Vlastnou hlavou v tieni oligarchov

Autor: Jozef Kuric | 3.12.2016 o 8:40 | Karma článku: 9,50 | Prečítané:  2802x

Novinár Marek Vagovič sleduje stranu Smer už pätnásť rokov. Za ten čas sa stal odborníkom na jej mnohé vnútorné procesy, teda aspoň na tie, ktoré sa dajú pozorovať štandardnými investigatívnymi postupmi.

Keďže však v prípade väčšiny politických strán je mnohé z ich života pred verejnosťou skryté, čo inak v prípade strany Smer platí trojnásobne, po pätnástich rokoch je asi prirodzené, že takýto znalec musí disponovať najmä vedomosťami v oblasti straníckych mimikry.

Strana Smer ich má samozrejme tiež, pretože to, čo sa od začiatku nazývalo sociálnou demokraciou a „treťou cestou“, bol v skutočnosti podľa Vagoviča iba maskovací manéver, ktorý mal prekryť fakt, že strana Smer-SD funguje celú svoju existenciu ako dravá akciová spoločnosť.

V tomto prípade sú akcionármi všetci mecenáši strany, ktorí sa z času na čas, niektorí však aj s veľkou pravidelnosťou, vynárajú nad hladinu politicko-tendrového zahmlievania, aby sa nadýchli, teda aby ich firmy zarobili na štátnych zákazkách a eurofondoch.

Zatiaľ najväčším dôkazom tohto akcionárskeho vzťahu bola nahrávka s „hlasom podobným Ficovi“, ktorej rozplynutie dostratena bolo zároveň aj ukážkou sofistikovaných obranných mechanizmov, ktorými líder a strana disponujú, hoci niet pochýb, že Smer je podobne ako niekdajšie HZDS iba stranou jedného absolutistického lídra, chrániaceho partaj vlastnou hlavou.

Po tejto konkrétnej kauze Róbert Fico ešte mnohokrát dokázal, že jemu väzy len tak nič nezlomí a s určitosťou sa tak nestane ani po vydaní Vagovičovej knihy s názvom Vlastnou hlavou (s podtitulom Ako predal Fico krajinu oligarchom), a to ani napriek faktu, že sa prvý náklad knihy vypredal už v predpredaji.

Niežeby nebol Vagovičov text nositeľom potenciálne smrteľných úderov. Opak je pravdou. Je napísaný bravúrne, pričom ide o prehľadnú a veľmi edukatívnu kompiláciu dlhoročnej práce autora, o ktorej si myslím, že má v konečnom dôsledku našliapnuté na legendárnu knihu Mariána Leška - Mečiar a mečiarizmus.

Goliášom typu Róbert Fico však tento typ investigatívnej publicistiky ublíži asi ako vážnejšie porezanie sa pri holení. Chvíľu to síce krváca, ale ak nie je človek práve hemofilik, tak určite nie je v ohrození života.

V prípade súčasného Róberta Fica už možno ani nejde tak o jeho vlastnú rezistenciu voči zraneniam, pretože jeho sila spočíva už iba v útočnej komunikácii, v rešpekte jeho vlastných štruktúr a najmä v elektoráte.

Práve ten dôveruje jeho verejným odkazom viac, ako vlastnej intuícii, a to aj preto, že väčšinu súvislostí si vlastne ani nedokáže spojiť. Nepomôže im v tom ani kniha Vlastnou hlavou, pretože si ju vlastne ani neprečítajú. Čítanie s porozumením im robí problémy a je im už dávno jasné, že mienkotvorná tlač a aj Vagovič samotný, sú iba nástrojom „protislovenskej špinavej prostitúcie“.

V mnohých prípadoch je to vlastne svet mentálnych skratiek, ktorý si Róbert Fico ako politický stratég domestikoval už na začiatku svojej vlastnej politickej kariéry. Z hľadiska politiky je to v podstate celkom obdivuhodná zručnosť, pretože práca s voličmi rôznych politických preferencií, je svojím spôsobom hodná uznanlivého pokývnutia, keby to vlastne nebolo všetko smutné, keďže v konečnom dôsledku ide najmä o naše spoločné verejné blaho.

Marek Vagovič si posvietil aj na tieto kľúčové zručnosti Róberta Fica. Už v úvodných kapitolách mapuje úsvit Ficovej kariéry, a to od Fica ako korunného princa SDĽ, cez vznik strany Smer, až po štvornásobné premiérske kreslo.

Z jeho viet miestami tiež cítiť určitý rešpekt, hoci ide najmä o hodnotenie Ficovho politického marketingu, ktorý až dodnes dokázal vyretušovať tie najväčšie politicko-ekonomické kauzy od definitívneho pádu Vladimíra Mečiara. Ficovi je dokonca možné pripísať aj samotný Mečiarov koniec, no určite nie krach jeho oligarchov.

Tých naopak Róbert Fico znovuzrodil. Vagovič tiež poukazuje na fakt, že v bezprostrednej blízkosti strany Smer sa dlhodobo pohybujú tí istí ľudia, ktorí boli prisatí aj na bývalú vládnu stranu HZDS, čo podľa Vagoviča (paradoxne rovnaký názor mal podľa spisu Gorila aj Haščák) v konečnom dôsledku spôsobilo, prečo bolo ich prepojenie na politiku také bolestné pre štát.

Hlavným dôvodom bol fakt, že v mnohých prípadoch to boli (sú) ľudia, ktorí neboli schopní robiť biznis bez konexií, pretože nikdy neboli dostatočne pripravení na férovú a slobodnú súťaž. Ich obchodovanie bolo od Mečiarovej éry postavené iba na lobingu a ich podnikanie nemalo zvládnuté moderné metódy riadenia.

S takýmto podnikateľským DNA kódom sa vrhajú do obchodovania so štátom, a to najmä v strategických oblastiach, od silových rezortov, cez dopravu, IT až po zdravotníctvo. Ich úspechy cítime my všetci, a to v nedostatku vo všetkých spomenutých oblastiach. Vagovič všetky tieto kauzy mapuje, pričom zainteresovanému čitateľovi oživuje pamäť, sčasti zorientovanému ukazuje nové súvislosti, no neznalému pomerov by mohol oči otvoriť.   

Najideálnejšie by samozrejme bolo, keby tí, ktorých politika oligarchov najviac sociálne a ekonomicky ohrozuje, konečne pochopili, že úspech krajiny sa nemeria výškou vianočných príspevkov. Že úspech je prosperita na všetkých úrovniach, vo všetkých oblastiach, a to dokonca aj v tých, ktoré primárne negenerujú zisk. Miera úspešnosti každej vlády závisí najmä od toho, či posunie krajinu dopredu.

Nemôžem sa však ubrániť pocitu, že našu realitu charakterizuje iba stagnácia, a v niektorých sférach dokonca úpadok. Najlepšie to vystihol český novinár Tomáš Němeček, ktorého Vagovič v knihe cituje. Český žurnalista napísal: „Ešte nikto, kto vládol s takou veľkou mocou tak dlho, nezlepšil Slovensko tak málo“. To je veta, z ktorej mrazí, no žiaľ asi nie na správnej koži.

Vagovič tiež píše: „Smer sa z minulosti nepoučil. Svojím správaním po voľbách (marec 2016) len prehlbuje frustráciu ľudí, ktorí sú čoraz viac znechutení z korupčných škandálov a zneužívania moci. Posledným príkladom je kauza Bašternák, ktorá už niekoľko mesiacov traumatizuje a radikalizuje spoločnosť“.

Áno, kniha Vlastnou hlavou chronologicky pokrýva až aktuálnu politickú realitu, kde je opäť v popredí „náš človek“, ktorý si môže dovoliť všetko. Áno, je to celé smutné, ale možno je to aj začiatok konca a strana Smer sa skutočne rozplynie v politickom trasovisku dejín, ako aj jej bývalí rivali a konkurenti.

Otázkou však je, kto príde potom a koľko reštartov táto spoločnosť ešte zvládne. 

 

Marek Vagovič: Vlastnou hlavou (Ako predal Fico krajinu oligarchom),  Vydavateľstvo: Premedia, 2016

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne mapy za milióny Únia nežiadala, vymyslelo si ich Slovensko

Projekt systému dopravných informácií bol schválený na Slovensku skôr, ako o ňom hovorila Únia.

KOMENTÁRE

Ako sa môže Andrej Danko stať premiérom

Danko je ako generátor náhodných slov nevyspytateľný.


Už ste čítali?