Človek by si myslel, že takéto aktivity vymizli spolu s nudnými žurnálmi z čias budovania socializmu alebo poslednou epizódou britského komediálneho seriálu „Jistě, pane premiére". Opak je však pravdou. Zdá sa, že od vlády „vizionára" Mečiara, kedy predmetné praktiky nadobudli asi najobludnejšie rozmery, tieto zvyky z reálnej politiky nevymizli. Určite sú podobné rituály súčasťou aj politického a verejného života v západnom svete, ale v demokraciách karpatského typu naberajú často aj obrovský rozmer komickosti.
A tak sa u nás strihajú pásky nad každým pľuvancom, ktorý doletí zo štátneho rozpočtu do regiónov, pričom punc najväčšej pompéznosti a lesku nadobúdajú tie z európskych štrukturálnych fondov. Vtedy sa na otváracích pódiách objavujú celé zástupy cvičených opíc s nožnicami, a v rečnení a strihaní sa vystriedajú snáď všetky kasty štátnych úradníkov, od tých najnižších až po ústavných činiteľov.
Najsmutnejšie na tom všetkom je však to, že aj tie najnormálnejšie veci (rekonštrukcie škôl, otváranie ciest, nemocníc, športovísk, kultúrnych inštitúcii atď.) sa prezentujú ako vybudovanie Cheopsovej pyramídy, a aj to málo, čo sa v tomto štáte naozaj robí pre verejný záujem, politici vidia svojou pokrivenou optikou ako kolonizáciu Marsu a priľahlého vesmíru.
Títo profesionálni strihači pások by s veľkou pompou otvárali hoci aj Potemkinove dediny, pričom mám podozrenie hraničiace s istotou, že občas tak aj činia.