Trocha optimizmu nikomu neuškodí

Autor: Jozef Kuric | 11.7.2016 o 8:43 | (upravené 11.7.2016 o 10:29) Karma článku: 2,65 | Prečítané:  538x

Kluboví optimisti vyzerali vždy bezstarostne, ako keby ich netrápili žiadne ťaživé spomienky. Kto dával najavo úzkosť, toho napomenuli: „Neotravuj so svojimi problémami. Si živý, tak ži!“.

Na román Klub nenapraviteľných optimistov som z čitateľskej obce už dlhší čas dostával prevažne pozitívne hodnotenia. Český preklad som však odignoroval, aj vzhľadom na bohatú záplavu iných kníh, a tiež vediac, že predmetná kniha má viacero rovín, zabalených do celkom slušného rozsahu, čo si skutočne vyžaduje správne mentálne nastavenie.

Priznávam, odsúvať prečítanie knihy iba kvôli počtu strán, je vrcholom čitateľského grobianstva, ale vzhľadom na moje bohaté knihomolské skúsenosti, si občas takýto luxus môžem dovoliť a niekedy sa prosto oplatí počkať si na ten správny čas.

Ten pravdepodobne nastal s vydaním slovenského prekladu, pretože zrazu prišla chuť, ktorá následne rástla s každou prečítanou stranou. Od úvodných kapitol mi bolo jasné, že sa predo mnou otvára veľký francúzsky román klasického typu, s vyzretým prozaickým buketom.

Podpísal sa pod to aj fakt, že jeho autor - Jean-Michel Guenassia, venoval svojmu dielu sedem rokov života, pričom sa kvôli nemu vzdal kariéry scenáristu a dramatika.

Guenassia sa narodil v Alžírsku, ktoré zároveň zohráva jednu dôležitú rovinu v jeho románe, odohrávajúcom sa v Paríži na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia, teda aj v časoch alžírskej vojny za nezávislosť Alžírska od Francúzska.

V prevažnej väčšine je to aj román o dospievaní, pretože hlavným rozprávačom je dvanásťročný Michel Marini, ktorý prechádza z detstva do sveta dospelých, a to aj prostredníctvom bistra Balto, kde v zadnej miestnosti objavuje uzavretý Klub nenapraviteľných optimistov.

Po otvorení dverí klubu sa postupne zoznamuje s jeho členmi. Takmer všetci pochádzali z východnej Európy. Boli to Maďari, Poliaci, Rumuni, východní Nemci, Juhoslovania, Čechoslováci, Rusi resp. Sovieti, ktorí z rôznych dôvodov ušli za železnú oponu. Prevažovali samozrejme tie politické, ale paradoxne sa na tomto mieste stretávali rodáci, majúci na domácej pôde aj antagonistické politické názory.

V emigrácii sa tak dostávali do situácie, keď sa napríklad do života stúpenca bielych, vyznávača pravoslávia, ktorý bol tiež antisemitom, mizogýnom neznášajúcim sovietskych boľševikov, dostáva vôňa, svetlo a kultúra vlasti prostredníctvom stretávania sa s červeným, ktorý sa z presvedčenia a nadšenia zúčastnil budovania komunizmu. Rozdiely, pre ktoré by sa doma pozabíjali, na hosťovskej pôde zmizli.

Utiekli zo svojich krajín za dramatických okolností, mnohí boli dokonca angažovanými komunistami, verili, že konajú tak pre dobro sveta, až kým si neuvedomili, aký je ten systém strašný. Členmi klubu boli teda utečenci, politickí exulanti, používajúci jazyk hosťovskej krajiny, nad ktorými držal ochrannú ruku sám J.P. Sartre.

V spomienkach jedného z nich sa odzrkadľuje celá tragédia diktátorských režimov, ktoré okrem smrti, produkujú aj státisíce emigrantov a utečencov. Títo prominentní azylanti si zvolili slobodu, opustili ženy, deti, rodinu, boli však tieňmi bez prostriedkov, s diplomami, ktoré vo Francúzsku nikto neuznával.

„Zabili sme šľachticov, kadetov, sociálnych demokratov, menševikov, bankárov, továrnikov, boháčov, buržujov, kňazov, všetkých, ktorí lipli na svojich privilégiách, aj množstvo ďalších, ktorí sa postavili proti nám. Ešte sme verili. A potom nám oznámili, že nepriatelia ľudu sa nachádzajú aj medzi nami. Odstránili sme ich. Trockého a jeho kliku. Kozákov. Kulakov. Inžinierov. A množstvo ďalších. Čím viac sme ich postrieľali, tým viac sa ich objavovalo“.

Dospievajúci Michel počúva rozprávania o ich strastiplnom živote. V príbehoch emigrantov sa však objavujú aj spomienky na ich milostný život, spomínajú sa manželky, deti, ambície a hovorí sa o ich exile za železnou oponou. Ich dramatické príbehy sa v nasledujúcich rokoch prelínajú s podobne búrlivými udalosťami v Michelovej rodine a v jeho blízkom okolí.

Michel tak v osobe rozprávača píše akúsi rodinnú kroniku, v ktorej zachytáva súkromné vzlety a pády jeho najbližších. Michel stratil kontakt s otcom a s matkou mal komplikovaný vzťah. Brat Franck žil na úteku. Jeho najlepšia priateľka Cécile zmizla, jej brat Pierre, ktorý mal na Michela pozitívny vplyv, padol v Alžírsku. Jeho starý otec sa vrátil do krajiny svojich predkov – Talianska, no a Michelova prvá láska sa s rodinou plánuje vysťahovať do Izraela.

Preklenúť toto turbulentné obdobie dospievania mu pomáha aj emigrantský Klub nenapraviteľných optimistov, ktorého členovia aj napriek životu, aký viedli, neboli smutní ani melancholickí. Ich spoločnou vášňou bol šach, ktorý tiež tvorí jednu z rovín deja. Kluboví optimisti vyzerali vždy bezstarostne, ako keby ich netrápili žiadne ťaživé spomienky. Kto dával najavo úzkosť, toho napomenuli:

„Neotravuj so svojimi problémami. Si živý, tak ži!“.

Dávali najavo svoj neutíchajúci humor a dokázali vtipkovať aj na adresu diktatúr, ktoré mnohí z nich pomáhali stvoriť. Hoci viaceré príbehy vyznievali ako vtipy, často boli reálnou skúsenosťou. Sovietsky azylant smiechom cez slzy rozveselil ostatných členov klubu takýmto príbehom:

„Ocitol som sa v cele s dvoma ďalšími Rusmi, ktorí nechápali, prečo ich zatkli. Chlapík z Kyjeva tvrdil, že prišiel do práce o päť minút neskôr a bol obvinený zo sabotáže. Muž, ktorý pochádzal z Novgorodu, vysvetľoval, že prišiel o päť minút skôr a obvinili ho špionáže. A ja – tvrdil Leonid, som prišiel presne a obvinili ma, že som si kúpil hodinky na Západe“.

A tento poznáte?

„Stalin sa jedného rána pre­budí. Vonku je veľmi pekne. Obráti sa k slnku a opýta sa: Sln­ko, povedz mi, kto je najkrajší, najinteligentnejší, najsilnejší? Slnko ani na chvíľu nezaváha: Ach, ty, Stalin, svetlo sveta! Na poludnie Stalin svoju otázku zopakuje: Povedz mi, slnko, kto je najúžasnejší, najgeniálnejší, najvýznamnejší človek všet­kých dôb? Slnko pritaká: Ach, si to ty, veľký Stalin. Pred ve­čerou si Stalin nemôže odpustiť ďalšiu otázku: Slnko, kto je najlepší komunista na svete? Slnko mu odpovedá: Počúvaj, Stalin, si chorý človek, psychopat a nebezpečný blázon a ja na teba seriem a idem na západ!"

Nikita Chruščov bol menovaný čestným členom Klubu za to, ako neprestajne prispieval k rozširovaniu jeho členskej základne. Zároveň bol terčom vtipov, ktoré aj v našich končinách poznáme ako politické a protikomunistické.

„Keď šiel Chruščov do New Yorku na zasadnutie OSN, vyzval Kennedyho na cyklistické preteky. Aj keď Kennedyho bolel chrbát, už zďaleka prišiel do cieľa ako prvý. V Pravde bol potom hlavný titulok: Sovietsky triumf v New Yorku: Chruščov druhý, Kennedy predposledný“.

Autorovi sa tak naprieč celým textom darí udržiavať dokonalý súlad medzi humorom a tragickosťou. Ak si čitateľ k tomu pridá ešte jeho kultúrno-politický pohľad na časy minulé, dostane veľmi unikátneho sprievodcu dejinami, kultúrou a umením, a to minimálne dvoch desaťročí 20. storočia.

Mladého hrdinu totižto neformujú len konkrétni ľudia, ale aj literatúra, film a hudba. Väčšina čitateľov sa možno v prípade tejto viacvrstvovej knihy stotožní aj so slovami hlavného hrdinu.

„V čítaní je čosi iracionálne. Človek okamžite zistí, či sa mu kniha bude páčiť, ešte skôr, ako si ju prečíta. Ovonia ju, ohmatá, pýta sa sám seba, či sa v jej spoločnosti oplatí tráviť čas. Je to neviditeľná alchýmia znakov na stránke, ktoré sa nám otlačia do mozgu. Kniha je živá bytosť“.

Z tejto konkrétnej ide takáto energia:

Jean-Michel Guenassia: Klub nenapraviteľných optimistov, Vydavateľstvo: Premedia, 2016, Preklad: Aňa Ostrihoňová

Dostupné aj ako e-kniha

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?