Od detskej hry na vojakov k vojnovým zločinom

Autor: Jozef Kuric | 10.8.2016 o 11:24 | Karma článku: 6,85 | Prečítané:  2606x

V knihe Noční pútnici o vojne, partizánskych pochodoch, únosoch a plienení, vypovedajú deti vo veku našich vlastných detí, ktoré sa bojíme púšťať aj do školy bez dozoru rodičov.

Slávnemu spisovateľovi G.G. Márquezovi sa pripisuje takýto výrok o deťoch: "Človek nemiluje deti pretože sú to deti, ale zamiluje si ich skrz náklonnosť, ktorá vzniká pri ich výchove". Nedá sa poprieť, že deti sú korením aj palivom života nás dospelých. Rodičia sa prosto snažia urobiť pre svoje deti svet krajším a bezpečnejším.

Žiaľ, nie je tomu tak vždy a všade. Sú na svete miesta, kde to z rôznych príčin nie je možné. Tou najčastejšou príčinou je vojna. Vo vojnových zónach sú práve deti tou najohrozenejšou skupinou. Nie sú však len najzraniteľnejšími terčmi zbraní, ale ešte častejšie sú obeťami hrozného násilia a zneužívania.

Deti sú unášané, zneužívané v úlohách regrútov, nosičov, robotníkov, sexuálnych otrokov, alebo ako obchodný artikel. V tom horšom prípade sa stávajú vojakmi a dobyvateľmi. Sú nútené páchať zločiny, ktoré natrvalo vyplienia z ich duší detskú nevinnosť, na ktorú by mali v lepšom svete nárok až do svojej dospelosti.

Mnohé deti z knihy poľského vojnového reportéra Wojciecha Jagielskeho s názvom Noční pútnici na bezstarostné detstvo nárok nemali. Nezažili lásku a ani výchovu, na ktorú odkazuje Márquez, pretože v jeho knižnej reportáži hrajú hlavnú úlohu skutoční detskí vojaci v Ugande.

Na severe Ugandy sa vojny odohrávali od nepamäti, rozmanité ozbrojené skupiny s dlhými, nezapamätateľnými názvami donekonečna vraždili ľudí, plienili a ničili dediny. Keď sa Briti, vyčerpaní svetovými vojnami, rozhodli opustiť svoje kolónie, v Ugande rozdelili vládu medzi kmene z juhu a zo severu.

Tie však nedokázali žiť spolu v mieri. Briti totižto zlepili nový africký štát kmeňov a kráľovstiev s príliš veľkými rozdielmi. Prevrat striedal prevrat, pričom po každom sa hromadili mŕtvoly a noví vládcovia vraždili všetkých, čo slúžili ich predchodcovi. Krajina sa tak nevymanila z násilia, pretože pomsta plodila nové povstalecké skupiny.

Najbizarnejšou bola Armáda Božieho odporu (The Lord's Resistance Army). Partizánska armáda vedená nábožensko-mystickými lídrami, ktorá bola azda jedinou detskou armádou na svete, schopná páchať zločiny a krutosti, akých by sa ani dospelí neodvážili dopustiť. Recyklovali sa v nej obete na prenasledovateľov, z unesených detí sa stávali vrahovia, s ktorými si často nedokázali poradiť dospelí muži v zbroji, reprezentujúci štátnu moc.

Istý dôstojník vládnej armády sa Jagielskemu posťažoval:

„Keď ich šetríme, hovoria o nás, že sme nanič, smejú sa z nás, že si nedokážeme poradiť s hromadou otrhaných deciek. A keď do nich strieľame, tak na nás kričia, že zabíjame deti“.  

Deti sa pre viaceré povstalecké armády, Armádu Božieho odporu nevynímajúc, stali zdrojom vojenskej sily. Prevládal názor, že deti sú vynikajúci vojaci, lebo po nejakom čase a istom vyškolení považujú vojnu za zábavu, hru, ktorú sa hrali pred vlastnými domami alebo na školských dvoroch.

Najlepšie sa na to hodia chlapci vo veku osem, deväť rokov, tí sú už dostatočne samostatní, aby pochopili a robili to, čo im prikážu, a súčasne príliš malí na to, aby rozlišovali dobro od zla. Nepociťujú strach zo smrti, ani z vlastnej, ani z cudzej, lebo na rozdiel od dospelých na ňu nemyslia. Poznajú tak málo a len málo môžu stratiť.

V Armáde Božieho odporu mali na ich premenu brutálny systém. Sprevádzali ho bitky, krutosti, bolesť a  úplná bezmocnosť voči pocitu trýznivej nespravodlivosti, ktorá zlomila aj posledné zvyšky odporu. Bolesť trestaná bolesťou, slzy bitkou. No počiatok samotnej premeny sa začal už v tú noc, keď partizáni zaútočili na ich domovy.

Po napadnutí konkrétnej dediny sa deti stali zajatcami, a potom boli často prinútené zabíjať vlastných rodičov, bratov a sestry. Priatelia museli vraždiť priateľov, susedia susedov. Z obetí sa tak stávali vrahovia, stali sa akoby prekliatymi. V rodných dedinách ich už nikto nečakal, buď kvôli tomu, že ich príbuzní boli zavraždení, často však aj kvôli svojmu prekliatiu, biľagu smrti, ktorým boli poznačení. Ich údelom sa tak stalo putovanie, plienenie a vraždenie.

Pomenovanie „noční pútnici“ preto paradoxne ešte priliehavejšie sedí na ich potenciálne obete, na deti, ktoré sa nočným putovaním z dedín do miest, snažili zachrániť pred únosom zo strany ich partizánskych rovesníkov. Scénu s nočným putovaním zachycuje aj Jagielski, a to skutočne veľmi sugestívne, pričom miestami jeho popis pripomína scénu z hororových filmov so zombie tematikou.

Hoci je prirodzené, že všetky tie chúdence ľutujete, zároveň z nich ide strach ako z Kukuričných detí Stephena Kinga. Sú ako prízraky súmraku, akýmsi lakmusovým papierikom strachu a hrôzy. Autor túto reálnu scénu zažíva v ugandskom meste Gulu, ktoré počas dňa patrilo dospelým, no spolu s nadchádzajúcou nocou však prechádzalo do rúk detí.

„Keď roľníci uvideli na poli deti, ihneď pustili z rúk náradie a brali nohy na plecia. Šoféri áut na ceste razom zrýchlili. Neznámych tu skrátka vítali nepokojom, a nie zvyčajnou zvedavosťou. Očakávali od nich len to najhoršie“.

V noci bolo detí v Gulu trikrát viac, než dospelých počas dňa. Nazývali ich nočnými pútnikmi, pretože prichádzali do mesta z okolitých dedín a osád, aby bezpečne prečkali noc. Na cestu ich vyháňali vlastní rodičia, pretože len takto ich mohli uchrániť pred nočnými únosmi zo strany partizánskych oddielov.

Do mestečka, kde patrolovala vládna armáda, sa partizáni neodvážili, a to ani v noci, keď sa vládni vojaci zatvárali za bránami svojich kasární. Napriek tomu boli tieto deti v bezpečí, a preto niektoré putovali takto denne niekoľko desiatok kilometrov, niektoré hneď po škole, takže sa domov skoro vôbec nevracali.

Jagielskeho reportáž ma viacero rovín. Nie je to len opis pohnutých dejín Ugandy, príbeh o konfliktoch tretieho sveta a reportáž o politickej realite konkrétnej africkej krajiny, je to aj správa o tom najbrutálnejšom násilí páchanom na deťoch.

Jeho práca je však tiež ľudskou sondou ponárajúcou sa do životných osudov konkrétnych detí, s ktorými Jagielski nadviazal kontakt v reeduakčno-rehabilitačných strediskách pre detských bojovníkov a ich obete.

Čitateľ práve v týchto pasážach bojuje s tými najsmutnejšími a najúzkostnejšími pocitmi, pretože o vojne, partizánskych pochodoch, únosoch a plienení, vypovedajú deti vo veku našich vlastných detí, ktoré sa bojíme púšťať aj do školy bez dozoru rodičov.

Dostupné aj ako e-kniha.

Wojciech Jagielski: Noční pútnici, Vydavateľstvo: Absynt, 2016, Preklad: Juraj Koudela

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?