Isté však je, že štandardné sociálnodemokratické strany sa rozišli s ortodoxným marxizmom ešte na konci 19. storočia. Doktrína týchto strán sa už vtedy začala viac obracať na občianske a politické práva, pričom jedným z ich hlavných cieľov zostávala aj obhajoba sociálnych práv. V druhej polovici 20. storočia sa sociálna demokracia vydala tzv. treťou cestou, akousi zlatou strednou cestou medzi kapitalizmom a socializmom, s cieľom pozdvihnúť demokraciu, liberalizmus a úroveň práv a slobôd.
Taliansko-americký politológ Giovanni Satori tvrdí, že sociálna demokracia je spoločnosťou, ktorej étos vyžaduje od jej členov, aby sa považovali za sociálne rovných. Sociálna demokracia vyrastá vždy zdola nahor, na rozdiel od socialistickej demokracie, ktorá rozhoduje zhora nadol. Podľa Satoriho je sociálna demokracia predovšetkým spôsob života, zatiaľ čo socialistická demokracia je predovšetkým spôsob riadenia.
Mnohé moderné sociálnodemokratické strany sa v súčasnosti snažia opustiť Maxom Weberom kritizovaný spôsob byrokratického spravovania spoločnosti, a od zastupovania akejsi triedy väčšiny sa obracajú na menšiny. Pokroková sociálna demokracia sa tak často otvorene hlási k civilizácii tzv. Tretej vlny, ktorú charakterizovali manželia Tofflerovci. Je teda v opozícii voči táboru oddanom civilizácii Druhej vlny, odhodlanom zachovávať kľúčové inštitúcie masovej priemyselnej spoločnosti, ktoré Tofflerovci vidia v nukleárnej rodine, masovom vzdelávaní, centralizovanom národnom štáte a v politike pseudoreprezentatívnej vlády.
Mimochodom predslov k slovenskému vydaniu ich knihy "Utváranie novej civilizácie - Politika Tretej vlny", napísal skoro člen SMERU-SD, súčasný slovenský prezident Ivan Gašparovič, vtedy ešte vo funkcii predsedu NR SR a slovami chvály na obálke knihy nešetril ani sociálny demokrat Boris Zala. Tento vtipný fakt uvádzam len tak na okraj, no o stave slovenskej sociálnej demokracie si každý súdny človek musí urobiť sám na základe pozorovania politickej reality.
Napriek tomu však pridám aj jednu alegorickú, ale napriek tomu skutočnú príhodu. Raz dávno sme cestovali na nejakú rodinnú dovolenku. Otec šoféroval, ja som akože navigoval, čo v skutočnosti znamenalo iba podávať formálne hlásenia o prednosti na križovatkách. Niekde v Maďarsku, posúvajúc sa v zástupe vozidiel, sme sa držali v závese za jedným autom, ktoré na určitý čas zamestnalo našu pozornosť.
Zaujalo nás hlavne správanie vodiča toho auta, ktorý počas jazdy vystrkoval obe ruky. Raz z bočného, raz zo strešného okna. Dokonca si dovolil aj taký kúsok, že kým jeho ľavá ruka trčala z okna dverí, tá pravá nám mávala z toho strešného. V kabíne sme zanietene filozofovali, s cieľom pochopiť ako to vlastne robí. Padlo niekoľko vysvetlení, a niektoré sa otec dokonca pokúšal overiť v praxi. Pravda však bola oveľa prostejšia. Keď sa nám predmetné auto podarilo obehnúť, zistili sme, že rukami celý čas mával vlastne spolujazdec, kým vodič sa sústredene venoval svojmu volantu na pravej strane.