Možno nie ste športové drevo, iba ste nerozvinuli svoj športový gén

Autor: Jozef Kuric | 31.8.2014 o 19:01 | Karma článku: 11,62 | Prečítané:  4621x

Rodí sa úspešný športovec s vrodeným telesným hardvérom alebo za všetkými športovými úspechmi je hlavne niekoľkoročná drina a tvrdý tréning? Ako na mnohé otázky, aj v tomto prípade existujú dva názorové tábory. Na jednej strane prevláda postoj, že najskôr je práve tréning, pričom tomuto úsudku sa prispôsobilo mnoho športovcov a ich trénerov. Receptom na úspech sa vo väčšine tréningových príprav stalo pravidlo "10 000 hodín" (intenzívny tréning realizujúci sa asi 10 rokov so začiatkom v detskom veku športovca). Tento časový rozmer sa uvádzal ako dostatočný čas na to, aby sa z kohokoľvek stal majster v čomkoľvek. Je to pozícia, ktorá preferuje softvér pred hardvérom. 

Čo je dôležitejšie, softvér alebo hardvér?

Opačný tábor nespochybňuje význam tréningu, no zároveň na základe mnohých vedeckých poznatkov z mnohých vedných disciplín poukazuje na fakt, že veľkú úlohu pri športových výkonoch zohráva viacero faktorov, pričom tým najzákladnejším je genetická a anatomická výbava konkrétneho ľudského tela. Tvrdé jadro kritikov pravidla "10 000 hodín" dokonca tvrdí, že nahromadené hodiny tréningu sa dlhodobo maskujú ako vrodený talent. K tejto názorovej pozícii sa pridáva aj David Epstein, ktorý je držiteľom viacerých novinárskych cien za príspevky o športe a vede. Pracuje ako investigatívny reportér pre magazín Sports Illustrated, kde píše o športovej vede, medicíne a olympijských športoch. Popularitu mu však priniesla jeho kniha The Sports Gene (Športový gén), ktorá vyšla aj v slovenskom preklade s podtitulom Hľadanie hraníc ľudskej výkonnosti.

Asi neexistujú genetici, športoví lekári alebo fyziológovia, ktorí by tvrdili, že tvrdá práca nie je dôležitá, a že vrcholoví športovci len tak vyskakujú z pohovky. Mnohí títo odborníci však budú disponovať množstvom dôkazov o tom, ako sa dvaja športovci dostali na rovnakú výkonnostnú úroveň, a to s úplne odlišnou športovou históriou. Kým jedného k vrcholu priviedla láska k jeho športovej disciplíne, odriekanie, pevná vôľa v tréningovom programe, druhý sa mohol stať šampiónom už po ročnom tréningu, pričom predtým sa mohol venovať úplne inému športu, a to so zanedbateľnými úspechmi.

Jeho genetická výbava ho možno predurčovala na úplne iný šport. Úspech v športe na medzinárodnej úrovni akoby nezávisel iba od toho, či sú v jednotlivých štátoch vytvorené tréningové možnosti pre športovcov, ale hlavne od toho, nakoľko sú zohľadňované jednotlivé špecifiká jednotlivých športovcov, a či vlastne nie sú úplne zbytočne rozvíjané zručnosti športovca, na ktoré vlastne ani nemá talent.

Kokosy na snehu

Mnohé moderné športové akadémie, v ktorých sa využívajú sofistikované prostriedky a bohatá metodológia ako zefektívniť športové výkony, sa dnes zameriavajú aj na výskum, pretože aplikácia výskumných metód poukazuje na fakt, že už malé telesné odchýlky v telesných znakoch určuje tých, čo na to majú, a tých, čo sú tiež dobrí, ale nie až tak, aby boli víťazmi. Hoci často ide iba o jeden centimeter, alebo v priemere o dve desatiny sekundy v rýchlosti, aj tieto malé rozdiely oddeľujú fenomenálnych od výborných. Komu chýbajú dve desatiny sekundy v rýchlosti je pomalý a z pomalého sa rýchly nikdy nestane.

Nie je však vylúčené, že ten, čo zaostáva v jednej disciplíne, nemôže uspieť v úplne inom športe. Aj preto napr. taká Austrália dokázala pripraviť športovkyňu na zimnú olympiádu v Turíne (2006) v zimnom športe s názvom skeleton, o ktorom austrálske športovkyne - kandidátky užšieho výberu tohto ambiciózneho projektu, predtým ani len nepočuli. Austrálski vedci totižto zistili, že úvodný šprint v tejto sánkarskej disciplíne má na svedomí zhruba polovicu rozdielu v celkovom čase, a tak sa zamerali na ženy, ktoré boli vynikajúce šprintérky.

Desať týždňov po tom, ako Melissa Hoarová (športová vodná záchranárka) prvý raz stúpila na ľad, porazila asi polovicu štartového pola na MS v skeletone do 23 rokov a pri ďalšom pokuse získala dokonca majstrovský titul. Jej kolegyňa, plážová šprintérka Michelle Steelová, sa dostala až na zimnú olympiádu v Taliansku. Už predtým sa však austrálskym športovým odborníkom takýmto prístupom podarilo prerobiť gymnastku, atlétku a jachtárku Alisu Camplinovú na akrobatickú skokanku na lyžiach, ktorá na olympiáde v Salt Lake City vyhrala v tejto disciplíne zlatú medailu. To dokazuje, že získavanie športových schopností sa neuskutoční, ak nemáte aj špecifické gény a tiež špecifické prostredie.

Často však musia gény a prostredie splynúť v tom správnom čase. Otázne však je, kedy je ten správny čas. Samozrejme, že u mnohých disciplín je vek určujúci. Napríklad na základe zistení šachových štúdií Guillerma Campitelliho a Fernanda Gobeta sa formovala hypotéza, že ak hráč nezačne so šachom na vyššej úrovni do 12. roku života, jeho šanca získať úroveň medzinárodného veľmajstra sa výrazne znižuje. Vysvetlením môže byť predpoklad, že sa rodíme s nadmierou neurónov, a tie, ktoré nezačneme včas používať, zoslabnú. Podľa neurológa Harolda Klawansa sa práve preto basketbalová legenda Michael Jordan už nikdy nenaučí odpaľovať bejzbalovú loptičku na ligovej úrovni. Jeho neurónové spoje sa totižto už dávno oslabili basketbalom.

Nie je však úplne jasné ani to, ktoré športy si vlastne vyžadujú špecializáciu už v ranom detstve. Gymnastky určite musia začať veľmi skoro, ale napríklad v takom šprinte môže byť tvrdý a špecifický tréning prekážkou rozvoja rýchlosti, pretože môže viesť k tzv. rýchlostnému stagnovaniu, keď sa bežec zasekne na istej maximálnej rýchlosti a rytme behu, ktoré sú podľa všetkého zakorenené v ranom tréningu. Preceňovanie softvéru nad hardvérom môže mať teda pre športovú kariéru športovca neblahé následky.

Napriek tomu autor knihy vyjadruje názor, že sa tak dlhodobo dialo a ešte aj v súčasnosti je v športe genetika v mnohých prípadoch podceňovaná a zatajovaná. Genetika a jej vedecké nazeranie na šport vraj vysiela negatívne sociálne posolstvo, hoci vo vrcholovej cestnej cyklistike sa čierni jazdci objavia len sporadicky (ak vôbec), v NBA budú pod košom najvyššie vyskakovať hlavne afroamerickí hráči a vo vytrvalostných bežeckých disciplínach budú ešte niekoľko desaťročí žať úspechy etiópski alebo keňskí bežci. Vzhľadom na určitú korektnosť sa namiesto pojmu genetika používa prijateľnejší jazyk, ktorý hovorí o „molekulárnej biológii a syntéze proteínov“. Ak je však genetika tabu, a ak by skutočne záležalo len na počte tréningových hodín, prečo potom v športových súťažiach oddeľujeme mužov od žien?

Ženské šprintérky svojich mužských kolegov nikdy neporazia 

Rozdiely v DNA mužov a žien sú extrémne malé. Obmedzujú sa na jediný chromozóm, ktorý je X u žien a Y u mužov. Väčšina pohlavných rozdielov vychádza z jediného génu na chromozóme Y. Je to gén SRY, ktorý je pakľúčom DNA, selektívne aktivujúci gény, ktoré vytvárajú muža, keďže všetci začíname život ako ženy. Je to totižto naše predvolené pohlavie. Až keď v šiestom týždni prenatálneho vývinu plodu dá gén SRY podnet na tvorbu semenníkov, ktoré syntetizujú testosterón, stáva sa plod mužom.

V podstate práve v tomto momente sa spúšťa lavína biologických následkov vedúcich k veľkým rozdielom aj na športoviskách. V detstve sú síce rozdiely medzi pohlaviami malé (aj keď sa vraj prejavujú už u dvojročných detí), no v puberte sa nožnice roztvoria. Svetové rekordy v šprinte sú ešte takmer rovnaké u chlapcov a dievčat vo veku deväť rokov, čiže pred pubertou, no potom je to už úplne "iná liga". Je to samozrejme následok evolučných zmien súvisiacich hlavne so sexuálnym výberom, čo je v podstate kľúčový fakt pre pochopenie ľudskej telesnej zdatnosti. 

A tak sú muži vo všeobecnosti vyšší a ťažší, majú dlhšie ruky a nohy v pomere k svojej výške. Majú tiež väčšie srdce a pľúca, menej tuku, hustejšie kosti, viac červených krviniek a ťažšiu kostru, ktorá unesie viac svalstva. Toto všetko ich predurčuje k väčším fyzickým výkonom. Fyzicky silné a dobre trénované ženy síce poľahky zdolajú netrénovaných mužov, ale dobre trénovaní muži výrazne porážajú trénované ženy. Muži hádžu na olympiáde oštep približne o 30 percent ďalej ako ženy, aj keď ženský oštep je ľahší. V behu od 100 až po 10 000 metrov je vo všeobecnosti rozdiel medzi špičkovými výkonmi mužov a žien asi 11 percent. V behu na 10-tisíc metrov by výkon na úrovni ženského svetového rekordu znamenal, že bežkyňu by o celé kolo predbehol muž s výkonom potrebným na to, aby sa na olympiádu vôbec kvalifikoval.

Napriek tomu existujú prípady, keď sa ženský športový výkon približuje tomu mužskému. Hlavnú úlohu však v týchto prípadoch opäť hrá mužský hormón testosterón, ktorý buď produkujú skryté vnútorné semenníky v ženskom tele, pričom tento fakt môže byť často dlhodobo neznámy aj pre samotnú ženu, alebo ide o úmyselný podvod. Dnes už z dejín športu sú známe mnohé prípady systematického dopingu v ženskom športe, hlavne v krajinách bývalého východného bloku. Živým svedkom týchto čias je aj Andreas Krieger, ktorý bol v rokoch studenej vojny svetovou rekordérkou vo vrhu guľou z NDR a volal sa Heidi Kriegerová.

Dodnes sú neprekonané takmer všetky ženské svetové rekordy v šprintérskych a silových disciplínach z 80. rokov 20. storočia, čo je jasným svedectvom o silnom účinku mužských hormónov na ženské športovkyne. Po skončení éry extrémneho dopingu sa rozdiel výkonnosti medzi ľuďmi s génom SRY a bez neho opäť zväčšil.

Bieli muži možno vedia skákať, ale nevedia tak rozpažiť

Aj v rámci pohlaví však existujú telesné rozdiely, ktoré predurčujú konkrétny telesný typ na špecifický druh pohybu a športu. Vrcholoví vytrvalostní bežci sú čoraz nižší, rovnako ako športovci, ktorí musia rotovať vo vzduchu – skokani do vody, krasokorčuliari a gymnasti. V uplynulých rokoch sa napríklad špičkové gymnastky scvrkli z priemeru 160 cm na necelých 145 cm. Zároveň sú však volejbalisti, veslári a hráči amerického futbalu čoraz väčší. A keby chcel dnes Da Vinci napasovať svojho Vitruviánskeho muža (jeho rozpätie rúk sa rovná jeho výške) na hráča NBA, tak by pravdepodobne potreboval skôr obdĺžnik a elipsu, a nie svoj drobný štvorec a kružnicu.

Priemerne vysoký hráč NBA, ktorý má zhruba 201 centimetrov, má rozpätie rúk 213 centimetrov. Napríklad John Wall, rozohrávač, ktorý bol jednotkou draftu v roku 2010, meria bez topánok iba 190 cm, ale jeho rozpätie rúk je 206 cm. Keď Miami Heat poskladalo svoju Veľkú trojku – Chrisa Bosha, LeBrona Jamesa a Dwaynea Wadea – pred sezónou 2010/2011, tím získal 603 centimetrov výšky, ale 646 centimetrov rozpätia rúk. A nie je to zhoda okolností.

Tak, ako nie je náhoda, že konkrétne rasové rozdiely tiež ovplyvňujú jednotlivé športové výkony a dominanciu športovcov so špecifickými rasovými znakmi v konkrétnych druhoch športu. Mnohí vedci, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, sa však tiež často obávajú, že budú obvinení z rasových stereotypov. Takéto obvinenia však môže vznášať len človek obmedzený, podobne ako hlupák – rasista, ktorý nedokáže pochopiť, že melanínom pigmentovaná kože nie je defektom, ale evolučným vylepšením a genetickým prispôsobením sa podnebiu.

Efekt podnebia však neovplyvnil iba farbu pokožky a štruktúru vlasu, ale napríklad aj výšku a dĺžku končatín, čo sú v určitých športoch rozhodujúce faktory. Vedci napríklad zistili, že čím je vyššia priemerná ročná teplota v danom regióne, tým dlhšie sú nohy ľudí, ktorých predkovia tam prebývali, v pomere k ich výške. Teda všeobecne platí, že čím menšia zemepisná šírka, tým dlhšie nohy. Na základe tohto faktu sa mení aj ťažisko tela.

Vedci tiež zistili, že dospelí černosi majú ťažisko približne o tri percentá vyššie ako belosi tej istej výšky. Tento trojpercentný rozdiel sa potom premieta do 1,5-percentnej výhody pri rýchlosti behu v prospech športovcov s vyšším ťažiskom (černochov) a 1,5-percentnej výhody pri rýchlosti plávania v prospech športovcov s nižším ťažiskom (belochov). Nielen preto medzi olympionikmi v behu na 100 metrov nepretržite dominujú bežci s pôvodom v subsaharskej západnej Afrike, aj napriek tomu, že reprezentovali a reprezentujú rozmanité štáty ako sú Kanada, USA, Holandsko, Portugalsko, Jamajka alebo Nigéria.

Černosi sú však dlhodobo najrýchlejší tak na krátkych, ako aj na dlhých tratiach, pod čo sa podpisuje množstvo ďalších faktorov, od typu svalových vlákien až po aeróbnu vytrvalosť. Tešiť nás však môže fakt, že v podstate sme všetci tak trochu černosi. Ľudia ako druh sa totižto od nášho spoločného predka so šimpanzmi oddelili približne pred piatimi miliónmi rokov. V pomere k tomuto času sú ľudia mimo Afriky kratšie – oveľa kratšie – ako by bol ekvivalent dvoch minút zápasu v hádzanej. Takže športu zdar a všetkým ľuďom dobrej vôle tiež.

Kniha Športový gén je nabitá faktami z mnohých vedných disciplín, ktoré s fyziológiou ľudského tela a športovým výkonom súvisia. Autor David Epstein za dôkazmi putuje od rovníka až k polárnemu kruhu, v jeho knihe prehovárajú poprední vedci aj športovci, pričom mnohých športovcov a ich výkony si určite pamätá aj príležitostný fanúšik a televízny divák športových prenosov. Hlavnou myšlienkou tejto knihy je názor, že talent, genetika alebo anatómia sú v mnohých športoch rozhodujúce, a preto by mali byť tieto poznatky zohľadňované nielen v záujme výkonov, ale aj v prospech zdravotnej prevencie. Genetické testovanie môže totižto napríklad určiť, či športovcovi nehrozí zranenie, poškodenie mozgu alebo dokonca smrť na športovisku. Aj preto sa moderný šport stal vlastne akousi aplikovanou vedeckou disciplínou.

Kniha Športový gén je veľmi inšpiratívne čítanie, ktoré otvára nový pohľad na svet športu a poteší aj čitateľa, ktorý dáva pred športom prednosť vede a poznatkom o fungovaní ľudského tela. Okrem toho by som knihu Športový gén odporučil ako povinnú literatúru pre šéfov a vedúcich zamestnancov slovenských športových zväzov, a to s poznámkou "Prečítať ešte pred položením základného kameňa nového štadióna!".  

David Epstein: Športový gén, Hľadanie hraníc ľudskej výkonnosti, Vydavateľstvo: Premedia, 2014, Preklad: Tomáš Mrva

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?