Kto si prizná, že niečo nevie, môže vyhrať aj MS vo futbale

Autor: Jozef Kuric | 7.8.2014 o 8:45 | (upravené 8.8.2014 o 21:49) Karma článku: 9,92 | Prečítané:  3275x

Steven D. Levitt a Stephen J. Dubner sú autormi úspešných kníh FreakonomicsSuperfreakonomics. V obidvoch prípadoch zaujali provokatívnymi myšlienkami, presúvajúcimi sa od zdanlivo okrajových až ku globálnym témam. Tak sa čitateľ mohol napr. dozvedieť: čo majú spoločné učitelia a zápasníci sumo, čím pripomína skupina realitných agentov Ku Klux Klan, prečo žijú drogoví díleri u svojich matiek, prečo by si mal samovražedný terorista kúpiť životnú poistku, ako zabrániť tomu, aby vám dom neodniesol hurikán, čo majú prostitútky spoločné so Santa Clausom, prečo by jedenie kengúr mohlo zachrániť planétu alebo prečo je ísť opitý pešo domov riskantnejšie ako šoférovať auto. 

V treťom voľnom pokračovaní s názvom Mysli ako freak sa tiež snažia odpovedať na množstvo zaujímavých otázok (napr. prečo vedia americkí školáci menej ako ich estónski spolužiaci, prečo chutia drahšie vína lepšie, čo má spoločné starozákonný kráľ Šalamún a David Lee Roth zo skupiny Van Halen, prečo otrokári olizovali pokožku čiernych otrokov, prečo sú vzdelanejší ľudia extrémnejší, ako sa dajú vyhrať MS vo futbale alebo prečo majú nigérijské listy taký absurdný príbeh a prečo sa ich podvodnícki autori priznávajú, že sú z Nigérie), no okrem toho sa zamerali na samotný myšlienkový pochod, potrebný na ich zodpovedanie.

Kým v prvých dvoch knihách sa snažili rozpovedať príbehy na základe nimi získaných údajov, v tej tretej si dali za cieľ ponúknuť čitateľovi skôr návod a rady, ako byť prosto freak. Pod slovným spojením – myslieť freak – si predstavujú voľné, efektívne, kreatívne a racionálne uvažovanie, neovplyvnené strachom či vlastnými záujmami, slepým optimizmom či naopak trpkým skepticizmom. Prvou najvážnejšou prekážkou takéhoto myslenia je podľa autorov to, že premýšľaniu ako takému sa v dnešnej dynamickej dobe málo venujeme. Pre mnohých je totižto len také hodinové premýšľanie (nič nerobenie) zbytočnou aktivitou.

„Každý má právo na vlastný názor, ale nie na vlastné fakty“ 
                                        
(D.P. Moynihan)

Slovenský virtuálny priestor a sociálne siete však dokazujú, že u nás je mysliteľov neúrekom. Každý má názor na všetko a mnohí to potvrdzujú aj vlastnými faktami, bez rozdielu na tábor, za ktorý kopú. Všetci všetko vedia. Často deklarujú, že nie sú tupé ovce (inak mentalite stáda je v predmetnej knihe venovaná jedna kapitola), veď si všetko dôkladne premysleli na základe nimi získaných faktov. Mnohí akoby mali diplom z „Google univerzity“, a preto sa vrhajú nielen do diagnostikovania chorôb, ale aj do prognóz globálnych ekonomických a politických problémov.

Na stránkach tejto knihy som sa dokonca dozvedel, že táto „úchylka“ sa nazýva ultracrepidarianizmus – vyjadrovanie názoru a udeľovanie rád mimo svojich kompetencií. Existencia samozvaných politických analytikov, rôznych prognostikov, konšpirátorov a žiaľ aj liečiteľov len potvrdzuje, že takéto formy konania si už zaslúžili svoju vlastnú definíciu. Samozrejme, že ani v akademickom prostredí nie je núdza na podobné typy, napriek tomu akékoľvek predstieranie vedomostí nad rámec svojich kompetencií, je škodlivé a niekedy aj nebezpečné.

 " Viem, že nič neviem ."
           (Sokrates)    

Prečo však ľudia napriek tomu vedomosti a kompetencie predstierajú? Podľa autorov je tomu tak preto, že vo väčšine prípadov sú náklady „nevedenia“ vyššie ako náklady omylu – aspoň pokiaľ ide o jednotlivca. Ak sa napríklad šarlatán trafí do diagnózy a nejakým zázrakom sa pacient vylieči, bude slávny, ak sa pomýli, nestane sa mu skoro nič. Zodpovednosť často nenesie a omyly upadajú do zabudnutia.

Podľa autorov je práve domýšľavosť a ortodoxné presvedčenie o vlastných vedomostiach, najväčšou prekážkou racionálneho uvažovania a prospešného riešenia problémov. Najťažšie je totižto priznať, že niečo nevieme. To je však obrovská škoda, pretože kým si nepriznáme, že niečo ešte nevieme, nemôžeme sa naučiť to, čo vedieť potrebujeme.

„Predpovedať niečo je veľmi ťažké, najmä ak ide o budúcnosť.“
                                                   
(Niels Bohr)

Najdôležitejšou vecou pri učení a vedení je spätná väzba. Čím sú problémy komplexnejšie, tým zložitejšie je získať spätnú väzbu. Často sa musí spätná väzba vytvoriť prostredníctvom experimentu alebo prieskumu. Dnes rôzni experti demonštrujú, že vedia predpovedať vývoj a navrhujú rôzne sociálne stratégie. Hrdia sa odhadmi voličských preferencií, hoci voľby sú asi najneusporiadanejšou spätnou väzbou a nech mi je odpustené, často majú hokej v korelácii čísel a reality nielen oni, ale aj reklamní mágovia.

Aj Levitt a Dubner uvádzajú príklad amerického maloobchodného reťazca s asi 250 obchodmi po celých Spojených štátoch, ktorého manažéri 20 rokov šírili reklamné letáky svojej značky prostredníctvom regionálnych novín. Boli presvedčení o svojej pravde, že tento typ reklamy prináša zisky. Keď sa v Pittsburghu jeden z regionálnych pracovníkov celé leto na reklamu úplne vybodol, vo firme okamžite padali hlavy, hoci s odstupom času sa zistilo, že výpadok reklamy tržby vôbec neohrozil. Reťazec si vraj aj naďalej nakupuje tento typ reklamného priestoru, hoci ich jedinou relevantnou spätnou väzbou bol fakt, že ich reklama sa pravdepodobne celé roky míňala účinkom.

A na tomto mieste sa natíska jedna freak myšlienka vychádzajúca zo slovenskej politickej reality. Tá znie: Oplatilo sa jednému nemenovanému prezidentskému kandidátovi riskovať svoju kandidatúru a aj ďalšiu politickú kariéru kšeftárskym dohadovaním sa o reklame v regionálnych novinách, ktoré často slúžia na čistenie koreňovej zeleniny do nedeľného slepačieho vývaru? Aké spätné väzby mal jeho tím? Teda pardon, medzitým sme sa dozvedeli, že so žiadnym tímom vlastne nedisponoval, v podstate si mnohé veci robil sám, alebo tak pol na pol, len tak na kolene. Tak snáď len varovanie do budúcnosti: Pozor na ultracrepidarianizmus!

„Ak pre nejaký jav existuje viacero vysvetlení, je lepšie uprednostniť to najmenej komplikované“.
                                 (Viliam z Ockhamu - interpretácie tzv. Occamovej britvy)

Vráťme sa však od politiky späť k zásadám freak myslenia. Levitt a Dubner odporúčajú premýšľať hlavne v malom. Je lepšie klásť malé otázky, keďže aj veľké problémy sú zvyčajne hustou masou prepletených malých problémov. Napríklad na rôzne reformy školstva a vzdelávania sa po celom svete míňajú miliardy dolárov. Reformné procesy sa vždy týkajú rôznych a často viacerých faktorov, raz je to racionalizácia škôl, a tried, inokedy administratíva. Financie sa preinvestujú na zvyšovanie učiteľských kompetencií alebo úpravu učebných osnov. Mnohé tieto procesy napriek tomu neprinášajú vždy žiadaný efekt, aj preto napríklad žiaci v USA dosahujú slabšie výsledky ako ich spolužiaci v Estónsku, vo Fínsku, či v Singapure.

Je síce pravda, že v krajinách ako sú Singapur alebo Južná Kórea najímajú učiteľov z najlepších vysokoškolákov, zatiaľ čo v USA väčšina učiteľov patrí k horšej polovičke stredoškolákov, no podľa autorov tento fakt nie je z hľadiska vzdelávania relevantný. Nedávno získané údaje totižto dokazujú, že schopnosti učiteľov majú menší vplyv na výkonnosť študentov ako iný súbor faktorov, ktoré skôr súvisia s rodinným prostredím. Teda ako veľa sa naučili deti od svojich rodičov, ako tvrdo pracujú doma a či im rodičia vštepili chuť do učenia. Ak majú vraj deti nedostatok týchto doma získaných impulzov, má škola len obmedzené možnosti. Zaujímavá myšlienka aj v kontexte s dostupnými informáciami o vzťahu k vzdelávaniu v japonských, juhokórejskych alebo čínskych rodinách.

Okrem toho autori ponúkajú aj ďalšie jednoduché riešenia. Podľa nich v mnohých krajinách neexistuje veľa výskumov o vzťahu medzi zlým zrakom a školským výkonom. Ak totižto dieťa dobre nevidí, nedokáže sa dobre sústrediť na čítanie a učenie. No a samozrejme nielen v kapitalistických ekonomikách reagujú ľudia na stimuly. Samozrejme v tých kapitalistických, najmä na stimuly finančné. Levitt a Dubner sa preto pýtajú: Kto by chodil do práce zadarmo? Mnohí si to nevieme predstaviť. Napriek tomu sa od jednej gigantickej skupiny „pracovníkov“ žiada presne toto.

Áno je to pritiahnuté za vlasy, ale v podstate sú touto nezaplatenou masou pracujúcich školáci. Aj preto sa pokusy s finančnými stimulmi v niektorých amerických školách už uskutočnili a dokonca sa objavili aj pozitívne výsledky. V určitých kategóriách žiakov však experiment stroskotal. Žiaci sú totižto tiež len ľudia a moderná civilizácia má už zjavne veľmi zakorenené ekonomické princípy. A tak sa za väčšie snaženie, objavoval dopyt po väčších odmenách.

Okrem toho odmeny a finančné stimuly majú často aj opačný účinok. Tento fenomén ekonómovia nazývajú „efektom kobry“. Viaže sa k nemu príbeh o britskom správcovi Indie, ktorý usúdil, že v Dillí je priveľa kobier. Ponúkol teda finančnú odmenu za každú kobriu kožu. Tento stimul bol natoľko účinný, že vznikla dokonca nová forma podnikania: kobrie farmy. Keď správa prestala odmeny vyplácať, farmári vypustili kobry na slobodu. Tento model „ekonomického“ správania má potom množstvo variantov. Podobne sa zvrháva aj obchod s emisiami a na Slovensku aj tzv. „šrotovné“ nieslo v mnohých prípadoch znaky „efektu kobry“.

"Najlepším spôsobom, ako zvýšiť počet vlkov v Amerike, králikov v Austrálii a hadov v Indii, je zaplatiť odmenu za ich skalpy. Potom sa každý patriot pustí do ich chovu."
                                                               (Mark Twain)

Hoci som na začiatku textu uviedol, že na rozdiel od prvých dvoch kníh, je táto tretia zameraná na samotný „freak“ myšlienkový proces, autori svoj návod aj tak prešpikovali množstvom podobných príbehov, týkajúcich sa biznisu, filantropie, športu, biológie, histórie a politiky. Okrem toho je nutné podotknúť, že na tomto spôsobe premýšľania nie je nič magické. Nie je to kniha prezradených kúzelníckych trikov. Ide skôr o akúsi „filozofiu zdravého rozumu“, ktorá sa opiera aj o detskú optiku spoznávania sveta.

Samozrejme nedá sa povedať, že po prečítaní knihy sa čitateľovi otvoria oči a problémy bude riešiť ľavou zadnou, no možno v ňom toto svieže čítanie prebudí  zvedavosť a podnieti ho ku kreatívnejšiemu nazeraniu na problémy. A keď nič iné, tak sa aspoň pobaví, pretože Levitt a Dubner už tretíkrát dokazujú, že aj ekonómia môže byť zábavná. 

 

Steven D. Levitt, Stephen J. Dubner: Mysli ako freak, Umenie vidieť veci inak ako vyzerajú, Vydavateľstvo: Premedia, 2014, Preklad: Zuzana Demjánová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?