Inventúra. Autorom je Erlend Loe (1969) - jeden z najprekladanejších nórskych spisovateľov. V svojom najnovšom románe (možno v novele) predstavil veľmi výraznú postavu starnúcej poetky Niny Faber, ktorá po dlhšej tvorivej odmlke vydáva básnickú zbierku s názvom Bospor. Zbierka je inšpirovaná jej niekoľkoročným pobytom v tureckom Istanbule. Nina svojim básňam verí, no žije v strachu z reakcie čitateľov a z nelichotivých recenzií. Poetka nikdy nezapadla, v sedemdesiatych rokoch nerevoltovala a ešte aj alkoholu prepadla, až keď to prestalo byť medzi jej kolegami populárne. No v jednej veci zostala stále pokorná. Uvedomovala si, že vydať knihu je záväzok, nielen voči sebe, ale aj voči čitateľom.

„Nikdy nebolo jednoduché vydať knihu, no rokmi sa to len zhoršilo. Fakt, že čitateľ môže chápať a nechápať veci, ako sa mu zachce, a hľadať styčné body a prepojenia na miestach, kde neexistujú, je výzva. Predložiť pred čitateľa napísaný text je čosi krásne, kým sa darí, no bolestné a traumatické, keď to nefunguje. Bolí to, keď umelecké dielo rozoberajú s úmyslom nájsť v ňom chyby, až kým z neho nezostane len hlúpy text. Každý kritik okrem toho funguje ako časovaná bomba. Prvé roky vystupuje pokorne, postupne však získava istotu a opája sa mocou nad životom iných".

Jej nový strach pramení práve zo zmeny podmienok. Je presvedčená, že so zmenou sveta sa zmenila aj literatúra. Pribudli vydavatelia, konkurenti, zmenili alebo sa generačne vymenili aj samotní čitatelia. Na sklonku svojej kariéry začne pochybovať o svojej tvorbe a živote, robí si akúsi inventúru bohémsko-umeleckého a aj rodinného života. Stále viac sa jej dotýkajú kritiky, lebo o svojej tvorbe prestala komunikovať s ľuďmi - čitateľmi. Počas jej kariéry sa práve kritici stali jej jedinými literárnymi priateľmi, preto keď vyjdú nelichotivé recenzie, vymení ústranie za otvorený boj a vezme veci do vlastných rúk.

Erlend Loe dokázal aj na malom priestore vytvoriť čitateľný príbeh a vynikajúco vyprofilovanú, v podstate len jednu hlavnú postavu. Mám pocit, že v tomto predmetnom románe premietol do poetky Niny aj vlastné autorské literárne strachy. Napriek tomu je nutné dodať, že Erlend Loe píše vtipne, niekedy naivne a hoci sa v jeho príbehoch objavujú aj temnejšie tóny, jeho próza sa číta ľahko, hoci téma a atmosféra je skôr náročná a ťaživejšia.

Aj preto sa na tomto mieste hodia slová francúzskeho renesančného mysliteľa a zakladateľa žánru literárna esej, teda možno aj jedného z prvých literárnych kritikov. Michel Eyquem de Montaigne totižto napísal: "Každé náročné dílo nás staví před dilema, zda máme odsuzovat autora za to, že se nedokáže vyjádřit jasně, a nebo sami sebe, že jsme příliš hloupí a nechápeme, o co jde". Montaigne nás vyzýva, aby sme vinili autora. „Neobratně napsaná próza je spíše výsledkem lenosti než chytrosti; co se lehce čte, málokdy bylo lehce napsáno. Komplikovaná próza taky může maskovat chabý obsah; nesrozumitelný text se tak vlastně brání nařčení, že nemá co říct".

 

Erlend Loe: Inventúra, Vydavateľstvo: Premedia, 2013, preklad: Jozef Zelizňák

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?