Veľké dejiny napísané na okrajoch pamätí lokaja a dvornej dámy

Autor: Jozef Kuric | 16.3.2014 o 17:27 | Karma článku: 12,17 | Prečítané:  3554x

V súčasnej modernej občianskej spoločnosti, založenej na rovnosti všetkých jej členov, si asi len ťažko dokážeme predstaviť, že by sme museli robiť niekomu inému sluhu. Už samotné sloveso „slúžiť" striasa každého, kto má čo i len najmenší problém s autoritami a u mnohých dokonca vyvoláva pocity absolútnej podriadenosti. Lokaj, ako konkrétna kategória služobného stavu v čase stavovskej spoločnosti, má dnes v našom jazyku dokonca až pejoratívny význam, označujúci pätolizača.

vsluzbach.jpegNapriek tomu v minulosti služobníctvo tvorilo často pevnú kostru meštianskych domácností a šľachtických sídel. Hoci v mnohých prípadoch išlo v prípade nižšieho služobníctva o sociálne znevýhodnenú skupinu obyvateľstva, v istých prípadoch sa jednalo aj o prejav stavovskej cti slúžiť v blízkosti najvyšších spoločenských špičiek a elít štátu. Kniha historikov Romana Holeca a Mariána Bovana s názvom V službách cisára Františka Jozefa (Z pamätí lokaja a dvornej dámy) mapuje práve svet týchto spoločenských skupín, ktoré tvorili akýsi bohato rozvrstvený, vyšším vrstvám posluhujúci aparát.

V úvodných kapitolách sa autori zamýšľajú nad rôznymi aspektmi služby a služobníctva v 19. a 20. storočí. Všímajú si službu v rôznych podobách, od tej najrozšírenejšej v obyčajných meštianskych domácnostiach, až po tú elitnú, v podobe služby v palácoch aristokracie a na panovníckom dvore vo Viedni. Už samotný záujem o historiografické spracovanie tejto oblasti života a v podstate bežnej profesie predobčianskej spoločnosti, je v našich podmienkach ojedinelý, pretože v centre pozornosti nielen historikov, ale aj čitateľov historicko-populárnej literatúry, sú skôr osudy šľachtických rodov alebo historicky významnejších osobností.

Spracovanie tejto témy je však aj pre historikov celkom obtiažna záležitosť. A to nielen kvôli komplikovanému metodickému prístupu, keďže aj v rámci služobníctva existovali pomerne veľké sociálne rozdiely, ale aj vzhľadom na malé množstvo primárnych prameňov v podobe písomných spomienok a pamätí samotných príslušníkov tejto spoločenskej vrstvy, ktoré vznikali buď len veľmi ojedinele, vzhľadom na charakter služby vyžadujúcej si lojalitu a oddanosť službukonajúceho, alebo nevznikali vôbec, keďže masa nižšieho služobníctva často nedisponovala ani len elementárnym vzdelaním.

Napriek tomu sa autorom podarilo vytvoriť plastický obraz služobníckeho aparátu, pokrývajúci celú škálu slúžiacich žien od nádenníčok cez slúžky, kuchárky, komorné až po guvernantky a dvorné dámy. Nezaostali ani v predstavení mužského sveta služby, ktorý bol tiež hierarchicky usporiadaný od nádenníkov cez vnútorné služobníctvo v domácnostiach elít a šľachty, kočišov, vrátnikov, až po lokajov a komorníkov.

Práve táto úvodná sonda do života tejto konkrétnej sociálne vrstvy je však iba výborným premostením k nosnej téme samotnej knihy, ktorou je pohľad do zákulisia najtradičnejšieho a najväčšieho panovníckeho dvora v Európe. Bol ním cisársky dvor so sídlom vo Viedni, a to konkrétne za vlády cisára Františka Jozefa I. a jeho manželky cisárovnej Alžbety Bavorskej, známej aj ako Sissi. Tento panovnícky dvor, ako historická inštitúcia, bol svetom sám o sebe. Tvorila ho nielen samotná rozvetvená cisárska rodina (v roku 1900 asi stovka ľudí), diplomati, dvorania, dvorné dámy a celé štáby vysokých a obyčajných úradníkov, ale ku koloritu dvora prispievalo aj bohato rozvrstvené, hierarchizované a úzko špecializované služobníctvo.

Samotný výpočet a zoznam by bol dlhý, veď išlo o výrazne nehomogénnu skupinu, ku ktorej patrili kuchári, komorníci, zbrojníci, lokaji, čašníci, kustódi, sluhovia, ale aj najnižšie nekvalifikované tzv. livrejované služobníctvo od vrátnikov, cez strážnikov, kuričov, nosičov dreva, až po upratovačov, zametačov alebo kŕmičov. Samotný dvor mal 1500 až 2000 zamestnancov, bol v podstate štátom v štáte, ukrytý pred verejnosťou, riadiaci sa svojimi po stáročia ustálenými pravidlami a dvorskou etiketou.

Okrem relevantných historických prameňov a archívnych dokumentov si autori na dokreslenie atmosféry dvora vybrali aj dva unikátne memoárové texty, a to jeden úplne doteraz neznámy, z pera slovenského lokaja Antona Szmolena (1856 - 1939) - rodáka z Banskej Bystrice, ktorý sa dostal do bezprostrednej blízkosti cisára Františka Jozefa I. a jeho rodiny. Tým druhým sú už aj samostatne knižne vydané memoárové texty napísané grófkou Irmou Sztárayovou (1863 - 1940) - príslušníčkou starého aristokratického rodu zo Zemplína, ktorá po boku cisárovnej ako jej dvorná dáma strávila niekoľko rokov.

Práve tieto dve postavy otvárajú dvere aj do predtým uzavretých komnát a kuchyne monarchu a jeho rodiny. Zároveň však dávajú veľkým dejinám, na jednej strane na viedenskom dvore sa rodiacich, a na druhej strane na cisársky dvor z vonka vplývajúcich, ľudskejší a v prípade Szmolena aj jednoduchší rozmer. Keďže životné osudy oboch memoárových rozprávačov sa aj v skutočnom živote niekoľkokrát preťali, autori mohli ich spomienky na viacerých miestach konfrontovať, čo k čitateľskej príťažlivosti textu tiež výrazne prispelo.

Hoci memoáre sú mimoriadne subjektívnym žánrom, ich obsah spolu s precíznou bádateľskou prácou autorov, robí z predmetnej knihy jeden z najlepších popularizačných počinov z dielne slovenských historikov. Jedná sa skutočne o príjemné čítanie rozvíjajúce osudy veľkých, známych a aj neznámych historických postáv, pričom text dopĺňa nielen poznámkový aparát, ale aj bohatý dobový obrazový materiál.

 

Roman Holec, Marian Bovan: V službách cisára Františka Jozefa (Z pamätí lokaja a dvornej dámy), Vydavateľstvo: Slovart, 2013

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?