Kto sa bojí vlka, nech nejde do lesa a prečíta si radšej dobrú detektívku

Autor: Jozef Kuric | 8.10.2014 o 18:42 | (upravené 9.10.2014 o 7:41) Karma článku: 5,29 | Prečítané:  1224x

Paulo Coelho tvrdí, že každý človek má svoj osobný príbeh a jeho jedinou povinnosťou je tento príbeh naplniť. Aj preto, že tieto slová sú vlastne jedna bezobsažná fráza, si dovolím dodať, že každý človek si môže príbehy aj vymýšľať. Vôbec to nie je ťažké. Spakruky, hneď teraz si jeden taký na slovenský spôsob vymyslím. Pokojne by sa mohol odohrávať na úpätí Malých Karpát. Bude napínavý. Z psychiatrickej liečebne v Pezinku by napríklad mohol utiecť klient s pohnutou minulosťou, schizofréniou v chorobopise a povesťou, ktorá ho predchádza v širšom okolí. 

Akoby na potvoru by v tom istom čase kúsok za Limbachom neznámy páchateľ brutálne zavraždil osamote žijúcu dôchodkyňu. Svedectvo o jej vražde by polícii oznámil mladistvý chovanec reedukačného centra a akoby toho nebolo dosť na jeden deň a okres, v Pezinku by neidentifikovateľný lupič vykradol miestnu pobočku banky a v panike by sa uchýlil ešte aj k únosu rukojemníka.

Ešte som neskončil. Pokračujeme. Redaktori súkromných televízií by sa do hodiny zlietli ako muchy na cukrovú vatu a vyrobili by z toho päťminútové reportáže do večerných televíznych krimi novín, ako súčasť denného pestrého programového pásma autonehôd, krádeží a rozkošných zvieratiek z gazdovského dvora. Na tomto mieste by sa však príbeh mohol aj ukončiť. Televízny dav dostal dennú dávku čiernej kroniky a televízne štáby by sa vydali na ďalší lov policajných zvodiek. Je mi jasné, že toto nebolo práve rozprávanie hodné veľkej literatúry, ale mohlo by byť. Niekde inde určite.

Napríklad na Severe, kde sa zrodilo tzv. severské krimi. V takom Nórsku majú takéto príbehy úplne iný život. Stanú sa knihami (filmami), pravdepodobne detektívkami a kriminálkami s psychologickým pozadím, ktoré im dáva nový a veľmi často ešte príťažlivejší rozmer. Podpisuje sa pod to aj fakt, že škandinávski autori často disponujú bujnou fantáziou a mnohé tie príbehy vyšperkujú podobne, ako niekedy ich predkovia zo slov utkali severské ságy.

Karin Fossum z celej plejády autorov severských detektívok mierne vybočuje. Udržiava sa pri zemi a jej detektívne príbehy verne kopírujú realitu, za čo si doma vyslúžila povesť kráľovnej nórskej detektívky. Jej tretí román zo série o komisárovi Sejerovi to opäť potvrdzuje, aj keď slovenskí čitatelia sa s touto autorkou stretávajú oneskorene, teda dávno po tom, čo popredné priečky už obsadili iní severskí autori.

Napriek tomu si dovolím opäť zdôrazniť, že Karin Fossum je iná a ťažko je ju zaradiť. V jej záujme je viac ako krvavosť prípadu a morbídnosť vrahov, psychológia zločinu. Motív románu Kto sa bojí vlka je podobný ako vyššie mnou vyfabulovaný malokarpatský kriminálny prípad, no napriek tomu okolo neho autorka dokázala upliesť unikátnu pavučinu príčin a následkov konania jednotlivých postáv.

Ústrednou postavou v tomto prípade je okrem komisára Sejera psychiatrický pacient Errki, ktorého už od detstva sprevádza povesť čudáka nosiaceho smolu nielen sebe, ale aj svojim blízkym. Aspoň také sú lokálne legendy o jeho osobe, ktoré podporujú aj jeho zanedbaný výzor, mlčanlivosť a fakt, že sa v jeho blízkom okolí stávajú smrteľné nešťastia. Keď je zaznamená jeho prítomnosť aj v blízkosti miesta, kde bola zavraždená staršia žena, legendy o jeho temnej duši sa ešte znásobia.

Aj mnohých hľadačov spravodlivosti sa s vyslovením jeho mena zmocňuje hrôza. Sú rozčarovaní z toho, že takýto človek bude mať právo na obhajobu. Mnohí sú presvedčení, že také čosi sa ani nedá obhájiť. Už dávno nie je nikto na jeho strane, hoci neexistujú rukolapné dôkazy, že by sa vôbec niekedy zamiešal do nejakého zločinu, okrem jazdy načierno vo vlaku alebo krádeže čokolády v obchode. Errki sa preto sám stráni ľudskej spoločnosti a už dávno klesol na úplné ľudské dno. Žije na periférii ako škodná zver a jeho démonizovanie je príčinou a aj následkom jeho správania zároveň.

Sejer je však práve ten typ vyšetrovateľa, ktorý pred dojmami a predsudkami uprednostňuje fakty a empatiu. Snaží sa pochopiť nielen správanie a konanie tohto prvého podozrivého, ale aj ďalších ľudí z okraja nórskej spoločnosti, ktorým Karin Fossum svojím originálnym vystavaním príbehu pretne osudy. Keďže pred samotným rozuzlením sa v jednom priesečníku stretnú psychiatrický pacient, chovanec z polepšovne a mladý recidivista, jej kniha je aj výbornou sondou do fungovania inštitúcií, ktoré sa trestaním a prevýchovou ľudí zaoberajú.

Román sa tak stáva na niekoľkých miestach aj úvahou o viacerých otázkach súvisiacich s vinou a trestom. Do popredia sa dostávajú diskusie o predsudkoch, prezumpcii neviny a spoločenskom milosrdenstve. Keďže román pôvodne vyšiel v roku 1997, odzrkadľuje sa v ňom koncept nórskej humanity. Je preto otázne, ako by autorkine úvahy ovplyvnila skúsenosť nórskej spoločnosti s extrémizmom a brutálnym konaním A. B. Breivika. To by bol ale asi iný príbeh.

Próza Karin Fossum mňa osobne oslovuje kvôli klasickej výstavbe detektívneho príbehu. Číta sa ľahko, aj keď sa zaoberá ťaživými problémami.

 

Karin Fossum: Kto sa bojí vlka, Vydavateľstvo: Premedia, 2014, Preklad: Zuzana Demjánová

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

V New Jersey narazil vlak do nástupišťa, hlásia mŕtvych a stovku ranených

Vlak narazil na zakončenie slepej koľaje a vybehol na plochu pri nástupištiach.

KULTÚRA

Vrátil sa, aby zúročil skúsenosti. Chrabrí Maďari mu to spočítali

Múdry je iba ten s peniazmi, hovorí člen recesistickej maďarskej strany.


Už ste čítali?