Adolf H je tu zas, nech ho berie ďas

Autor: Jozef Kuric | 18.8.2014 o 10:00 | (upravené 18.8.2014 o 10:06) Karma článku: 10,58 | Prečítané:  16671x

Nemecká kancelárka Angela Merkelová pred pár rokmi otvorene vyhlásila, že multikulturalizmus ako koncept zlyhal. Určite na takéto konštatovanie mala svoje dôvody, možno aj politické, aj keď v kontraste s jej skupinovými fotkami zo šatne nemeckej futbalovej reprezentácie zdieľané po sociálnych sieťach, to je všetko tak trochu úsmevné. Práve v súvislosti s úspechmi Die Nationalelf a aj Bundesligy si občas so škodoradostným úškrnom spomeniem na iného nemeckého kancelára.

Sám seba sa vtedy v duchu pýtam, čo by si asi pomyslel taký Adolf Hitler (keby nedajbože vstal z mŕtvych) pri pohľade na nemeckých futbalových reprezentantov Khediru, Özila, Mustafiho, Boatenga, keď už taký Lukas Podolski by mu podľa všetkého trhal kútiky úst. Jeho hysterická reakcia má podľa mňa už aj ilustračné zhmotnenie, v podobe slávneho obrazu od Edvarda Muncha. Hitler sa našťastie smaží v horúcom pekle, a taká aká je silná moja neviera v inferno, je tiež moja skalopevná viera, že sa už nikdy odtiaľ nevráti, aj keď vo svete živých, má pohrobkov stále dosť. Ale čo keby sa hypoteticky zo sveta mŕtvych predsa len nejako dostal?

Na túto otázku si odpovedal nemecký spisovateľ Timur Vermes, a to až tak dôkladne, že z toho vznikla celá kniha, dokonca bestseller vydaný už v dvadsiatich jazykoch. Volá sa Er ist wieder da a v slovenskom preklade od Michala Hvoreckého vyšla pod názvom A je tu zas. Je to satirická hyperbola, v ktorej sa oživený Hitler skutočne opäť objaví v novodobom Nemecku, konkrétne v roku 2011. Len tak sa jedného dňa prebudí na okraji futbalového ihriska, s hlavou v kaluži a v uniforme páchnucej spáleninou. 

Na škodu veci a vtipu, miestom jeho prebudenia nie je tréningový kemp nemeckej reprezentácie, ale obyčajná trávnatá plocha, na ktorej šarvanci naháňajú futbalovú loptu. Mysteriózne prebudený Hitler sa aj napriek tomu vydesil k smrti dostatočne. Nepotreboval na to ani futbalovú reprezentáciu, postačili aj obyčajné nemecké deti. Jeho zdesenie bolo silné až tak, že okamžite začal v hlave snovať plány, ako v blízkej budúcnosti potrestať ministra školstva Bernharda Rusta za bezbrehé lajdáctvo vo vzdelávaní mládeže. Našťastie všetci nacistickí pohlavári boli už úplne mŕtvi, no to si Adolf Hitler zatiaľ neuvedomoval.

A tak je jeho zoznamovanie sa s Nemeckom po dlhých šesťdesiatich šiestich rokoch samé veľké prekvapenie. Udivujú ho mestské grafity, ktoré kvôli nečitateľnosti pripisuje boľševickej negramotnej luze, neschopnej sa naučiť písať. Prekvapujú ho satelity na fasádach domov, uniformná architektúra, móda, hypermarkety, YouTube alebo sila televízie, ktorú „nemeckému národu venovala sama prozreteľnosť, ako úžasný, veľkolepý nástroj propagandy“ a on tento vynález premárnil na reklamu krájačov cibule a inej zeleniny.

Turecké denníky v novinovom stánku ho tiež na jednej strane rozčarujú, no zároveň aj potešia jeho imperialistické srdce. V duchu ďakuje Dönitzovi a Goebbelsovi za rozšírenie paktu Berlín, Rím, Tokio o Ankaru, samozrejme zatiaľ netuší, že aj tí sú už pekne na pravde božej. Keď medzi záplavou nenemeckých tlačovín objaví aj tie nemecké, pochopí, že v jeho prípade prichádzajú do úvahy iba dve možnosti. A to, že buď má 122 rokov, alebo, že už je tiež dávno načisto po smrti.

Keďže je však celkom živý, nadobudne presvedčenie, že je niečím výnimočný, v podstate presne tak, ako aj vo svojom minulom živote. Podľahne sebaklamu, že opäť bol povolaný, aby vyčistil „Augiášov chliev demokracie a liberalizmu“, a to samozrejme predovšetkým len a len pre nemecký národ. Už od prvého stretu s novodobými Nemcami však vzbudzuje u svojich krajanov skôr úsmev. Vyzerá totižto ako komická postavička z televízneho kabaretu. Vermes tak činí zámerne, aby Hitlerov začudovaný pohľad nad všetkým novým a aj staré veľmocenské plány, ktoré sú súčasťou jeho komunikácie, mohli maximálne vyznievať ako nekorektný humor.

Autor tak mohol do postavy Hitlera zakódovať aj možno oprávnenú kritiku mnohých negatívnych javov súčasnej globalizovanej a konzumnej spoločnosti a zároveň sa vysmievať všetkým tým skratkovitým návrhom riešení, ktoré môžu skrsnúť len v hlavách extrémistov. Áno, na konfrontáciu s moderným svetom ľudí si mohol vybrať aj postavu hovoriacej Pandy veľkej, no potom by vôbec nedostala šancu jeho primárna rovina satiry, ktorej cieľom bolo nakopať zadok nacistickému monštru. Nakopať zadnicu rozkošnej Pande by bolo skrátka skutočne obludné. Veď začo aj, za holokaust bambusového lesa? 

A tak Vermes Hitlerovu komickosť v texte ešte viac graduje, a to nielen tým, že z neho robí akéhosi fackovacieho panáka za všetky príkoria, ktoré spôsobil, alebo, že mu načas vnútil vzhľad mestského hipstera vo flanelovej košeli s ofinou a typickými fúzami, ale hlavne tým, že ho namiesto novoimperátorskej budúcnosti, uvrhne do sveta šoubiznisu a televíznej zábavy. Tak ani jeho novodobí nasledovatelia nedokážu oceniť jeho nefalšovanosť a dokonca sa uchýlia k útokom na jeho osobu, či už anonymne, „prestaň s tou sračkou, ty hnusná židovská sviňa“ alebo aj ručne stručne. A to je tiež veľmi vtipné.

Humorných momentov je však v knihe oveľa viac. Miestami by som povedal, že aj takých, ako v minulosti predvádzali aktéri v lietajúcom cirkuse Montyho Pythona. Takže je to humor aj nekorektný a mrazivo pravdivý, a tak ako nikto nečaká španielsku inkvizíciu, nie je namieste sa nad ním pohoršovať, lebo často v nás driemu malí Hitlerovci, keď našu argumentačnú vojnu začíname napríklad slovami „nie som rasista, ale...". Keď príde v knihe na pohoršovanie sa nad nacistami v štýle svine nacistické, Vermesov Hitler tiež nekompromisne zakontruje: „Buď svine tvorili národ. Alebo sa nestalo svinstvo, ale vôľa národa“.

Na záver musím dodať, že vtipnosť a satirickosť textu sa slovenským prekladom vôbec neznížila. Na ilustráciu uvádzam dva príklady dialógov.

Adresované Hitlerovi:

„Počúvajte, ale nevyrabujte mi stánok?“
Naštvane som naňho pozrel: „Vyzerám hádam ako zločinec?“
Pozrel sa na mňa: „Vyzeráte ako Adolf Hitler.“
„Presne tak,“ odpovedal som.


* * * * *

Vodca bez vodičáku?, rozosmial sa šofér na plné hrdlo, "ste zabili!"
"Už dávno". 

Inak pre porovnanie v českom preklade ten istý úryvok znie takto:

„Chce řídit zemi a nemá řidičák!“ Šofér se rozchechtal. „To je teda fakt dobrej fór!“
„Ale pěkně vousatý.“

 

Timur Vermes: A je tu zas, Vydavateľstvo: Zelený kocúr, 2014, Preklad: Michal Hvorecký

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?