Útek z krajiny nekrajiny (svedectvo o severokórejských gulagoch)

Autor: Jozef Kuric | 11.3.2014 o 9:14 | Karma článku: 14,41 | Prečítané:  5423x

OSN v polovici februára 2014 zverejnila správu, v ktorej sa možno vôbec po prvýkrát venovala v takom rozsahu, porušovaniu ľudských práv v Severnej Kórei. Štyristo stranová správa obsahovala jednoznačné dôkazy o tom, že sa v izolovanom totalitnom režime celé desaťročia dejú zločiny proti ľudskosti. Ich dejiskom majú byť hlavne severokórejské gulagy, ktoré sa svojou brutálnosťou, zotročovaním a technikami mučenia podobajú nacistickým a boľševickým koncentračným táborom. Dokument sa odvoláva na výpovede 240 svedkov - severokórejských utečencov, ktorí sa dostali z obávaných táborov smrti, pričom svedectvá potvrdili aj ich bývalí dozorcovia.

bookutekfront.jpgPredmetnú správu som síce nečítal, ale nemám problém si predstaviť rozsah týchto hrôzostrašných zločinov, a to nielen len na základe poznatkov o nacistických táboroch smrti a sovietskych likvidačných lágroch, ale aj vďaka skutočnému príbehu severokórejského utečenca Šin Tong-hjoka.

Šin prišiel na svet ako otrok. Narodil sa totižto v roku 1982 na jednom z najdesivejších miest v KĽDR (a možno aj na svete), v tzv. tábore číslo 14. V roku 2005 sa mu podarilo ujsť do Číny a odtiaľ sa v roku 2006 dostal do Južnej Kórey. Od roku 2009 žije striedavo v americkom Washingtone a juhokórejskom Soule. V roku 2008 sa v Soule so Šinom stretol americký spisovateľ a novinár Blaine Harden, ktorý na základe rozprávania, spomienok a svedectiev bývalého väzňa, vytvoril kompaktný skutočný príbeh s názvom Útek z tábora 14.

Tábor číslo 14 vznikol v roku 1959 v srdci Severnej Kórei, v provincii Severný Pchjongan a žije v ňom približne pätnásťtisíc väzňov. Tvorí ho štyridsaťosem kilometrov dlhý a dvadsaťštyri kilometrov široký priestor. Väzni pracujú na poliach, ťažia uhlie, vyrábajú cement alebo šijú uniformy. Pri živote ich udržuje iba strava skladajúca sa z kukurice, kapusty a soli.

Pracujú dvanásť až pätnásť hodín denne, pričom život im skracuje nielen ťažká práca, podvýživa, choroby, ale aj neľudské podmienky, fyzické tresty, psychický teror a mučenie zo strany dozorcov. Väčšinou sa na tomto mieste ocitnú ľudia bez súdneho procesu, sú tak obeťami despotické režimu, ktorý si vytvára vnútorných nepriateľov. A podľa Kim Ir-sena, rodokmeň nepriateľa, nech už je to ktokoľvek, treba vykoreniť v troch pokoleniach.

Šinov a Hardenov spoločný projekt vynáša na svetlo sveta svedectvo o politických väzenských táboroch, fungujúcich dvakrát dlhšie ako Stalinove gulagy a dvanásťkrát dlhšie ako nacistické koncentračné tábory, v ktorých si odpykáva celoživotné (výnimočne niekoľkoročné tresty) približne 200 000 väzňov. Je to výpoveď o ponížení, zotročení, mučení, neľudskosti, ale zároveň aj rozprávanie o vytrvalosti, odvahe a neutíchajúcej túžbe po slobode. Svojím spôsobom je to spoveď z kategórie „prežil som...", kde sa namiesto troch bodiek môže dosadiť Osvienčim, gulag alebo Jáchymovské peklo, s tým rozdielom, že severokórejské koncentračné tábory sú stále skutočnosťou a sú tak továrňami smrti aj 21. storočí.

gulag14.JPG

Tábor 14 (odkaz na google mapu)

Šinov príbeh je zároveň reálnym dôkazom o ľudskom zle, ktorý sa číta tak ťažko, že človeku s najcitlivejšou povahou na svete, by sa aj maratón sledovania štyroch sérií seriálu The Walking Dead, zdal ako rozprávkový večerníček pred spaním. Paradoxne určité rozprávkové rozmery má aj Šinov životopis. A to v prvom rade v jeho aspoň symbolickom víťazstve nad zlom a svojim spôsobom v sebe obsahuje aj paralelu s príbehmi o princoch a otrokoch. V tomto prípade túto bipolaritu reprezentujú v podstate rovesníci Kim Čong-un a Šin Tong-hjok, pričom samozrejme nejde o rozprávkové postavy.

Kým Kim sa narodil ako komunistický princ, vyrastajúci za múrmi paláca, Šin sa narodil ako väzeň na nehostinnom mieste obohnanom oplotením z ostatného drôtu, napusteným vysokonapäťovým elektrickým prúdom. Kým Kim Čong-un získal európske vzdelanie vo Švajčiarsku, dostal vždy po čom zatúžil, stal sa generálom armády KĽDR a po smrti svojho otca sa najvyšším a jediným vodcom krajiny, Šina táborová škola naučila len tie najprimitívnejšie základy čítania a počítania, a štát mu predurčil iba hlad, bolesť a skorú smrť.

Šin sa tak ako prvé v živote naučil, že musí prežiť. Hoci mal svoju táborovú rodinu a vedľa seba mnohých detských spoluväzňov, nič také ako spolupatričnosť a kamarátstvo až do svojho úteku nepoznal. Už jeho príchod na tento svet, nemal ani len príchuť lásky. Bol iba produktom sexu za odmenu, ktorým dozorcovia odmeňujú väzňov a väzenkyne za ťažkú prácu, špehovanie a donášanie na spoluväzňov. V takomto uzavretom svete nelásky sa aj pokrvní príbuzní stávajú len rivalmi a súpermi o jedlo a prežitie, takže láska, zľutovanie a rodina nemajú na tomto mieste žiadny význam.

Tábory sú tak nielen väzením, sú to monštruózne nástroje odľudštenia. Dokazuje to aj Šinov príbeh, ktorý až po niekoľkých rokoch života na slobode pochopil, kým všetkým sa počas väznenia stal. Vo svojich výpovediach trpí pocitom viny, jeho spoveď sa stáva zároveň spytovaním svedomia za to, že sa stal zákerným väzňom, ktorý si svoje miesto na svetle, sám vydobýjal násilím, klamstvom, donášaním a okrádaním. Pokrivenie jeho osobnosti dokazujú aj jeho prvé mesiace života v slobodnom svete. Dlho trpel nočnými morami a úzkosťami. Aj celý mesiac nevychádzal z bytu, odmietal sa stýkať s ľuďmi a len pomaly sa zapájal do spoločenského života.

Kniha je okrem sugestívneho príbehu aj sondou do severokórejskej spoločnosti. Predstavuje režim KĽDR ako neofeudálnu hierarchickú spoločnosť, založenú na pokrvnej línii. Severná Kórea sa síce prezentuje ako komunistický proletárny štát, kde sú si všetci rovní, no v skutočnosti sa jedná o najnekompromisnejší kastový systém na svete. Tvoria ho tri triedy s päťdesiatjeden podskupinami. Na vrchole stoja najvýznamnejší predstavitelia vlády, členovia Kórejskej robotníckej strany, agenti spravodajských služieb, farmári, veteráni a rodiny zabitých v Kórejskej vojne. Neutrálnu triedu tvoria vojaci, technici a učitelia, teda pracujúca inteligencia. Na spodku spoločenského rebríčka sú nepriatelia režimu, ktorých potomkovia sú odsúdení len na otrockú prácu.

Najvyššia vrstva má výsadu žiť v hlavnom meste, kým príslušníci nepriateľskej triedy, ak nie sú práve väznení, prežívajú na perifériách krajiny. Pchjongjanská smotánka vlastní pomerne veľké byty a má prístup k zásobám ryže. Jej príslušníci si môžu uchmatnúť z potravinových humanitárnych dodávok a zo zásielok luxusného tovaru, napríklad z pomarančov alebo liehovín. Tá ostatná Severná Kórea trpí hladom a krivká o žobráckej palici. KĽDR je tiež izolovaným štátom, kde ľudské práva a občianska sloboda sú vlastne neznáme pojmy. Okrem toho táto krajina nekrajina upiera mnohým obyvateľom aj tie najzákladnejšie práva, dokonca aj právo na život. A presne o tom je táto smutná kniha.

 

Blaine Harden: Útek z tábora 14 (Neuveriteľný príbeh muža zo Severnej Kórey o strastiplnom putovaní za slobodou), Vydavateľstvo: Tatran, 2012, Preklad: Jozef Klinga

 

ďalšie zroje:

http://freekorea.us/camps/14-18/

http://www.northkoreanow.org/film-photo/photographs-north-koreas-gulags/

http://www.sme.sk/c/5948598/severokorejcan-sa-narodil-v-gulagu-a-sledoval-tam-aj-popravu-matky.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?