Samotný film je tak veľkým prínosom k objasňovaniu historických súvislostí, čo prospeje hlavne mladším divákom, alebo tým, ktorí sa až tak neorientujú v európskej histórii prvej polovice 20. storočia. Mimochodom táto vlastnosť filmu ho predurčuje k tomu, aby sa čo najskôr dostal aj do škôl a možno by mohol ašpirovať aj na titul „veľmi potrebná vyučovacia pomôcka". Autorom sa skutočne na relatívne malom priestore podarilo zachytiť atmosféru predvojnovej Európy a aj samotnú nezmyselnosť nacizmu a vojny. K tomuto faktu prispeli aj historické filmové a archívne materiály, niektoré známe, a niektoré aj menej známej povahy. Niektoré boli dokonca dlho neznáme aj pre samotných autorov filmu.
Pán Mináč (režisér) v diskusii po premietaní filmu divákom prezradil, ako sa autori dostali k filmovému materiálu, ktorý dokumentoval samotný vlakový transport detí do Veľkej Británie a zachytával aj samotného Nicholasa Wintona s malým chlapcom na rukách. O predmetných filmových záberoch bol vraj Mináč informovaný samotným Wintonom, ktorý si spomenul, že pri jednom z transportov boli prítomní aj americkí filmári, ktorí zbierali materiál do amerických filmových týždenníkov. Mináč sa tejto stopy chytil a vydal sa do Washingtonu, kde po ôsmich dňoch sledovania dobových dokumentárnych filmov zahliadol na obrazovke Wintonovu tvár. Paradoxné je, že kvôli neskorším vojnovým udalostiam sa tieto obrázky nedostali ani do jedného amerického filmového týždenníka. Mináč ich našiel v ešte nespracovanej podobe, a tak mali svoju premiéru práve vo filme slovenských filmárov.
Divák má aj vďaka takýmto momentom pocit, že autori vykonali naozaj úžasnú prácu, pretože len samotné historické bádanie si vyžadovalo množstvo času a úsilia. Len autorské duo (Matej Mináč, Patrik Pašš) sa tejto téme venuje už 12 rokov. Je to naozaj dlhý čas, keď si uvedomíme, že celá Wintonova záchranná akcia trvala len pár mesiacov. Táto téma je však nevyčerpateľná studnica, pretože celý príbeh sira Wintona je aj podľa autorov stále zastretý mnohými tajomstvami, a to autori a diváci poznajú asi len tretinu osudov zo 669 zachránených detí.
Aký mám však pocit zo samotného filmu?
Je to naozaj veľmi sugestívny film a úplne bez hanby sa priznám, že som celý čas bojoval s obrovským „knedlíkom" v krku a so slzami na krajíčku. Aj preto spätne ľutujem, že som odmietol ponúknutú vreckovku od kamaráta, ktorý ma na túto premiéru pozval (za čo mu aj touto cestou ďakujem) a musel som si tak vystačiť s rukávmi na košeli.
Matej Mináč sa niekoľkokrát pred premietaním filmu priznal, že filmárom sa stal preto, že chcel točiť komédie, zatiaľ sa mu však podľa jeho slov darí vytvárať len smutné filmy. Tento posledný, aj napriek tomu, že sa venuje smutným udalostiam, dáva divákom možnosť sa aj z chuti zasmiať. Nie však tak, že sa človek rozrehoce na celé kino, ale len tak ľahko pousmiať sa nad silou ľudského ducha. Divák má tak možnosť pousmiať sa na prejavoch šťastia, ktoré pomáhajú prežiť to obrovské nešťastie. Úsmevnými sú spomienky zachránených na to, ako sa niektorí tešili na výlet do Anglicka, ako cestovali prvýkrát obrovskou loďou, ako zažili prvé lásky, ako prvýkrát v živote jedli „fish and chips", ako dostali prvú pusu, a ako sa dalo tešiť aj na bombardovanie, pretože vtedy sa naskytla možnosť túliť sa v úkryte ku krásnej dievčine. Úsmev niekoľkokrát vyčaruje aj samotný Winton, ktorý aj napriek vysokému veku srší typickým anglickým humorom, stále šoféruje, dokonca sa vo filme priznáva, že niekedy porušuje dopravné predpisy, plánujúc tak svoje zatknutie, aby tak upozornil na správanie sa modernej spoločnosti k starým ľuďom. Práve týmito filmovými momentmi sa divákovi darí nachvíľu zatlačiť slzy späť do slzných kanálikov, preglgnúť „knedlík" v krku, a tak si aspoň na pár sekúnd oddýchnuť od úzkosti, ktorú navodia ďalšie, emočne silnejšie scény.
Možno je film na niektorých miestach trocha patetický, ale pri takejto téme to mňa osobne nevyrušuje. Veď hrdinstvo, odvaha, obeta a sila rodiny, sú naozaj hodnoty, ktoré si pátos zaslúžia. Napriek tomu som pred zhliadnutím filmu mal menšie obavy z hraných rekonštrukcií vo filme. Nakoniec som však bol aj s touto rovinou filmu spokojný, pretože boli vhodnou epizódnou ilustráciou týchto udalostí. Sira Wintona stvárnil Michal Slaný a v podstate tvárou filmu (a aj filmového plagátu) sa stala Klára Issová. Herečka Issová hrá matku nútenú sa rozlúčiť až s dvoma dcérami. Mimochodom najsilnejšou scénou filmu vôbec, je práve dramatická rekonštrukcia tejto rozlúčky, ktorú najskôr opíšu zachránené sestry a potom autori prostredníctvom hranej scény.
Záver filmu je potom už skôr o odkaze a celosvetovej inšpirácii samotným Wintonom. Je o šírení a konaní dobra, o solidarite a altruizme. Možno to vyznieva ako naivný sen, ale zdá sa, že nie neuskutočniteľný, pretože Wintonova rodina sa podľa všetkého stále rozrastá.
Zdroj foto: internet
