S naslineným ukazovákom som sa prechádzal po tkaných vodných uličkách, kreslil som si tak mapu, aby som sa v rušných Benátkach nestratil, a pritom som si s prižmúrenými očami predstavoval môj príchod do skutočného mesta s názvom Venezia.
Roky prešli a gobelín už na stene dávno nevisí. Dospel som, vzdialenosti sa skrátili, a aj niektoré sny sa medzitým splnili. Nedávno aj ten o Benátkach. Do mesta som prišiel po vode, ako niekedy stredovekí obchodníci s korením, a už z vôd Benátskej lagúny som nasával okolitý vzduch.
Vždy si chcem totižto zapamätať vône navštívených miest a priznávam, že do mesta kanálov a lagún som prichádzal s miernym pachovým predsudkom, ktorý do mňa naočkovali iní návštevníci tohto mesta tvrdiac, že Benátky smrdia. Naopak, mne od prvej chvíle zavoňali vodou, bahnom, morskou soľou, rybami, obchodom, históriou, teda presne všetkým tým, s čím som si ich celé roky čakania spájal.
Od prvej chvíle ako sa moja noha dotkla pevniny, na mojich perách sa usadil úsmev, taký ten, ktorý si človek ani neuvedomuje, ale cíti, že mu visí na tvári, lebo už po krátkom čase mu kútiky úst ustrnú v ľahkom kŕči. Najradšej by som si svoju nekontrolovateľne vysmiatu tvár skryl za nejakú benátsku karnevalovú masku, no namiesto toho som sa s týmto blaženým úškrnom prechádzal uličkami a mostíkmi navštíveného mesta.
Skoro celú dobu som mlčal, otáčal hlavou na všetky strany a pritom cvakal spúšťou fotoaparáta, aby na dlhý čas nahradila stratenú gobelínovú mapu mapa nová, zložená zo živých spomienok a fotografií.
