20 rokov nového Poľska v reportážach podľa Mariusza Szczygieła alebo aj o nás bez nás

Autor: Jozef Kuric | 10.6.2014 o 8:00 | (upravené 10.6.2014 o 8:21) Karma článku: 8,85 | Prečítané:  2898x

Čo mohol v osemdesiatych rokoch 20. storočia o svete vedieť človiečik narodený v roku 1975? Skoro nič. Žil si svoj bezstarostný život uvedomujúc si, že život je síce dočasný, stále však veriac, že konečnosť sa týka niekoho iného a svet je skoro nemenný. Čo mohla detská duša na prahu iniciácie vedieť o svete, žijúc za železnou oponou, masírovaná a chlácholená rečami o socialistickom blahobyte? Len veľmi málo. Na pochyby nebol priestor, zostávala iba viera ritualizovaná tvorbou mierových mandál s názvom „Svet a mier očami detí“, z ktorých vystupovala biela holubica, stávajúca sa jednorazovým mávatkom v každoročnom prvomájovom sprievode. 

Mohli „maličkí“ pochopiť svet, keď sa o podstate vlastnej domácej súčasnosti mlčalo aj v rodinných kruhoch? Paradoxne áno. V domácnostiach sa často prepierajú problémy iných, kým o domácich pomeroch sa taktne alebo zo strachu mlčí. A tak sa mladá duša zo stíšených rozhovorov dospelých dozvedá o problémoch susedov, pochopiac, že ich súčasnosť onedlho dostihne aj jej mikrosvet. O susedoch sa šušká, že ich plánovaná ekonomika sa rúca, skloňuje sa deficit, úpadok a kolaps režimov. Stalo sa. Opona padá a na východoeurópskom javisku sa zjavuje ranné brieždenie demokracie, prechádzajúce do ostrého svetla.   

Svetlo väčšinou odhaľuje pravdu. Vymetá temné kúty, odkrýva naše poklesky, hriechy a zo skríň vyháňa kostlivcov. Niekto pod vplyvom ostrého svetla žmúri, niekto si úplne zakrýva zrak a niekto mu naopak s otvorenými očami nastavuje zrkadlá a reflektuje. Reflektuje minulosť, ale aj súčasnosť. Pre niektoré národy je typické žmúrenie, pre niektoré osvetľovanie. Neviem presne, kde stojíme my, ale usilovnými osvetľovačmi práve nie sme. V našom priestore sa presvecovať najviac darí asi Poliakom, dokazuje to nielen ich vyrovnávanie sa s minulosťou, ale aj popisovanie súčasnosti.    

Potvrdzovať by to mohla aj antológia poľských reportáži napísaných po roku 1989 s názvom 20 let nového Polska v reportážích podle Mariusze Szczygieła. Reportáže majú v Poľsku bohatú tradíciu už od 19. storočia. Nie sú to klasické novinové články, je to skôr akési spojenie faktov a investigatívy s prvkami prozaickej tvorby. Reportáže zohrali v budovaní nového Poľska v 20. a 30. rokoch 20. storočia významnú úlohu. Prostredníctvom nich sa snažila poľská inteligencia ovplyvňovať myslenie Poliakov. Venovala sa im celá plejáda poľských spisovateľov a svoju úlohu zohrali aj v čase komunistického režimu, keď alegoricky popisovali šedú realitu. Na svojej atraktívnosti a význame nestratili ani po páde komunizmu, pričom poľskí čitatelia novinovej žurnalistiky na reportáže nezanevreli ani v dobe rýchlych informácií a internetu.

Zostavovateľ Mariusz Szczygieł podľa svojich slov vybral tie „najzaujímavejšie, najkontroverznejšie a najznámejšie poľské reportáže napísané po páde komunizmu“. Niektoré akoby popisovali to, čo sme sami prežili aj my, iné sú unikátne poľské. Namiesto úvodu ponúka Szczygieł svoj text s názvom Kterak si Máňa dala udělat nové zuby, v ktorom popisuje vo forme zápiskov premenu poľskej spoločnosti. Rozpamätáva sa na osemdesiate roky, konfrontuje ich s novu dobou a podáva to ako vlastný príbeh mladého muža, prechádzajúci zo sveta, v ktorom nebolo nič, do sveta, v ktorom malo byť zrazu všetko.

Od roku 1981 bol totižto v Poľsku zavedený prídelový systém, predovšetkým na mäso. Bez prídelových lístkov sa však často nedal kúpiť ani toaletný papier, čokoláda, vodka, zápalky alebo cigarety. Transformujúca sa spoločnosť však ponúkala zrazu všetko. Aj to mäso sa predávalo všade, často priamo na chodníkoch, bez registračných pokladní a proti všetkým hygienickým zásadám.

Hoci bolo zrazu všetko, čoraz viac chýbali peniaze. Originálnou metaforou na tento jav je reportáž Wojciecha Tochmana o človeku, ktorý po zrážke s vlakom stratil pamäť (Člověk, který vstal z kolejí). Jeho amnézia bola zdrvujúca. Všetko sa musel naučiť odznova, no učil sa rýchlo. Keď mal napríklad hlad, okamžite pochopil, že za jedlo sa musí zaplatiť peniazmi, ktoré ľudia vyťahujú z tašiek, kabeliek alebo z vreciek na nohaviciach. Vrecká mal aj on, no keď do nich siahol, peniaze v nich nenašiel. Kto by nezosmutnel?

Po dvoch rokoch demokratizácie Poľska už väčšina kašle na slobodné voľby. Noví občania majúci v roku 1989 jasné politické postoje ich postupne strácajú spolu s názormi a prehľadom v zložitej poľskej politike. Aj reportéri popisujú tieto roky ako rýchlu dobu, svet v ktorom bolo všetko nové, a ako náhle sa človek tomuto novému prispôsobil, už ho čakali ďalšie novinky.

V poľskej spoločnosti zavládol pesimizmus. Objavili sa nezamestnanosť, inflácia a spolu s nimi aj spomienkový optimizmus a názor, že komunizmus nespravodlivo delil biedu, no kapitalizmus nespravodlivo delí bohatstvo. Na vine bola samozrejme tak dlho očakávaná demokracia, na vrub ktorej sa pripisovala vina za všetko zlé, dokonca aj za to, z čoho bol v minulosti obviňovaný komunizmus.

Devalvácia zlotého bola však skutočne ako pád do priepasti. Jeden milión zlotých z roku 1993 sa rovná asi dnešnej stovke. Napríklad taká pani Janina Turková z Krakova si počas života zapisovala koľko peňazí dávala v kostole do zvončeka. V roku 1955 – 2 zl., 1965 – 5 zl., 1977 – 10 zl., 1981  - 20 zl., 1986 – 50 zl., 1990 – 500 zl., 1991 – 2000 zl., 1991 – 10 000 zl., 1993 – 50 000 zl., 1995 – 2 zl., 1997 – 5 zl. Tieto údaje mimochodom ilustrujú aj ďalšiu črtu nových Poliakov.

Katolícka vierouka a dogmy prestupujú do všetkých sfér spoločnosti. Zrastajú s politikou, médiami a školou. Aj z komunistov sa stávajú pravoverní katolíci. Často sa totižto stačilo verejne priznať k prvému svätému prijímaniu a bývalý funkcionár opäť získal naštrbenú dôveru. Niežeby Poliaci predtým neboli pravovernými katolíkmi. Veď dali svetu aj prvého slovanského pápeža, ale zrazu chceli byť pápežskejšími ako ich slávny rodák.

Tak ako Kristus mal svojich farizejov, má ich aj nové katolícke Poľsko. Dokonca v samých sebe. Možno dokonca vo väčšine národa. Veď Celé Poľsko chatuje o sexu. „Od 7:30 do 8:00 se ve vesnicích a městech zapínají počítače a kontrolují mailové schránky. první káva a první přihlášení na chat. Výběr místnosti. Co třeba „Sex“?...Kolem 15:00 – 16:00 hodiny počet lidí na chatu klesá...Práce na úřadech končí. Večeře. A pak znovu, večer“.

Na Poliakov pripadá najväčší podiel medailí Jad vašem (Spravodlivý medzi národmi), no mnohí spravodliví svoje hrdinstvo zo strachu radšej skrývajú, tak ako v minulosti pred svojimi blížnymi ukrývali poľských Židov. Poľsko však aktívne bojuje proti liberálnemu holokaustu. Po svojej komunistickej minulosti, keď si mnoho poľských žien zamieňalo interrupcie s antikoncepciou, je „znovuzrodenou“ krajinou. Panuje v nej katolícka morálka spolu s jednou z najsilnejších pro-life legislatívou v Európe, ktorá však paradoxne zosnovala celú pavučinu ilegálnych interrupčných zákrokov, siahajúcu až za hranice Poľska do destinácií výnosnej potratovej turistiky.

Peniaze prosto hýbu svetom a trasú aj s postkomunistickým Poľskom. Od nového počiatku sa rozmáha podnikanie so všetkým možným aj nemožným, od predaja rád na zbohatnutie až po erotické služby rôzneho druhu. Objavujú sa šušťakoví výpalníci, podnikatelia vo farebných sakách, fakturanti, biele kone, plytké hroby a „zamatoví“ vrahovia. Poliaci sa prosto čo najrýchlejšie snažia napĺňať svoje sny. Sú schopní urobiť všetko možné aj nemožné.

Objavujú zákonitosti kapitalizmu, vstupujú do pyramídových hier alebo predávajú čistiace prostriedky a kozmetiku, pričom pre biznis sú ochotní urobiť čokoľvek. Mnohí pred zákazníkom vypijú aj čistiaci prostriedok, len aby dokázali, že neškodí zdraviu. Strácajú a získavajú, aby zisk opäť stratili. Podnikajú, alebo len sprosto kradnú. Opúšťajú svoje rodiny a krajinu, aby s magisterskými titulmi z filozofie a literatúry hrdlačili v Británii ako stavební robotníci, skladníci a novodobí otroci britských supermarketov.

Pašujú vo vlastných telách kokaín, aby splatili pôžičku v nebankovej pôžičkovej spoločnosti, dlh za nájom, elektrinu, alebo aby si kúpili nový mrazák, mikrovlnku a popritom zrekonštruovali kuchyňu. Motivácia v podobe 500 euro za telo, ktoré dokáže prehltnúť kilogram kapsúl s kokaínom urobí pašeráka aj z bývalého robotníka gdanských lodeníc. Otcovia do obchodu s drogami zaťahujú aj vlastných synov, pretože okrem zárobku je to ich jediná príležitosť, ako sa ich synátori môžu pozrieť do exotického sveta.

Mnohým mladým ľudom zo západného Poľska však k šťastiu stačia otvorené hranice. Cestujú hlavne do susedného Nemecka. Nie je však za tým žiadna turistika, stávajú sa iba jumačmi. Juma je obyčajná zlodejčina, barbarský útok na obchodné domy, na ktoré Nemci nie sú vôbec pripravení. Poľský jumač totižto vchádza do nemeckého obchodu v starých topánkach a odchádza v nových. Oblieka si niekoľko vrstiev búnd, v nohaviciach má podšívky, ktoré tvoria objemné vrece a v škatuli so zaplateným televízorom vynáša desiatky ukradnutých hudobných kompaktných diskov.

Tí, čo tieto divoké roky prežijú v zdraví a so ziskom chcú svoj úspech okázalo demonštrovať. Vracajú sa z cudziny a z miest na vidiek, búrajú ošarpané stodoly a budujú si rodinné sídla. Strecha vo farbe bordó alebo antická patina, stĺpy „po iónsky a hlavne po domácky“. Domy obohnané vysokými plotmi s kovanými bránami, za plotom anglický trávnik, na záhrade umelé vtáctvo a plastový cikajúci pes, pretože ten živý je zavretý v klietke, a to nielen kvôli jeho bojovým génom, ale hlavne kvôli psiemu moču, ktorý by zničil trávnik a trpasličie ihličnany.

Svety bohatých a chudobných sa vzďaľujú, no zároveň sa stretávajú. Spájajú ich blikajúce obrazovky, telenovely, reality šou, disco polo, nákupné centrá a supermarkety. Vďaka hypermarketom sa ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev môžu cítiť súčasťou konzumnej spoločnosti. Marketingové Vianoce ovládajú sakrálnu krajinu od začiatku novembra, pričom Poľsko každoročne tromfne aj svojho najvýznamnejšieho vojenského spojenca, kde sa Vianoce začínajú až po Dni vďakyvzdania (tento americký sviatok už tradične pripadá na štvrtý novembrový štvrtok).

Antológia  "20 let nového Polska v reportážích podle Mariusze Szczygieła" je zbierkou 27 rôznorodých textov, ktoré tvoria jednoliatu, miestami úsmevnú, inokedy mrazivú mozaiku o konkrétnej krajine v strednej Európe. Pri jej čítaní však slovenskému čitateľovi hrozí, že ho postihne krátkodobé poškodenie krčnej chrbtice z toľkého súhlasného pritakávania. Tie reportáže sú totižto aj o nás a ten kto pritakáva, má po prečítaní knihy, okrem radosti z textu, ešte jedno pozitívne zistenie. Áno, fungujúca chrbtová kosť ním bezpochyby je.

 

20 let nového Polska v reportážích podle Mariusze Szczygieła, Vydavateľstvo: Premedia, 2014

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Žinčica. Prečo Slováci nepijú najslovenskejší nápoj

Je to náš národný poklad, prvá vec po bryndzových haluškách, ktorou sa definujeme. Koľko Slovákov však v skutočnosti aspoň raz v živote ochutnalo žinčicu?

ŽENA

Šesť dcér, ktoré vyzerajú ako dvojčatá svojich slávnych matiek

Viaceré známe matky majú dcéry, ktoré akoby im z oka vypadli.

EKONOMIKA

Slováci majú stále móresy sedliakov. Chcú bývať vo vlastnom

Vlastniť dom nie je pre Nemca status.


Už ste čítali?