Niečo takéto: „Pozri na túto starú hrušku nad nami. Zasadil som ju asi pred 40 rokmi. Každý rok krásne zarodí, no aj napriek tomu, nie všetky jej plody budú mať rovnaký osud. Rastú síce na jednom strome, ošetruje je ich to isté slnko, ovlažuje ich ten istý dážď, no aj tak mnoho z nich padne ešte pred dozretím. Jednoducho nevydržia nápor vetra a prvých letných búrok. Niektoré sa v zápase o život porania, začnú hniť už na strome, alebo ich načnú osy. Nakoniec spadnú, budú sa váľať v blate a oserú ich muchy. Tie, ktoré sa však budú tvrdošijne držať svojich konárov a odolajú všetkým nástrahám, dozrejú a potešia nás svojou chuťou a sladkosťou".
Predstavujem si, ako by sa nachvíľu odmlčal a potom by ešte dodal:
„ Ale vieš synak, ja som dal vždy šancu aj tým padlým. Pozbieral som ich, uložil na krátky spánok do dieže a vypálil som z nich kvalitnú hruškovicu, ktorá nádherne retiazkovala a krásne potešila dušu a údy".
Po týchto slovách by som sa usmial presne tak, ako sa človek usmieva, keď narazí na múdre slová v knihách. Potom by som vstal, ohol chrbát a pozbieral doudierané hrušky, aby som ich zachránil pred úplnou skazou. Starý otec by sa iba potmehúdsky usmieval a popritom by mi odriekal svoj recept na lahodnú a hrejivú hruškovicu.
