Murakamiho bezfarebný Cukuru sa v preklade nestratí

Autor: Jozef Kuric | 15.9.2014 o 11:17 | Karma článku: 4,94 | Prečítané:  840x

Meno človeka je v mnohých kultúrach považované za intímne prepojenie nositeľa s jeho charakterovými vlastnosťami či osudom. Kým v modernej západnej kultúre je výber mena skôr otázkou siahnutia do uniformnej databázy národných a nadnárodných mien, východný svet si aj v epoche vedy a pokroku zachováva tradičnosť a výrazný duchovný rozmer v pomenovávaní ľudských bytostí. 

Zodpovednosť za výber krstného mena nesú najčastejšie rodičia. Ak im je okrem splodenia ľudského života, daná ešte aj moc ovplyvniť jeho budúcnosť udelením mena, snažia sa namiešať čo najčistejšiu verbálnu esenciu, v ktorej sa často zrkadlia ich vlastné túžby a predstavy. Niektorí potomkovia sú im za výber vďační, iní majú celoživotný problém zosúladiť svoje predstavy o sebe samom s touto malou rodičovskou filozofiou „cesty“.

Hlavný hrdina ostatného románu (Bezfarebný Cukuru Tazaki a jeho roky putovania / Colorless Tsukuru Tazaki and His Years of Pilgrimage) japonského spisovateľa Harukiho Murakamiho s podobnou dilemou zápasí už od svojho dospievania. V tomto období, tak dôležitom v živote každého človeka, je súčasťou päťčlennej partie spolužiakov nagojského gymnázia - priateľského zoskupenia založeného na silnej spolupatričnosti a spoločných záujmoch.

Hoci piatich kamarátov mnohé veci spájajú, Cukuru má pocit, že ho od priateľov predsa len niečo „nepodstatné“ odlišuje. V jeho mene chýbala farba, ktorá bola spoločným znakom ostatných štyroch. Kamarátsku päťku totižto tvorili Červený, Modrý, Biela a Čierna a on, bezfarebný Cukuru. Kým v jeho predstavách boli jeho priatelia ako farebné súcna – elementy, on sám seba vníma skôr ako šedý priemer, ktorý ohrozuje dokonalosť priateľského spolku svojou bezfarebnosťou.

Meno mu vybral otec už pred jeho narodením. Napriek tomu, že sa natrápil aj nad výberom znaku a spôsobe jeho zápisu, či to bude abstraktnejšie „tvoriť“ alebo konkrétnejšie „vyrobiť“, možno práve on rozhodol o jeho bezfarebnosti a aj o jeho predestinácii. Cukuru sa totižto stal stavebným inžinierom projektujúcim vlakové stanice, teda naplnil význam svojho mena, no zároveň jeho cesta k vzdelaniu a budúcej profesii, bola začiatkom rozpadu priateľského päťuholníka.

Po jeho odchode do Tokia je z kruhu priateľov bez vysvetlenia vylúčený. Keďže Cukuru mal s nadväzovaním vzťahov s inými ľuďmi vždy problém, stredoškolský priateľský kruh ho udržiaval v upokojujúcej istote. Po odlúčení sa však prepadne do samoty. Murakami často vo svojej tvorbe pracuje s motívom osamotenia, pričom ani v tomto románe nezostáva svojej literárnej tradícii nič dlžný. Fenomén samoty je v jeho dielach akýsi postmoderný prejav bytia v hraničnej situácii.

Odvrhnutie poznačilo aj Cukuruho. Zmizol kdesi v drsnej temnote, zomrel vo vnútri, aby sa znovu zrodil navonok.  Od depresií a vyziablosti sa metamorfuje k vzpriamenej postave s ostrými črtami tváre, samota ho však neopúšťa. Aj keď do jeho života aj potom sporadicky vstupujú ľudia, vnášajúci do jeho života farbu, Cukuru má celých šestnásť rokov od rozchodu so starými priateľmi skôr pocit, že ľudia k nemu prichádzajú len preto, aby ho mohli neustále opúšťať. Napriek tomu nadviaže milostný vzťah so Sarou, ktorá ho nabáda, aby pátral po príčine odvrhnutia a odhalil tak tajomstvo z minulosti, ktoré drasticky ovplyvnilo nielen jeho dovtedajší život, ale brzdí aj jeho budúcnosť.

Sám Murakami sa o svojom trinástom románe vyjadruje ako o návrate k jeho literárnym začiatkom, realistickému štýlu písania. Je pravdou, že príbeh je skutočne až banálne realistický, no text je opäť prehustený úvahami, typickými pre Murakamiho tvorbu, odsúvajúcich príbeh na okraj a nechávajúc jeho rozuzlenie osamotené, práve tak, ako sú osihotení jeho literárni hrdinovia.

Keďže Murakami je pre mňa akýmsi mostom medzi Východom a Západom, pre európskeho (slovenského) čitateľa nie sú úvahy japonského autora nijako cudzie. Príbuznosť a blízkosť podporujú nielen kulisy globalizovaného popkultúrneho sveta, ale aj akýsi hudobný soundtrack, ktorým autor často ozvučuje svoje diela. V jeho obľube sú hlavne jazzové a klasické európske hudobné skladby, akoby ilustrujúce aj a jeho texty.

Murakamiho písanie mne osobne pripomína jazzové jamovanie, v ktorom variácie, verbálne kudrlinky a lyrická ekvilibristika síce držia pokope, ale niekedy odvedú autora k rozvláčnosti ako jazzového hudobníka pri improvizácii, v ktorej sa však ani precízny Murakami občas nevyhne klišé poleve Coelhovského typu (napr. Kde niet stanice, tam vlak nezastaví). Preto mňa osobne oslovujú viac jeho kratšie literárne útvary, v ktorých ho menší priestor v rozlete ohraničuje.

Ani v tomto románe sa mu však nedá uprieť literárne majstrovstvo, v ktorom sa dokáže vypísať zo všednosti ľudského života, ktoré sa dajú len ťažko vysvetliť v ktoromkoľvek jazyku. V prípade Murakamiho sa tak čitateľ nikdy v preklade nestratí, a to aj napriek prekladu.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?