Smrť panien v krajine, ktorá nie je pre starých

Autor: Jozef Kuric | 27.1.2014 o 9:00 | Karma článku: 12,88 | Prečítané:  6908x

9 z 10 knihomoľov tvrdí, že knižná predloha je vždy lepšia ako film. Mnohým zarytým kinofilom je zase úplne jedno, či pred rovnomenným výborným filmom bola ešte úžasnejšia kniha. Fundamentálni knihožrúti tvrdia, že žiadne efekty, strih, kamera a optika režiséra nemôžu konkurovať čitateľovej fantázii. Oponenti z opačného tábora zase oceňujú práve umeleckú interpretáciu a sú presvedčení, že keď zhliadnu film, knihu už nemusia vôbec čítať.

Keď knihy a filmy uhrajú krásnu remízu

Ako vždy, nie je všetko biele alebo čierne, a už vôbec nie, ak ide o estetiku a emocionálne spracovávanie čítaného alebo videného. Prienikom skupín knihožrútov a kinofilov je potom fanúšikovská základňa, ktorá si rada prečíta predlohu a s podobným záujmom si pozrie aj film, pričom sa vo vnútri môžu rozchádzať v názore, či je vhodnejšie prečítať knihu pred filmom, alebo naopak. Okrem toho sa však v tejto vzorke nájdu aj názory, že film bol rovnako dobrý ako kniha.

Takúto krásnu remízu som objavil v dvoch knihách, v prípade ktorých som bol skôr oboznámený s ich filmovou verziou. Jedná sa o romány Smrť panien (The Virgin Suicides) a Táto krajina nie je pre starých (No Country for Old Men), ktoré vyšli na sklonku roka 2013 aj v slovenskom preklade. Zhodou okolností obidve knihy sa stali pred pár rokmi predlohou veľmi úspešných, dnes už tiež kultových filmov. Na motívy knihy Smrť panien v roku 1999 natočila rovnomenný film Sofia Coppola, s knihou Táto krajina nie je pre starých sa zase v roku 2007 režijne popasovali bratia Ethan a Joel Coenovci. V oboch prípadoch išlo o vynikajúcu filmársku robotu. O dobrej práci režisérskeho bratského dua svedčí aj zisk prestížnych Oscarov v štyroch kategóriách (film, réžia, hlavná mužská úloha, scenár) a veľké ovácie a uznania boli adresované aj dcére legendárneho režiséra Francisa Forda Coppolu.

films.JPG

Smrť panien, nadčasový román o dospievaní

Debutový román nositeľa Pulitzerovej ceny Jeffreyho Eugenidesa Smrť panien rozvíja tragický príbeh rodiny Lisbonovcov z pokojného predmestia Detroitu. Pod spoločnou strechou žije usporiadaná rodina, manželia s piatimi dcérami, ktorých zasiahne obrovská rodinná tragédia. Odštartovala ju samovražda najmladšej 13 ročnej dcéry - sestry Cecilie. Smrť člena rodiny všetkých poznačila. Od toho dňa sa Lisbonovci nevedeli dočkať noci, keď si ľahnú spať a zabudnú na seba.

smrt.jpgPo Ceciliinej samovražde sa ešte viac zmenili aj jej, aj tak už dosť excentrické sestry. Lux sa stále nahlúplo chichúňala a koketovala so spolužiakmi, Bonnie ustavične prstami preberala ruženec vo vrecku menčestrovej sukne, Mary nosila kostýmy, v ktorých pripomínala prvú dámu a Therese si ani v škole nezložila ochranné okuliare. Vzďaľovali sa nielen od svojich rodičov, ale aj od svojich spolužiakov a rovesníkov. Stali sa z nich éterické bytosti, ktorých život sa scvrkol na školskú dochádzku, nedeľnú bohoslužbu a domáce väzenie, ktoré pre nich pripravili rodičia, snažiac sa ochrániť svoje deti pred skazenosťou okolitého sveta.

Rodičia sú napriek tomu bezvýhradne presvedčení, že ani jednej dcére nechýba ich láska, ktorej bolo vraj v ich dome vždy nadostač. Matka Lisbonová však stráži objem tejto lásky len v hraniciach domu a dávkuje ju v homeopatických množstvách. Jej výchova, v ktorej otec hrá druhé husle a prijíma rolu dozorcu, je puritánska, udržiavajúc pod dozorom nielen mravnú čistotu dievčat, ale aj ich city a romantiku. Dcéry tak začnú žiť v izolovanom mikrosvete a po čase už nebudú opúšťať dom vôbec, teda až na svoj odchod posledný, a to vo vaku na mŕtvoly.

Smrť panien je kniha o dospievaní. O svete predĺženého detstva, ktoré sa v skutočnosti dosť často mení na pustatinu, keď sa dospievajúci cítia odrezaní od detstva a aj od dospelosti zároveň. Sebavyjadrovanie je neraz nemožné, je podriaďované konvenciám a očakávaniam, ktoré sa pripisujú spoločensko-kultúrnym hraniciam detského veku, nerešpektujúc biologicko-psychickú zrelosť individualít. Práve tieto aspekty výchovy boli možno príčinou všetkých samovrážd v rodine Lisbonovcov.

Stredostavovská americká spoločnosť a médiá v tom majú však jasno už bezprostredne po tejto rodinnej tragédii. Väčšina je presvedčená, že za to môže hudba, bezbožnosť a uvoľnená sexuálna morálka. Samovražda je ako smrteľný hriech a je nepochopiteľné o čo sa dievčatá naozaj pokúšali, keď všetky mali vo vienku vpísanú vysokú školu, manžela, deti a pocit nešťastia, aký človek vníma len okrajovo. Inými slovami, čakal ich život.

Kronikármi týchto udalostí sú muži v strednom veku, čo sa prostredníctvom spomienok snažia odhaliť tajomstvo melanchólie tejto rodiny. Muži, v čase opisovaných udalostí ešte len chlapci, fascinovaní dospievajúcimi dievčatami, pozorovali ich osudy z diaľky a s odstupom času zložili túto mozaiku fatálneho úpadku Lisbonovcov. Ich popis a rekonštrukcia udalostí naznačujú príčiny a súvislosti nielen tohto konkrétneho mysteriózneho prípadu, ale zároveň je to aj akási sonda do života americkej strednej triedy a spoločnosti ako takej, ktorá je aj v 21. storočí stále poznačovaná samovraždami a vraždami páchanými tínedžermi.

Krajina, ktorá nie je pre starých

tato_krajina.jpegTejto knihe prekvapivo výborne kontruje a zároveň ju dopĺňa, už vyššie spomínaný román/film amerického spisovateľa Cormaca McCarthyho Táto krajina nie je pre starých. McCarthy je považovaný za „barda americkej južanskej renesancie" a jedného z najtemnejších žalobcov súčasného stavu americkej spoločnosti. Síce samotný dej románu je príbehom z pokojného americko-mexického pohraničia, kde nevydarený obchod pašerákov drog, spúšťa celý sled udalostí a vrážd, no zároveň je to tiež nepatetická kritika americkej spoločnosti.

Kým samotný príbeh je podávaný pre McCarthyho nezameniteľným strohým štýlom písania, akýmsi kovbojským minimalizmom, autorova životná filozofia sa premieta do vnútorných úvah hlavného hrdinu šerifa Bella. Je to názor starého muža s obrovskou úctou k životu, ktorý je konfrontovaný s násilím a smrťou, pričom odsudzuje nielen tú, za ktorú je zodpovedný vrah - násilník, ale aj samovrah.

„Prešli na koňoch popri telách na zemi, zastali, zoskočili a pustili uzdy. Kone nervózne prešľapovali. Odveďme kone preč, povedal Bell. Toto nemusia vidieť."

Svojím spôsobom akoby tiež odhaľoval aj príčiny nezmyselnej smrti panien z rodiny Lisbonovcov. Problém vidí tiež v dospievaní, resp. vo fenoméne neschopnosti dospieť, ktorá pramení v indisponovanosti nájsť zmysel života v období blahobytu. Jeho moralizovanie je argumentačne podložené osobnými skúsenosťami múdreho sedliackeho konzervatívneho rozumu. Porovnáva generáciu, v ktorých sa dvadsiatnici stávali rodičmi, šerifmi, alebo bojovali vo svetových vojnách, s generáciou mladých, ktorí sa zbavujú zodpovednosti nielen za svoj život, ale aj za životy tých druhých.

„Predčasom som v novinách čítal, že najakí učitelia našli formuláre, odkiaľsi z tridsiatych rokov od veľa škól po celej krajine. Také tie ankety, vraj aké majú problémy pri vyučovaní v školách. No a oni, predstavte si, tie formuláre objavili, vyplnené a poslané z každého kúta krajiny. Najväčšie problémy mali, hovorili, vraj sa žiaci na vyučovaní bavia a behajú po chodbách. Že žuvajú žuvačky. Že odpisujú úlohy. A podobné veci. Zobrali nevypísané formuláre, vytlačili ich a znova poslali na tie isté školy. Len o štyridsať rokov neskorej. A prišli odpovede. Znásilnenia, podpaľačstvo, vraždy. Drogy. Samovraždy. No a o tom premýšľam. Lebo keď ľuďom hovorím, jak sa tento svet rúti do pekla, vyškierajú sa a hovoria, že som už starý. Že toto je jasný symptóm, jaký mám už vek. Ja na to poviem, že ak niekto nevidí rozdiel medzi znásilnením či zabíjaním ľudí a žuvaním žuvačky, tak má oveľa väčší problém ako ja".

Podľa šerifa Bella/McCarthyho je za tým všetkým celospoločenská depresia, pretože „ľudia len šomrú na zlé veci, čo sa im stávajú, čo si vraj nezaslúžili, a ani ich netrkne, aby spomenuli, aj tie dobré veci. Aby sa vóbec zamysleli, čo urobili, aby si tie veci zaslúžili". Ďalšou príčinou je relativizovanie dobra a zla, lebo „keď dneska rozprávate o dobre a zle, ľudia sa začnú usmievať". A podľa šerifa má svoj podiel viny aj spochybňovanie pravdy. „Dakomu by sa mohlo zdať, že pravda nemá v tej záplave lží žiadnu šancu. Ale tomu zas neverím ja. Podľa mňa sa móže klamať, koľko chce, pravda aj tak zostane. Neodšpacíruje, kam si zamyslí, a nebude sa ani meniť. Nemóžete ju pokaziť, jak nemóžete osoliť soľ. Nemóžete ju sfalšovať, lebo pravda je ždycky len pravda. A o pravdu ide."

Čítanie týchto dvoch kníh je skutočným čitateľským zážitkom. Pre obe knihy je totižto typická unikátna poetika, ktorá sa snúbi s ešte zaujímavejším dejom. Ak má čitateľ týchto dvoch predmetných kníh skúsenosť aj s ich filmovým spracovaním, tak sa pri plávaní textom často nedokáže ubrániť akejsi filmovej postprodukcii na pozadí. Prispieva k tomu nielen skúsenosť s oboma médiami, ale aj precízne filmárske spracovanie príbehov a veľmi vhodné herecké obsadenie hlavných postáv. Veď Kirsten Dunst v úlohe Lux Lisbon (The Virgin Suicides) a Javier Bardem v roli Antona Chigurha (No Country for Old Men) sú nielen presvedčiví, ale aj zapamätateľní, dokonca aj v prípade, že predmetné snímky nepatria práve k vašim obľúbeným filmom.

 

 

Jeffrey Eugenides: Smrť panien, Vydavateľstvo: Slovart, 2013, Preklad: Vladislav Gális
Cormac McCarthy: Táto krajina nie je pre starých, Vydavateľstvo: Slovart, 2013, Preklad: Ján Gavura

 

zdroje fotografií:

http://www.hellofriki.com/frikismo/frikadas/2014/01/09/la-punta-del-iceberg/
http://www.csfd.cz/
http://www.slovart.sk/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?