On často hovorí, že keď bude veľký, bude traktoristom, policajtom alebo vojakom, no keď skutočne dospeje, zistí, že sa nechce živiť manuálnou prácou a už vôbec netúži byť hrdinom. Bude chcieť rýchlo zbohatnúť, živiť sa špekuláciami a sledovaním všelijakých hospodárskych a ekonomických indexov.
Ona je zatiaľ ešte iba malou školáčkou, nevie sa dočkať času, keď bude môcť použiť prvé šminky, keď perám konečne dodá lesk a farbu skutočný rúž a nie len bezfarebný jelení loj. Keď však vyrastie a dozreje, pretože tak bude nazývať starnutie, bude nostalgicky spomínať na časy, keď bola ešte prirodzene krásna aj bez šminiek a mejkapu a bude preklínať každú novú vrásku.
On túžobne očakáva prvé chĺpky pod nosom a na brade, nevie sa dočkať toho dňa, keď použije prvýkrát žiletku. Jedného dňa to vyskúša s tou otcovou, je na seba hrdý, cíti sa dospelo, no o niekoľko rokov bude každé ráno pri holení preklínať ten deň, keď sa objavili tieto sekundárne pohlavné znaky dospelosti.
Ona, dievča v rozpuku, sa pripravuje na svoju pohlavnú zrelosť. Je trocha zmätená, keď sa zrelosť prihlási niečím čo pripomína zranenie, ale zároveň je aj šťastná, pretože táto metamorfóza ju privedie do klubu žien. No o pár rokov neskôr bude dni pripomínajúce jej prebudené ženstvo, nazývať „svojimi dňami" a pritom bude preklínať Mesiac, že si rezervoval iba 28 dní.
On smeruje do veku vzdoru, ktorý dospelí nazývajú pubertou. Preklína svoje rodisko, nazýva ho dierou, závidí všetkým tým, ktorí sa narodili na šťastnejšom a teplejšom mieste, niekde v bohatšej krajine, najlepšie niekde na pobreží teplého oceána. No keď dospeje a pochodí kus sveta zistí, že sa mu cnie aj za tou ospalou dierou a zatúži po svojich koreňoch.
Potom jedného dňa sa On a Ona stretnú, budú sa vodiť za ruky, bozkávať po francúzsky a založia si klan polovičných klonov. Ak to urobia priskoro, budú nešťastne pozerať na páry, ktoré to majú ešte len pred sebou, budú si vyčítať, že si ešte mali užívať lásku a peniaze sami dvaja, cestovať a objavovať nové možnosti, ak to však urobia neskoro, budú ľutovať každý deň, ktorý prežili osamotení bez svojich detí.
On a Ona už tvoria rodinu, žijú v malom byte, aj napriek tomu, že sú zatiaľ iba dvaja už majú pocit, že sa tlačia a chýba im priestor. Preto túžia po väčšom bytovom priestore a hoci je ich už viac, zisťujú, že sa v tom priestore musia hľadať a často sa stretávajú iba ráno v kúpeľni a pred záchodom. On a Ona nostalgicky spomínajú na svoj malý brlôžtek, kde vraj mali málo priestoru a nikdy nič nevedeli nájsť, no vo väčšom sídle sa natrvalo stratia aj všetky dlho opatrované poklady z detstva.
Veľmi sa tešia zo svojich malých detí, s nadšením očakávajú ich prerezávajúce sa zúbky a potom sa ešte väčšmi tešia, keď im tieto zuby vypadávajú a opäť sa radujú novorastúcim trvalým a modlia sa, aby im vydržali čo najdlhšie.
Sledujú prvé krôčiky svojich ratolestí, radujú sa z každého ich úspechu, aby sa potom obávali dňa, keď ich na vlastných nohách stojace deti opustia. Kým sú ich deti len malými uzlíčkami, vyžadujú množstvo pozornosti a opatery. Kým deti sú neunaviteľné, oni zaspávajú únavou aj postojačky a často vyslovujú požiadavku, aby ich potomkovia boli už konečne samostatnými veľkými deťmi, no keď sa tak nakoniec stane, budú sa presviedčať o pravdivosti výroku, že „malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti".
A ich deti budú presne ako On a Ona, budú vždy po niečom túžiť, aby potom mohli snívať o návrate. Svoje rodné hniezdo budú nazývať zatuchnutou dierou, budú sa snažiť odletieť ešte ďalej, ako ich rodičia pred nimi, aby potom smútili za domovom a mali sa kam vrátiť.
Obrázok v perexe: zdroj internet
