Teda za oddych pri literatúre nepovažujem čítanie niečoho bezduchého a plytkého, čo sa knihou nazýva len preto, že to vyzerá ako kniha, číta sa to ako kniha, tak to musí byť zaručene kniha. Takých kníh sú totižto tony. Vie o tom svoje aj Ardlo Buret, hlavný hrdina románu Čitateľ z vlaku o 6:27, ktorá je výbornou oddychovkou, spĺňajúcou hlavne moje subjektívne kritéria, samozrejme rešpektujúc vkus a výber iných čitateľov.
Po prečítanie tejto knihy, som môj dojem z prečítaného okamžite okomentoval na Facebooku:
„Kamaráti, čitatelia, tohto Čitateľa z vlaku o 6:27 by ste určite zhltli na jedno posedenie s nepretržitým blaženým úsmevom na perách. Keby sa táto kniha predávala pred Vianocami, hoci s Vianocami nemá nič, tak by sa minula ako teplé rožky.
Samozrejme, že by potrebovala trocha propagácie, lebo toto nie je 50 šedivých odtieňov, toto je literatúra, a ešte k tomu francúzska. Taký som z tej knižky potešený, že ani neviem, či to je príbeh romantický alebo humorný. Tak len naznačím.
Chlapík, ktorý pracuje v niečom ako zberné suroviny, kde sa šrotujú knihy, hoci jeho matka si myslí, že ako milovník literatúry zarezáva v knižnom vydavateľstve, sa zamiluje do hajzel baby (nebojte sa, je mladá, pekná a inteligentná), ktorú nikdy nevidel, ale čítal jej výborne texty o práci vo verejných záchodoch.
Tá baba tak výborne píše, že nejaká Carrie Bradshawová (Sex and the City) sa môže schovať aj so svojimi úvodníkmi. Na tých 181 stranách je prosto všetko. Príbeh, humor, dokonca čierny humor, poetika, romantika a ešte je to aj o literatúre ako takej. Ak sa vám povedzme páčila Amélia z Montmartru, tak toto je kniha, ktorú by ste nemali vynechať“.
Ardlo Buret je zaujímavá postavička. Má 36 rokov a telesnú váhu pod spodnou hranicou krivky. Stále čaká, že sa mu vráti otec, ktorý zomrel pred 28 rokmi. O prežitom sa rozpráva so svojou červenou akvarijnou rybkou a počas cesty do práce počíta platany a dlažobné kocky. Každý štvrtok volá matke na vidiek, ktorá si myslí, že jej syn pracuje vo vydavateľstve. On jej však musí klamať, pretože z jeho práce mu je na zvracanie až tak, že mu idú vyletieť vnútornosti.
Ardlo - milovník písaného slova, pracuje totižto ako operátor supermoderného stroja na šrotovanie kníh, a to nielen poškodených a historicky prekonaných ako Leninove spisy, ale často aj tých, ktoré len zaberali miesto v kníhkupectvách a stali sa tak obeťami veľkých knižných čistiek pred knižnými veľtrhmi. Ako keby bol dozorcom v koncentračnom tábore, pričom on je presvedčeným humanistom a ľudomilom. Aj preto počas čistenia stroja zachraňuje z papierovej kaše pár stránok kníh, ktoré museli ustúpiť tým novým.
Nazýva ich živými kožami. Vyhladí a usuší ich, aby ich potom každý deň v týždni predčítal pasažierom vo vozni ranného vlaku. Texty nemajú navzájom nič spoločné, sú to útržky z kníh receptov, prekladané stránkami detektívky alebo erotického románu. Nečíta ich pre pobavenie spolucestujúcich, robí to pre knihy samotné. Je to ako čítanie zoznamu padlých alebo obetí genocídy.
Môže sa takýto človek - podivín, vôbec zamilovať? Samozrejme, že áno, a to paradoxne opäť prostredníctvom literatúry a náhody. Vo vlaku nájde USB kľúč patriaci osobe ženského pohlavia, ktorý obsahuje niekoľko desiatok textov. Z prečítaného a aj za výdatnej pomoci svojho bývalého kolegu, ktorému šrotovník kníh zožral obe nohy (mimochodom príbeh o amputovaných nohách je najabsurdnejším a zároveň najvtipnejším momentom knihy), zisťuje, že záhadnou autorkou je toaletárka na verejných WC.
Volá sa Julie a popri práci píše texty, ktoré povznášajú i zabávajú, ale zároveň si bez ľútosti podávajú všadeprítomnú hrubosť, hlúposť a ľahostajnosť. Vzorkou tejto spoločenskej kritiky sú zákazníci verejných záchodov. Okrem toho sú jej texty prešpikované kvalitným toaletným humorom (fekálny humor mi ešte nikdy neprišiel taký vtipný), ktorý si získa priazeň aj spolucestujúcich z ranného vlakového spoja o 6:27.
Kniha je vhodná pre čitateľov bez rozdielu na pohlavie, pretože sa v nej veľmi vyvážene striedajú mužský pohľad so ženským nadhľadom a mužský typ tvrdšieho humoru so ženským jemnocitom. Pozitívnou črtou slovenského vydania je aj preklad knihy. Próza je preložená s citom a z prekladu je cítiť, že na texte pracoval prekladateľ, ktorý literatúre rozumie.
Jean-Paul Didierlaurent: Čitateľ z vlaku o 6:27, Vydavateľstvo: Ikar 2015, Preklad: Alexander Halvoník
