Neskrývam ani to, že ma k takémuto konaniu ženie hlavne sklamanie. Keď svoj plán spomeniem pred priateľmi, ktorých buď ešte neopustil optimizmus, alebo ich ženie strach z katastrofického povolebného vývoja, spôsobí to na ich tvárach nervový kŕč, alebo sa im zasekávajú písmenká na klávesniciach laptopov. Okamžite vyťahujú argumenty, ako krčmoví hráči mariášu sedmové karty. Tí vystrašení udierajú silnými tromfami v červených farbách, strašia sociálno-demokratickým kráľom, jeho dámami a korunnými princmi.
Tí, ktorí však stále veria v normálnu politiku, hovoria o občianskych právach, povinnostiach a potrebe aktívneho prístupu. Poukazujú na silu jednotlivca, ktorá dokáže meniť veci k lepšiemu. Na Hollywood možno pekné a silné myšlienky, no na reálne Slovensko len naivné a utopické predstavy.
Tak ako niekto volá po sile aktívnych jednotlivcov, ja momentálne pripúšťam, že aj pasivita môže meniť veci k lepšiemu. Nie nevolám po bojkote volieb, aj keď niekedy mám pocit, že by som si takýto scenár dokonca želal, no nerobil by som národnú tragédiu ani z voličskej pasivity. Keď nič iné, bola by to minimálne príučka pre slovenskú pravicu, ktorá v poslednom čase so zverenou dôverou nezaobchádzala práve najzodpovednejšie.
Samozrejme, že takéto voličské správanie by som neočakával od slovenských „ľavicových voličov". Tí už v podstate vo väčšine úplne stratili slobodnú vôľu, ktorej sa vzdali v prospech kultu. Slovenskej pravici by však možno takýto prejav občianskej neangažovanosti prospel. Možno by sa zobudila zo svojho letargického stavu, udržiavaného síce malými, ale o to istejšími percentami volebných preferencií. Možno by už konečne prestala vydierať svojich voličov iba strachom zo zlej cesty. Dostala by prosto jasnú výstrahu, že iba voľba menšieho zla už na slovenského pravicového voliča nezaberá. Tomu skutočne ide hlavne o reformy, zodpovednosť, stabilitu, rast a transparentnosť.