Nechajte ženy stáť po mojom boku, povedal možno Kristus

Autor: Jozef Kuric | 2.1.2015 o 9:50 | (upravené 2.1.2015 o 14:52) Karma článku: 6,95 | Prečítané:  1568x

Počas vianočných sviatkov som si vypočul kázeň o narodení Božieho syna. Veriaci si počas nej mali predstaviť situáciu okolo narodenia Ježiša Krista, pričom sám kňaz predstavoval poslucháčom dobu a prostredie ako učivo z dejepisnej učebnice. Tento prístup som aj napriek vianočnému mystériu ocenil, pretože predstava mala v prvom rade priblížiť svetský príchod Syna človeka, a ani nie tak do svätej, ako skôr do starovekej rodiny. 

Kým mnohí postmoderní ľudia majú už s podobnou predstavou problém, ľudia tretieho sveta vôbec nemusia fantazírovať. Ich životy sa tomu biblickému spôsobu žitia podobajú až priveľmi nápadne a ich kultúrne normy sa v mnohom odkazujú na minulé storočia. Človeku v modernom svete môžu dejiny napomáhať k pochopeniu súvislostí, no v niektorých spoločensko-etických otázkach už tradičnosť ťahá za kratší koniec.

Aj katolícka cirkev sa v postmodernom svete, v zápasoch ideologických paradigiem často odvoláva na tradície, pričom v konfrontácii s modernosťou, často vyťahuje minulosť, argumentujúc dvojtisícročnou tradíciou a kontinuitou.  

Popis tohto konfliktu som objavil v povianočnom čase v knihe švajčiarskeho teológa Hansa Künga – Žena v kresťanstve, v ktorej autor poukazuje na fakty, ako je rímsko-katolícka cirkev aj v otázkach napr. ženského kňazstva, manželstva či cirkevnej politiky v oblasti sexuality, dlhodobo uväznená vo svojej minulosti, pričom v niektorých témach sa dostala dokonca do vlastnej historizujúcej pasce.

Pasca zaklapne už pri samotnom androcentrickom, teda výhradne mužskom (a aj hierarchickom) usporiadaní katolíckej cirkvi. Ak totižto vychádzame z paradigmy, že nová Kristova cirkev mala stáť na princípoch rovnosti, prečo katolícka cirkev celé storočia zo svojho centra vytesňovala ženy a k tomu všetkému, ešte aj svojich kňazov postupne zbavila možnosti uzatvárať posvätné manželské zväzky?, pýta sa autor monografie. Podľa Künga už najhlavnejší argument, resp. presvedčenie, že sám Kristus nemal vo svojom najbližšom kruhu žiadnu ženu, stojí na hlinených nohách.

Küng sa ďalej pýta (s ním aj kriticky uvažujúci čitateľ): naozaj máme až takú dôkladnú predstavu o prvotných kresťanských spoločenstvách? Ak vychádzame z ďalšej paradigmy, že kresťanstvo má základy v židovskom kultúrnom priestore, pričom bolo samo o sebe v mnohom verejnou kritikou starovekých židovských tradícií, dokonca aj tej o nerovnosti medzi mužom a ženou, je vysoko pravdepodobné, že sám Kristus mal k ženám oveľa bližšie, ako to v neskorších dobách popisujú teologické výklady cirkevných otcov, katolíckych teológov a pápežov.

Podľa Künga boli prvotné židovsko-kresťanské náboženské obce spoločenstvom zásadne rovnocenných slobodných ľudí, spoločenstvom bratov a sestier, a nie patriarchálne spravovanou inštitúciou, prezentujúcou sa navyše aj kultom osobnosti. Ježiš nerešpektoval prax marginalizovaných žien a liberálny katolícky teológ poukazuje na fakt, že ženy Krista sprevádzali od jeho kazateľských začiatkov, až po jeho pozemskú smrť. Stáli pod jeho krížom a boli svedkyňami aj jeho zmŕtvychvstania.

Küng ponúka niekoľko odkazov v novozákonných prameňoch (aj z Pavlových listov), v ktorých ženy pôsobia ako ohlasovateľky evanjelia, šíriteľky viery, prorokyne a apoštolky (chápané v širšom okruhu než skupina „Dvanástich“). Küng ďalej vymenováva niekoľko ženských mučeníčok, ranokresťanských učiteliek a aj teologičiek, ktorých prínos sa však v období patristiky začal definitívne marginalizovať a anonymizovať.

Podľa švajčiarskeho teológa svoj podiel „viny“ na tomto procese nesie aj sv. Augustín, ktorý na jednej strane vedel okázalo písať o Božej milosti, no zároveň nesie zodpovednosť aj za problematický vývoj latinskej cirkvi. Jeho, a aj v katolíckych kruhoch rozšírená teologická posadnutosť dedičným hriechom a ľudskou sexualitou spôsobila, že sa z priameho kontaktu s posvätnom vylúčili nielen ženy, ale postupne aj klerici, v ranom stredoveku stále žijúci v manželských zväzkoch.

Stredoveký rímsko-katolícky príkaz celibátu platiaci od 11. storočia mal za následok definitívnu klerikalizáciu cirkvi, s absolútnou nadvládou mužského kléru, pričom tento mužský charakter nezmierňuje ani vznik a existencia ženských reholí. To čo francúzsky medievalista Jacques LeGoff v tejto súvislosti pomenováva „kultúrnou revolúciou“, Küng nazýva zmenou paradigmy, pretože na rozdiel od antického staroveku a jeho náklonnosti k telu, cirkevný stredovek pohŕdal telom (osobitne ženským) ako väzením duše, pretože v ňom sídlila sexualita a prostredníctvom neho hrozila „nákaza dedičným hriechom“. Ideálny stredoveký svet v predstave cirkvi bol tak podľa Künga svetom plným kňazov, mníchov, mníšok a ich ideálu zdržanlivosti.

Küng však v ďalších kapitolách poukazuje aj na fakt, že ani reformácia nepriniesla pokrok v oblasti celospoločenského postavenia žien. Štruktúra spoločnosti zostala totižto nadlho aj v paradigme reformácie skrz-naskrz patriarchálna. Z Lutherových úvah o univerzálnej súrodeneckosti a priateľstve muža a ženy v Kristovi sa fakticky zachovala len povinnosť k manželstvu, otcovstvu a materstvu, ktoré prevyšujú všetky ostatné duchovné a svetské stavy. Dokonca ani radikálne protestantské sekty neponúkali ženám emancipačné tendencie a ešte aj v 18. storočí (v podstate v slobodnom Novom svete) si udržiavali protiemancipačné tendencie.

Reformácia dokonca neskoncovala ani s honom na čarodejnice a ich upaľovaním. To až osvietenstvo prinieslo modernosť a tým aj zmenu postavenia žien. Kým protestantské cirkvi však v čase osvietenstva k modernosti prispievali aj postupným vytvorením priestoru pre verejné vystupovanie žien a v novom veku aj zavedením ženskej vysviacky, katolícka cirkev podľa Künga prepásla zatiaľ všetky potenciálne šance.

Jedna z najväčších sa otvorila po Druhom vatikánskom koncile, keď sa okrem iného vytvorila aj nová interpretácia úlohy ženy v cirkvi a spoločnosti, ktorá v podstate de iure zmazala rozpor medzi životom kresťanky a jej spoločenskou emancipáciou, aj keď podľa Künga de facto len málo žien pocítilo na sebe túto novú kresťanskú doktrínu. Podľa liberálneho teológa je práve tento fakt veľkým paradoxom cirkevných dejín, keďže práve ženy boli celé dve tisícročia cirkvi omnoho väčšou oporou ako muži. 

 

Hans Küng: Žena v kresťanstve, Vydavateľstvo: Premedia, 2014, Preklad: Mária Vargová

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?