Asi aj preto som sa teda započúval do bujarých rozhovorov štyroch českých účastníčok zájazdu, ktoré dokázali rečniť na rôzne témy. Raz hodnotili telá plážových predavačov kukurice, raz celulitídové zadky ženských kolegýň v bikinách, aby potom s ľahkosťou prešli k šteklivým témam, jedlu, rýchlym autám a v neposlednom rade aj k výchove detí. Niekde pri výchove detí sa ich diskusia zvrtla k celkom zaujímavej téme. Výletníčky boli trocha rozčarované z prehlbujúcej sa neznalosti slovenčiny v priemernej českej populácii, kritizujúc hlavne mladšie ročníky. Vzhľadom na to, že sa štylizovali do postáv zo seriálu „Sex v meste", ich rozhorčenie ma celkom zaujalo, pretože po predchádzajúcich nimi preberaných témach, som takúto diskusiu neočakával.
Ich závery boli jednoznačné. Z kritického stavu vinili české televízie, český školský systém a možno aj celý český národ. Jedna z nich mala asi potrebu napravovať daný stav okamžite, pretože jej asi 12 ročný syn si obďaleč, ako sa hovorí na „plný koule", prehrával skladby slovenského rapera Rytmusa. Jeho matka nenamietala ani proti hlasitosti, ani voči vulgarizmom. Jednoducho asi chcela synovi dopriať trocha slovenskej kultúry, možno si neuvedomujúc, že predmetný raper hyzdí slovenčinu „najvác ze všeckých" Slovákov na svete. Kým českému pubertiakovi k ľahostajnej pubertálnej póze vyhrával slovenský Rytmus, matka aj jej priateľky uzatvárali tému o slovenčine spomienkami na slovenské seriály a opakujúcim sa vyslovovaním hlásky „ľ", a slov „veverička" a „guľôčka". Ani po krátkom jazykovom cvičení im však nebolo celkom jasné, prečo ony ešte vedia a tí mladší nie, a prečo slovenské deti češtine rozumejú a tie české ani zaťať.
Chcel som sa do diskusie milých českých ženičiek zapojiť, ale objavil sa u mňa trocha ostych otvoriť zobák, čo je mimochodom jedna z čŕt, ktorá nás Slovákov odlišuje od našich príbuzných spoza rieky Moravy. Preto som radšej pomlčal a nechal si všetky argumenty pre tento článok. Takže milé české „užvaněný šťabajzny", vec sa má podľa mňa takto.
Na vine sme my (Slováci), vy (Česi) a tak trocha aj tí ostatní. My preto, že sa nesnažíme, aby naša kultúra, či už v podobe filmu, literatúry, televíznej tvorby a aj hudby získala väčší priestor u našich západných susedov. Je až kuriózne, že slovenské knihy sa dajú kúpiť iba na jedinom mieste v Česku. Mimochodom v týchto dňoch aj tejto predajni hrozí zánik. Možno som naivný, keď ako prvé ponúkam českým susedom našu literatúru, ale to je možno v súčasnosti jediná komodita, ktorou je možné sa prezentovať. Naša literatúra možno nemá takých autorov ako bol J. Hašek, K. Čapek, ale klasikov máme tiež zopár a naša lyrizovaná próza nemá podľa mňa vo svete páru, možno len v juhoamerickom magickom realizme. Chápem, že českému čitateľovi nevonia Hviezdoslav (veď mu ani vlastná mater nerozumela), ale mohli by sme im predstaviť napríklad Roznera, Mitanu, Vilikovského, Slobodu a mnohých ďalších z ešte mladšej generácie spisovateľov.
A tu padá trocha vina aj na našich českých susedov. Často sa s menami našich literátov česká verejnosť nezoznámi len preto, že ich diela neboli preložené do češtiny. Smutný fakt. Český čitateľ sa zoznamuje s modernou slovenskou prózou a poéziou často až prostredníctvom prekladov, a to dokonca aj s autormi, ktorí píšu modernou, svižnou a zrozumiteľnou slovenčinou. A tak sa prekladá Hvorecký, Matkin, Pišťánek, Kapitáňová a iní. Kým my čítame často aj cudzojazyčných autorov v českom preklade, naši západní susedia prekladajú často aj tých slovenských, akoby išlo o autorov povedzme z anglofónneho prostredia.
Niečo podobné sa deje aj v televíznom priestore. Kým my bežne sledujeme české televízie, opačne sa tak deje asi len sporadicky. Samozrejme, že tento jav má opäť aj objektívne príčiny. Český divák má predsa len kvantitatívne a často aj kvalitatívne väčší výber, ako jeho slovenský kolega, no opäť jeden paradox. Kým slovenské televízie často ponúkajú vo svojich programových štruktúrach aj americké filmy a seriály v českom znení, tie české aj slovenský televízny produkt šíria v českom jazyku (aktuálnym príkladom je predabovanie slovenského pôvodného seriálu Dr. Ludsky, v hlavnej úlohe s T. Maštalírom). Takže kým našim deťom nerobí problém sledovať televízne programy a filmy s českým znením, českému dospelému divákovi je možnosť slovenského znenia odopretá.
A ešte jeden fakt. To, že slovenská populácia na češtinu nezabúda, má tak trocha na svedomí aj globálny trh, ktorý sa asi drží tézy Jána Kollára o slovanskej vzájomnosti a československom kmeni. Asi aj preto si často každý Slovák musí vystačiť s českým manuálom a tiež s českým prostredím softvéru, technických hračiek, DVD nosičov atď.
Paradoxné však na tom celom je to, že väčšine z nás to ani neprekáža. Sme v podstate radi, že nestrácame kontakt s českým jazykom, riadiac sa pritom porekadlom „koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom".
