Sympatické však je, že Jonas Jonasson vôbec nepopiera, že by jeho druhá kniha s názvom Analfabetka, ktorá vedela počítať , bola úplne iná ako jeho slávna prvotina. Pre švédsky denník Expressen sa dokonca vyjadril, že „okrem hlavnej postavy je všetko rovnaké" a svoj nový román nazýva knihou z kategórie „feel good", ktorej cieľom je, aby bola hlavne vtipná, čítala sa s úsmevom, a je úplne jedno, že ste niečo podobné už vlastne čítali. Je to prosto ako hollywoodská filmová komédia s dvojkou v názve, pričom herecké obsadenie z veľmi úspešnej jednotky bolo kompletne preobsadené.
Hlavnou postavou je Nombeko, ktorá sa narodila v roku 1961 v chudobnej štvrti v Juhoafrickej republike. Keďže v tejto krajine vládne vtedy apartheid, o ktorom sa predpokladalo, že sa tak skoro ani neskončí, pre juhoafrické biele politické špičky, deti ako Nombeko vlastne nemali žiadnu hodnotu. Preto nechodila do školy, mala ostať analfabetkou, vykonávajúcou celý život iba manuálne pracovné činnosti. Nič proti manuálnej robote, práca predsa nesmrdí, no tá jej smrdela ako fras. Od detstva totižto pracovala na juhoafrickom predmestí Soweto, v najväčšom meste chatrčí a latrín.
Aby zabila čas medzi vláčením vedier s výkalmi, už ako päťročná ich začala počítať: „Jeden, dva, tri, štyri, päť... Postupom času si počítanie sťažovala, aby ju neomrzelo: - Pätnásť vedier krát tri otočky krát sedem nosičov plus jeden, ktorý nerobí nič, lebo je ožratý... to je... tristopätnásť". V rannej puberte sa vďaka svojim počtárskym schopnostiam stala dokonca asistentkou šéfa čaty čističov latrín, a tak bola široko-ďaleko jedinou analfabetkou, ktorá vedela skutočne výborne počítať. Ibaže časom začala podliehať frustrácii, pretože stále nevedela čítať.
Prezradím vám, že aj to sa veľmi rýchlo naučí, takže v gramotnosti sa veľmi rýchlo vyrovná svojim rovesníkom povedzme vo Švédsku, snáď jedine s tým rozdielom, že skutočnú školu v živote nevidela. Od tohto momentu sa začína práve ten istý scenár, aký bol pripravený aj pre jej staršieho literárneho príbuzného Alana Karlssona. Jej život sa stane dlhou reťazou omylov, úspechov, náhody, nehôd, šťastia a smoly. Za takýchto okolností sa dokonca dostane aj do centra tajného juhoafrického jadrového programu.
Tým sa však zamotá do centra svetovej politiky v období studenej vojny, keď sa do zoznamu krajín vlastniacich jadrovú zbraň tlačí aj JAR. Na tomto tajnom projekte participuje technologicky aj Izrael, čo je zase informácia, ktorá vzbudzuje záujem aj iných veľmocí, a tak sa na scéne objavuje Čína, CIA, Mosad a aj KGB. Keď už Spojeným štátom a aj vláde Železnej lady konečne začne prekážať juhoafrický apartheid, zahraničná podpora JAR sa značne scvrkne a juhoafrický tajný jadrový program sa zastaví.
Bomby boli následne zneškodnené, až na jednu, ktorá v skutočnosti neexistovala. Mosad však o nej samozrejme vedel a podujme sa ju dopraviť do Izraela, aby sa náhodou nedostala do rúk Číňanov, pre ktorých by to bola dôležitá časť skladačky pre ich analýzu vzťahov a pomerov síl medzi Izraelom a Iránom. Tak sa atómová bomba, ktorá mala Južnú Afriku ochrániť pred všetkými zlomyseľnými komunistami sveta, vydala na cestu do Jeruzalema, aby poslúžila na obranu pred všetkými zlomyseľnými Arabmi sveta, namiesto toho však skončila vo Švédsku, aby neslúžila na nič.
S bombou sa do Švédska - ukážkovej krajiny liberálnej demokracie, dostáva aj Nombeko, ktorá opísala samu seba ako juhoafrickú bojovníčku za slobodu, na ktorej hlavu vypísali odmenu. Keďže vo Švédsku mali takých ľudí radi, bez zbytočných prieťahov ju okamžite vpustili do krajiny, samozrejme aj s jadrovou zbraňou, čím sa viac-menej neutrálne Švédsko nechtiac a nevedome zaradilo medzi jadrové veľmoci.
Nemajte obavy, toto vôbec nie je spoiler. V skutočnosti je to len predstavenie základnej osnovy knižnej komédie plnej absurdných a nečakaných zvratov. Autor opäť naplno využil svoju fantáziu a v podstate akoby naplno uplatnil metódu rozvíjajúceho sa príbehu. Až miestami vzniká obava, či by kniha takýmto spôsobom nemohla pokračovať až donekonečna. Pre čitateľa, doposiaľ nepoškvrneného Jonassovým debutom, bude tento autorov špecifický rukopis určite zaujímavý, no pravoverný fanúšik Storočného starčeka, poznajúci koncept výstavby príbehu, si bude musieť vystačiť iba s Jonassovým novým výberom historického kontextu.
Autor do rozprávania totižto opäť zahrnul množstvo reálnych politikov, ktorých si čitatelia narodení v 70. rokoch 20. storočia budú dokonca pamätať. Tým, ktorí dlhodobo sledujú svetovú politiku príde tento kontext dokonca ako veľmi vtipná rozsiahla glosa pranierujúca a ironizujúca medzinárodnú politiku. Jonas Jonasson si aj v tomto prípade sarkasticky posvietil na väčšinu politických -izmov. Vysmieva sa rasizmu, diktátorom, komunizmu, anarchizmu, fundamentalizmu, nacizmu a v neposlednom rade aj obyčajnej ľudskej hlúposti, bez ktorej by v podstate nebolo ani politicko-ideologických -izmov.
Kto chce teda dvakrát vstúpiť do skoro tej istej humornej rieky, nech sa páči.
Jonas Jonasson: Analfabetka, ktorá vedela počítať, Vydavateľstvo: Ikar, 2014, preklad: Mária Bratová
