Lož na kolesách: Pád Lancea Armstronga

Autor: Jozef Kuric | 14.7.2014 o 10:54 | Karma článku: 11,03 | Prečítané:  22047x

Viem si dokonale predstaviť ako Lance Armstrong na vrchole svojej slávy inšpiroval chlapcov po celom svete, a tí si potom sadli na bicykle najrôznejších druhov a aj na poľných cestách imitovali slávnu Tour de France. Armstrong bol však vzorom aj pre mnohých ľudí bez rozdielu na pohlavie, vek a národnosť, ktorým bolo diagnostikované onkologické ochorenie, poprípade s touto zhubnou chorobou bojovali niekoľko rokov. Bol pre nich jasným príkladom sily vôle a jej víťazstva nad smrťou. 

Verejnosť v ňom videla muža, ktorý vyhral nad rakovinou a porážal najlepších cyklistov sveta vo vyčerpávajúcich pretekoch. Obdiv vzbudzovalo jeho sedem víťazstiev na Tour de France po vyliečení sa z rakoviny, vďaka čomu sa Armstrong stal športovou celebritou, chodil s kým sa mu zachcelo, a popritom všetkom zarábal milióny. Mnohí mu tento úspech priali, mnohí závideli, no potom prišli odhalenia o veľkej lži a tvrdý pád zo športového trónu, ktorý mu nezávidel nikto. 

Jeho kariéra, vzostupy a aj pády boli spracované už niekoľkokrát. O ostatnú rekapituláciu sa pokúsila americká žurnalistka Juliet Macurová, ktorá bola voči jeho úspechom kritická aj v čase Armstrongovej najväčšej slávy. Aj preto bola jednou z mnohých žurnalistov, ktorých sa Armstrong usiloval zmanipulovať, očariť alebo zastrašiť. Podávanie žalôb proti novinárom, ktorí sa opovážili spochybniť jeho rozprávkový príbeh, predstavoval totižto rýchly a jednoduchý spôsob, ako presvedčiť ostatných, že písať o ňom kriticky sa nevypláca.

Napriek tomu patrila Macurová popri Oprah Winfreyovej k tým vyvoleným zástupcom médií, ktorí smeli vyspovedať najznámejšieho vyvrheľa vo svete športu. Získala množstvo vyjadrení a spomienok z blízkeho okolia slávneho cyklistu, rozprávala sa s jeho priateľkou a deťmi a vypočula si aj Armstrongovu verziu pravdy. Z tohto bohatého materiálu vznikla kniha Lož na kolesách: Pád Lancea Armstronga (Cycle of Lies: The Fall of Lance Armstrong). Počas jej čítania ma postupne opúšťali obavy, že kniha bude len subjektívnym kopaním autorky do detronizovaného „hrdinu“, k čomu prispel aj fakt, že Macurovej sa podarilo poskladať rozmanitú mozaiku mnohých výpovedí, spomienok svedkov a aj citácií z tlače a iných dokumentov.

Počas rozhovorov so samotným Armstrongom novinárka nadobudla pocit, že Lance akoby si želal, aby ho vo svojej knihe zobrazila ako mučeníka za všetkých narkomanov, ktorí sa premleli v cyklistike za posledných sto rokov, a chcel sa uistiť, že presne to aj urobí. Vraj počas jedného osobného stretnutia poznamenal „Jeden muž vzal na seba vinu za tisíc hriešnikov“. Macurová však na túto hru nepristúpila a začala pekne od podlahy, teda od Armstrongovho detstva a dospievania.

Dala si za cieľ odhaľovať lži a mýty, ktoré okolo jeho života vznikli. Začala jeho matkou, ktorá vo svojej autobiografii podávala príbeh o ťažkom živote slobodnej matky vychovajúcej budúceho hrdinu. Lancea počala totižto ako šestnásťročná stredoškoláčka s rovesníkom Sonnym Gundersonom. Ich vzťah síce nebol najharmonickejší, no o malého Lancea sa starala partnerova rodina. Neskôr sa ich manželstvo rozpadlo a matka Linda sa bezhlavo vrhala do ďalších vzťahov.

Skôr ako Armstrong dosiahol vek dvadsať rokov, mal už troch rôznych otcov: jedného biologického, jedného adoptívneho a jedného nevlastného. Matka Linda však napriek tomu aj v budúcnosti živila mýtus o  samoživiteľke, hoci do Lanceových šestnástin žila bez manžela len rok. Vzťah matky a syna bol veľmi silný. Matka syna skôr rozmaznávala ako vychovávala a z Lancea sa vraj preto stalo zlostné, agresívne dieťa. Spolužiaci z nižšieho stupňa ho označili za typického tyrana, ktorý si „vybral tých, čo boli slabí a zraniteľní, a každý deň ich šikanoval“. Vyzeral, akoby neprestajne s niečím alebo niekým zápasil.

Veľký podiel na rozvíjaní športového talentu malého Lancea mal jeho adoptívny otec Terry Armstrong, ktorý ho podporoval aj finančne a Lance nosí dodnes jeho priezvisko, hoci s adoptívnym otcom prerušil všetky styky. Lance sa však aj pri športe správal povýšenecky a v kolektívnych športoch presadzoval svoje ego. Adoptívny otec Terry sa vyjadril, že aj s futbalom skončil preto, lebo ho rozčuľovalo, keď spoluhráči zbabrali hru. Priťahovali ho individuálne športy ako beh a plávanie, kde mohol mať výsledok pod kontrolou.

Ako tínedžer sa preto naplno začal venovať triatlonu. Hovorilo sa dokonca o ňom ako o budúcej veľkej hviezde tohto športu. Časopis Triathlete ho vyhlásil za objav roka a prorokoval mu postavenie jedného z najúspešnejších atlétov v dejinách tejto disciplíny. Vo svojich šestnástich rokoch zarábal dvadsaťtisíc dolárov ročne a stal sa profesionálom. Napriek tvrdej fyzickej námahe, ktorá mala tlmiť jeho egomaniactvo, mal Lance stále povesť výtržníka s miernymi sklonmi k paranoji. Ak sa vraj človek naňho pozrel nesprávnym spôsobom, dočkal sa hrubej reakcie.

Na triatlone v Miami raz dostal defekt a od zlosti hodil bicykel značky Kestrel – jeden z prvej generácie pretekárskych bicyklov s celokarbónovým rámom – cez niekoľko jazdných pruhov na druhú stranu cesty. Firma Kestrel ho okamžite prestala sponzorovať. Tento záchvat zlosti oslabil marketingovú príťažlivosť mladého Armstronga, najmä keď ho detailne zachytili televízne kamery. Lancea to však veľmi nepoškodilo, pretože vo svojej kariére urobil nový zásadný krok.

Presedlal na cyklistiku, pretože tá, na rozdiel od triatlonu, patrila medzi olympijské disciplíny. Armstrong, v tých časoch pravdepodobne najperspektívnejší cyklista na svete, sa stal členom tímu Subaru-Montgomery. Od roku 1992 potom pretekal za americký tím Motorola, pričom od tohto momentu pracoval na tom, aby zo seba urobil hviezdu a zažil veľkú slávu. Jeho najväčšou motiváciou boli vraj peniaze. Jeho mentor J. T. Neal to vytušil už na samom začiatku. Videl jeho posadnutosť peniazmi, stále vraj premýšľal nad tým, ako ich získať, hoci aj nepoctivým spôsobom.

Svetová cyklistika v tomto období bola presiaknutá nepoctivosťou a podvádzaním. Do roku 1963 sa doping nebezpečne rozšíril až do takej miery, že sa skupina cyklistov, lekárov, právnikov, novinárov a cyklistických funkcionárov uzniesla na povinných dopingových testoch, ktoré sa snažili presadiť do praxe. O dva roky neskôr Francúzsko stanovilo svoje prvé antidopingové zákony a nariadilo testovanie na drogy počas pretekov Tour de France.

V tom čase sa používali rôzne medicínske preparáty, amfetamíny a rastové hormóny. V roku 1989 sa na americkom trhu objavil preparát EPO ako liek pre pacientov so závažnými poruchami obličiek a problémami s chudokrvnosťou súvisiacich s aidsom. EPO je silný hormón, ktorý posilňuje výdrž zvyšovaním tvorby červených krviniek. Pre cestnú cyklistiku predstavoval niečo ako zázračný elixír. Vytrvalostní športovci už viac nemuseli podstupovať nebezpečný a logisticky náročný proces krvných transfúzií, aby si zvýšili počet červených krviniek v tele. Teraz im na zvýšenie odolnosti stačil vpich ihlou pod kožu. Práve tento farmaceutický preparát poznačil aj celú Armstrongovu kariéru.

Podľa jednej nezverejnenej švédskej štúdie mohli športovci týmto spôsobom získať priemerné navýšenie aeróbnej kapacity až o osem percent. Štúdia uvádza príklad na dvadsaťminútovom behu, ktorý sa pomocou tejto látky môže skrátiť až o tridsať sekúnd. Tridsať sekúnd v cyklistike znamenalo rozdiel medzi víťazom Tour de France a jazdcom, ktorý sa na tieto preteky ani nekvalifikoval. Doping užívajúci športovci boli presvedčení, že dopovaním nerobia nič zlé. Keď to robí každý, nie je to podvod. Pre Armstronga to bola zrejme neotrasiteľná pravda, a preto vraj v roku 1995 Armstrong predložil svojim domestikom ultimátum: Ak chcú byť súčasťou tímu, musia začať brať EPO.

V roku 1996 však nastal v Armstrongovom živote zlom. Práve oslávil svoje dvadsiate piate narodeniny, keď sa objavili prvé symptómy ochorenia. Po komplexnej prehliadke padol verdikt: rakovina semenníkov s masívnymi metastázami do pľúc. Rakovina sa rozšírila ešte aj do žalúdka a mozgu. Správa o Armstrongovom stave znepokojila celý cyklistický svet, no ešte viac vystrašila ľudí, ktorí mu pri podávaní dopingu asistovali. Jeho športový lekár Ferrari sa obával, že rakovinu spôsobili dopingové látky, ktoré mu sám odporúčal.

Väčšina onkologických odborníkov sa však zhodla na tom, že označiť vznik rakoviny či rozširovanie rakovinotvorných buniek v Armstrongovom tele za jednoznačný následok dlhodobého užívania podporných látok je prakticky nemožné. Aj keď sa ukázalo, že testosterón spôsobuje rakovinu prostaty, neexistujú nijaké dôkazy, že by prostriedky podporujúce výkonnosť vyvolávali rakovinu semenníkov. Lance tiež nesúhlasil s teóriou o vplyve dopingových látok na vznik rakoviny. Keby vraj doping skutočne vyvolával rakovinu, potom by muselo zomrieť veľa ďalších jazdcov.

Pred prepuknutím onkologického ochorenia Armstrong nevyhral ani jednu Tour de France a jeho ďalšia športová budúcnosť bola vzhľadom na rakovinu neistá. Jeho lekári mu dávali šancu nie vyššiu ako 50 percent. Po dlhej liečbe, chemoterapii a množstve vyšetrení sa však v roku 1998 vrátil k bicyklu a podpísal kontrakt s tímom US Postal. Iniciátorom tohto návratu bol jeho agent Stapleton, ktorý vraj v jeho víťazstve nad rakovinou videl výborný marketingový ťah. „Lance už nie je iba cyklista – rakovina urobila z mena Lance Armstrong značku, ktorá má oveľa širší záber a oveľa väčšiu príťažlivosť,“ povedal Stapleton pre denník Austin American-Statesman“. „Armstrong využil svoj príbeh víťaza nad smrteľnou chorobou na získanie sympatií, podaktorí jeho kritici sa po čase o ňom vyjadrovali ako o „rakovinovom štíte““.

Hoci to vyznieva cynicky, Armstrongova rakovina sa skutočne stala celospoločenským tmelom. „Spojila do jedného celku cyklistických fanúšikov s ľuďmi, čo zvíťazili nad touto zhubnou chorobou. Spojila ľudí, pre ktorých sa stal inšpiráciou ako športovec aj ako symbol vzdoru. A tak sa začal Armstrongov špurt na panteón amerických športových hrdinov. Povstal zo smrteľnej postele a stal sa ospevovaným svätcom, a Američania si ho dychtivo prisvojovali. Bol niekto, koho dokázala povzbudzovať – a na koho bola pyšná – celá krajina, klasický hrdina, ktorého životná púť obsahovala všetky prvky príbehu o dobrom chlapcovi“.

Po zápase s rakovinou si však uvedomoval, že jeho fyzické možnosti po ťažkej rekonvalescencii sú obmedzené. Riešenie videl opäť iba v dopingu. Autorke knihy sa priznal, že sa vôbec toho nebál, lebo z vlastnej skúsenosti vedel, že bude musieť užívať iba zlomok množstva, ktoré bral ako súčasť chemoterapie. Vo svojej príprave sa však zameral len na jedny preteky: Tour de France. Všetky rozohrievajúce klasiky pred ňou, by boli len rizikom, že by mu mohli nechtiac zistiť doping.

Príprava a dopingový program priniesol prvý úspech. V záverečnej etape Tour de France 1999 Armstrong a jeho tím US Postal priviedli pelotón do Paríža. Z Armstronga sa stal novodobý hrdina, no zároveň sa objavili aj prvé tiene podozrenia. Hlavne európskym športovým novinárom nešlo do hlavy, ako sa z Armstronga, ktorý bol celé roky najsilnejší na jednodňových pretekoch, stal odrazu úspešný trojtýždňový vytrvalec. Väčšina zástupcov americkej tlače ho však bránila a americká verejnosť tiež nedovolila siahať na svoju novú modlu. Armstrong sa ako nový americký hrdina postupne stával čoraz bohatším a bohatším športovcom. Jeho agent Bill Stapleton už dojednal zmluvu na vydanie autobiografickej knihy s honorárom 400 000 USD a prichádzali aj ďalšie sponzorské kontrakty.

Firma, ktorá vyrábala pre Armstronga chemoterapeutické prostriedky, s ním podpísala zmluvu na 250 000 USD. Americká pošta mu zvýšila plat na dva milióny. Jeho honorár za verejné vystúpenie sa zvýšil z 30 000 USD na 70 000 USD plus cestovné náklady, zahŕňajúce prepravu prvou triedou a ubytovanie v špičkových hoteloch pre dvoch. V roku 2000 mu skončilo na účte päť miliónov z reklám plus dvojmiliónový plat od Americkej pošty. Lance vraj odmietal ponuky na reklamu, ktoré by mu priniesli menej než milión dolárov. Sám o sebe vyhlásil, že už nie je osoba, ale obchodná jednotka.

Jeho úspech pokračoval. Tour 2005 bola pre amerických jazdcov celkovo jeden z najúspešnejších ročníkov. Ale najväčšiu pozornosť na seba opäť upútal Armstrong. Vyhral rekordné siedme preteky Tour de France s najvyššou priemernou rýchlosťou v ich dejinách – 43,13 km/h. Jeho priateľkou bola rocková hviezda Sheryl Crow a v mobile mal súkromné číslo Billa Clintona a speváka U2 Bona. Dobré meno mu robila aj jeho nadácia, ktorá sa preslávila pod názvom Livestrong.

23. augusta 2005 však prišiel obrovský zvrat. Bolo to tri dni po tom, čo si Armstrong zajazdil na bicykloch s prezidentom Georgeom W. Bushom na jeho texaskom ranči. V tento deň vyšiel vplyvný francúzsky športový denník L’Equipe s obrovským titulkom cez celú prednú stranu: Armstrongova lož. Autor článku tvrdil, že Armstrongove vzorky moču z Tour 1999 boli spätne testované na EPO. Armstrong sa musel brániť. Dokonca sa snažil vykresliť obvinenia vznesené denníkom L’Equipe ako následok napätých vzťahov medzi USA a Francúzskom. (Francúzsko sa odmietlo pripojiť k americkej invázii v Iraku v roku 2003.)

Rozbehol sa kolotoč podozrení, obvinení a aj žalôb zo strany Armstrongovych právnikov. Napokon však aj z tohto zápasu vyšiel Armstrong ako víťaz. Jeho tím spochybnil väčšinu obvinení. Lance ukončil cyklistickú profesionálnu kariéru a naplno si vychutnával postavenie americkej ikony. Venoval sa rôznym charitatívnym a exhibičným aktivitám. Tuftsova univerzita v Bostone mu udelila čestný doktorát, hoci bez úspešnej športovej kariéry by pravdepodobne predával iba kávu v Starbucks. Stretával sa s kongresmanmi, stál za ním Jim Thorpe (golfista) a aj Muhammad Ali.

Svedkovia jeho dopingových praktík boli naopak ostrakizovaní a na ich telefónnych záznamníkoch sa objavovali odkazy želajúce im nešťastie a zhubné ochorenia. Vplyv a moc Armstronga medzitým prekročili hranice vyplývajúce z jeho športovej kariéry. V roku 2007 bol tvárou politickej kampane v Texase, uvažoval o kresle guvernéra, no potom šokujúco vyhlásil, že chce po ôsmykrát vyhrať Tour de France. Namiesto tréningu však vymetal bary s hercom Matthewom McConaugheym a po rozchode so Sheryl Crowovou sa obklopoval hollywoodskymi herečkami.

Po viac ako troch rokoch sa však skutočne vrátil a vstúpil do kazašského tímu Astana. Bol však nemilo prekvapený ako sa svet vrcholovej cyklistiky za ten čas zmenil. Dopingové testy sa za ten čas neuveriteľne zdokonalili a vykonávali sa oveľa častejšie ako predtým. Armstrong však na Tour jazdil brilantne a so svojím tímovým kolegom španielskym jazdcom Albertom Contadorom bojoval o miesto vedúceho jazdca tímu Astana. Nakoniec skončil celkovo tretí a stal sa druhým najstarším jazdcom v dlhej histórii Tour, ktorý sa postavil na stupeň víťazov. Na konci Tour Armstrong oznámil, že rozbieha svoj vlastný tím sponzorovaný firmou RadioShack a do sezóny 2010 vstúpil ako jeho vedúci jazdec.

Na scéne sa však objavil iný dopingový hriešnik a bývalý tímový kolega Lancea Armstronga - Floyd Landis Svojou verejnou spoveďou spustil nový kolotoč obvinení, ktorý strhával nielen Armstronga, ale aj ďalších jeho kolegov. Niektorí dali Landisovi za pravdu, no Lance stále zatĺkal. Medzi Landisom a Armstrongom bol totižto podstatný rozdiel. Kým Landis si uvedomoval, že podvádzal, Armstrong si myslel, že iba pretekal. Nové svedecké výpovede, ktoré zneli ako opisy dobre organizovaného zločinu, rozbehli na americkej pôde veľké federálne vyšetrovanie. Armstrong sa medzitým zúčastnil na svojej poslednej Tour, skončil v nej však až dvadsiaty tretí, tridsaťdeväť minút a dvadsať sekúnd za celkovým víťazom Albertom Contadorom. Bol to jeho najhorší výsledok od roku 1995.

Federálne vyšetrovanie bolo neskôr zastavené, no vyšetrovanie Americkej antidopingovej agentúry bolo iba na začiatku. Armstrong bol obvinený z používania zakázaných látok, z distribúcie dopingu ostatným jazdcom v jeho tímoch a z porušenia antidopingových pravidiel opakovaným užívaním nepovolených prostriedkov ako EPO, krvné transfúzie, testosterón, kortikoidy a soľné roztoky. Správa USADA nazývala opisované dopingové praktiky ako „najsofistikovanejší, najprofesionálnejší a najúspešnejší dopingový program v dejinách športu“. Tieto nechvályhodné detaily sa objavili aj v odhaľujúcej knihe Tylera Hamiltona - Tajné preteky, ktorá vyšla v septembri 2012. Možno práve táto kniha niekdajšieho tímového kolegu Armstronga čiastočne zlomila.

Armstrong odstúpil z funkcie predsedu správnej rady nadácie Livestrong. Jeho rezignácia bola začiatkom najstrmšieho voľného pádu, aký kedy profesionálny športovec moderného veku zažil. Behom niekoľkých hodín Armstronga opustili takmer všetci sponzori a žalobami ho bombardovali aj niekdajší podporovatelia. Armstrong strácal všetko, no veril, že zachrániť si môže aspoň priazeň fanúšikov. Zavolal priateľke Oprah Winfreyovej a ponúkol jej priznanie v priamom prenose.

Lož na kolesách je skutočne veľmi silná kniha, ktorá okrem Armstrongového života a kariéry odhaľuje aj zákulisie vrcholovej cyklistiky a jej tienisté obdobie, poznačené dnes už preukázateľnými dopingovými škandálmi. Hoci dnes je už známe, že výkony Armstronga boli vo veľkej miere ovplyvnené dopingovou taktikou, čitateľa zarazí šírka týchto praktík. Zaujímavý jej aj komplexný obraz Armstrongovej osobnosti. Na jednej strane osobné hrdinstvo a boj so zákernou chorobou, no na druhej strane je obrovský tieň bezcharakternosti, egoizmu, arogancie, nepoctivosti a veľkého celoživotného klamstva. 

 

 

Juliet Macurová: Lož na kolesách: Pád Lancea Armstronga, Vydavateľstvo: Ikar, 2014, Preklad: Patrik Roľko

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?