Na Východe nič nového

Autor: Jozef Kuric | 16.7.2014 o 18:34 | Karma článku: 6,81 | Prečítané:  2537x

Keďže už debutový román Paola Giordana Osamelosť prvočísiel ma veľmi zaujal, s nadšením som prijal skutočnosť, že talianskemu autorovi vyšla doma aj druhá kniha s názvom Il corpo umano. O jej slovenský preklad sa postaralo vydavateľstvo Slovart a dielo vyšlo pod názvom Ľudské telo. Čitateľ od názvu knižného titulu očakáva konkrétne korešpondovanie s príbehom, no anotácie a ani mnohé recenzie mu pred prečítaním samotnej knihy, túto spojitosť často neozrejmia. Bolo tomu tak aj v tomto prípade a korelácia medzi názvom a obsahom sa skutočne zjaví až po začítaní sa do samotného románu.

Hoci mladý taliansky spisovateľ je pôvodne fyzik zaoberajúci sa fyzikou častíc na Turínskej univerzite, jeho doterajšia tvorba je dosť výrazne fixovaná na ľudské telá. K tomuto záveru som dospel však až spätne, po prečítaní oboch jeho kníh. Kým Osamelosť prvočísiel je skôr románom o komplikovanosti vzťahu dvoch ľudí (tiel), a to telesnými jazvami poznačeného Mattiu a sexuálnymi problémami a mentálnou anorexiou trpiacou Alice, v najnovšom románe dostáva priestor celá čata ľudských tiel. Dej knihy je totižto z vojenského prostredia a odohráva sa na vojenskej základni v Afganistane.  

Ústrednými postavami sú mladí talianski vojaci zúčastňujúci sa vojenskej misie proti Talibanu. Mnohí pred touto skúsenosťou majú o mieste ich niekoľkomesačného pobytu len hmlisté predstavy. Pre spoznanie budúceho pôsobiska však neurobia ani toľko ako bežný turista, ktorý sa pred cestou pohrá aspoň s funkciou Street View na Google Maps. Sú povrchní a ešte aj povinnú 36 hodinovú prednášku, počas ktorej majú získať stručný prehľad o situácii na Strednom východe, premárnia sexistickými vtipmi a snívaním o divokom sexe s americkými seržantkami.

Ich telá si to totižto žiadajú, pretože niektorí nemajú ani len prvotné sexuálne skúsenosti, mnohí sotva stačili dospieť, a niektorí ani to nie. Vojnu si predstavujú ako virtuálne bojové kampane na hracej konzole Playstation, ktorých soundtrackom je tvrdá metalová hudba a okrem fyzickej prípravy svojich tiel urobili navyše snáď len to, že sa naučili naspamäť repliky z filmu Full Metal Jacket. Vstupom do misie sa však z nich stávajú podobné postavičky, ako ich herné avatary. O ich osude rozhoduje niekto iný, niekto za veľkou hracou konzolou, pričom algoritmus tejto „onlinovky“ nepočíta s možnosťami „uložiť“ a „začať znova“.

Ich velitelia vedia, že ich transportujú na miesta, ktoré im (ak prežijú) nikdy nebudú chýbať. Vštepujú im do hláv, že nie sú misionári, že sú chladné hlavy, ktorých telá sa s obľubou hrajú so zbraňami a ešte radšej ich proti nepriateľom používajú. Nepriateľ je však v týchto vojnách široký pojem. Nemusí to byť fyzické telo nepriateľského bojovníka. Protivník je v mnohých prípadoch neviditeľný. Podozrenie a pocit ohrozenia vzbudzuje už kopa odpadkov pri kraji cesty, hruda hliny tmavšia než zvyšok terénu, opustené auto alebo zdochlina ťavy. Hrozbou môže byť aj na pozdrav kývajúci malý chlapec alebo usmievavý domorodec v bielych háboch, ktorý slušne pozdraví salam alejkum.

Vojaci musia byť preto ostražití ako stopovacie psy. Ich telá sú vystavované zvýšeným dávkam adrenalínu, trasú sa od strachu pri mínometnej paľbe, slabnú vplyvom infekčných ochorení a potia sa pod vrstvami vojenského výstroja. Problémom však je, že ich život na základni je striedaním sa absolútnej nudy - keď ich telá ovláda sexuálna túžba nahromadená po dlhých týždňoch a mesiacoch sexuálnej abstinencie, jednotvárnosti - ktorú vypĺňajú bezduchými hrami a alkoholom, a krízových situácií, v ktorých skutočne ide o život. Následkom je strata ostražitosti, zlyhanie v kritických momentoch, v tom najhoršom prípade smrť a návrat domov v cínových rakvách. Vtedy už definitívne strácajú moc nad svojimi telami, hoci si ich dlhodobo formovali, pomaly a metodicky.

Mnohí preto podliehajú frustrácii a dezilúziám, ak vôbec nejaké ilúzie predtým mali. Najlepšie to vyjadrujú slová jedného z hlavných hrdinov vojaka Ietriho, ktorý chcel, ale nedokázal matke z nepriateľskej zóny odkázať, že jedlo je odpornejšie, než si vôbec vie predstaviť. Že sa zaľúbil do jednej ženy, vojačky, ako je on, no ona ho volá chlapček. Že zajtra idú na výpravu do zóny, ktorá je pod kontrolou Talibanu, a on je z toho celý potentovaný. Že dnes ráno videl odrezanú ľudskú hlavu a potom mu bolo zle, že skoro vyvrátil raňajky, teraz znova vidí tú tvár zakaždým, keď zatvorí oči.

Že v niektorých chvíľach sa cíti prázdny a smutný, a aj starý, áno, starý v dvadsiatich rokoch, a naozaj neverí tomu, že niekedy mohol byť aj úžasný. Že sa všetci k nemu správajú ako k poslednej handre a nenašiel tu nič, čo chcel nájsť, a teraz už ani nevie, čo hľadal. Že ju má rád a hrozne mu chýba, že mu na nej záleží úplne najviac zo všetkých. Nemôže jej povedať ani toto, pretože je už dospelý, a navyše vojak.

Autor však okrem javiska pre telá, vytvára priestor aj na otázky, ktoré zamestnávajú dušu. V tomto prípade, keďže je to román muža o mužoch, dušu synov, bratov, manželov, partnerov, kamarátov a veliteľov. Spoločným motívom tohto literárneho rozjímania je pritom zodpovednosť. Zodpovednosť za činy, vzťahy a životné rozhodnutia voči rodičom, deťom, partnerom a spolubojovníkom. Skutočne dobrá kniha pre chlapcov a chlapov, ktorá v mnohom pripomína už klasický román na Západe nič nového (Erich Maria Remarque). Zmenilo sa len bojisko.

 

Paolo Giordano: Ľudské telo, Vydavateľstvo: Slovart, 2014, Preklad: Mária Štefánková

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?