Po tomto páde mnohí kvanti sami vyvodili zodpovednosť za mnohé kroky, ktoré sa v makroekonómii diali celé roky. Uznali, že matematická a fyzikálna exaktnosť bola dlhodobo v ekonómii preceňovaná, pričom pripustili, že zákony a konštanty, ktoré platia v neživom svete čísel a fyziky, nemusia fungovať vo vzájomných vzťahoch ľudí a v prípadoch jedinečných ľudských rozhodnutí. Aj preto sa v súčasnosti čoraz viac dostávajú do popredia aj iné, viac poľudštené ekonomické teórie. Ani tieto smery matematiku a štatistiku neodmietajú, no spájajú ju s množstvom pozorovaní zo psychológie, sociológie, biológie alebo kultúrno-sociálnej antropológie, teda s poznatkami o človeku a jeho správaní.
Tie najzaujímavejšie štúdie a koncepcie zhrnul vo svojej knihe Šťastie je krásna vec... mladý český ekonóm a novinár Lukáš Kovanda. Autor, ktorému u nás vyšla aj kniha Prečo je vzduch zadarmo a panenstvo drahé, sa vo svojom najnovšom dielku venuje v súčasnosti štyrom najpopulárnejším ekonomickým koncepciám. K jednotlivým prezentovaným štúdiám zhrnutých v samostatných kapitolách, robia predvoj rozhovory so štyrmi pozoruhodnými postavami modernej ekonómie. Behaviorálnu ekonómiu tak predstavuje interview s Georgeom Loewensteinom, pravnukom Sigmunda Freuda. Švajčiarsky ekonóm Bruno Frey predstaví tzv. ekonómiu šťastia, debata s americkým ekonómom Danielom Hamermeshom otvára kapitolu o ekonómii krásy a izraelsko-americký matematik a nositeľ Nobelovej ceny Robert Aumann rozohrá záverečnú časť o politike a teóriách hier, ktoré sa uplatňujú už celé desaťročia nielen v ekonómii, ale aj v globálnej politike.
Mnohé v knihe spomenuté štúdie a koncepcie sú samozrejme viac hypotézami, ako praktickými teóriami. Dokonca hoci pochádzajú z jedného okruhu tzv. psychoekonómie, mnohé si navzájom protirečia, čo však neznižuje ich atraktivitu, naopak, dokazuje to komplikovanosť ľudského správania a špecifickosť individualít, rozdielnosť kultúr, pohlaví a sociálnych skupín. Aj napriek tomu, že niektoré závery sú dokonca postavené na mimoriadne diskutabilných prieskumoch, v konečnom dôsledku sú minimálne zábavným čítaním. V podstate celá táto behaviorálna ekonómia je vlastne taká veselá popová záležitosť, o čom svedčia aj niektoré hypotézy obsiahnuté v tejto konkrétnej knihe.
Plný močový mechúr a prázdny žalúdok rozhodujú o ľudských osudoch
Tak napríklad s obskúrnou premisou pracuje výskum okolo Mirjam Tukovej z univerzity v holandskom Twente. Výskumníčka sa zaoberala ľudským rozhodovaním a konaním pod tlakom, pričom rozhodovacie schopnosti vystavila tlaku vlastných močových mechúrov respondentov. Zistila, že plný močový mechúr napomáha ľuďom rozhodovať sa racionálne a dlhodobo správne. Priznám sa, že netuším ako sa plný močový mechúr konkrétne premieta do ekonomických rozhodnutí, ale to nikomu nebráni, skúsiť túto stratégiu pri najbližšom rokovaní s jeho finančným poradcom o výške a úrokoch hypotekárneho úveru.
Vyššie spomínaný fakt o vzájomnom protirečení si jednotlivých teórií, sa stáva skutočnosťou aj v prípade tejto „močovo-psychologickej" hypotézy. Spochybňuje ju totižto teória tzv. „vyčerpávaného ega", ktorá je postavená na tvrdení, že človek má iba limitované zdroje energie, pričom vlastný zásobník má aj energia určená na sebaovládanie. Ak človek minie veľkú dávku tejto energie, nezostane mu dostatok síl na reguláciu vlastného správania. Prejaví sa to nielen flákaním sa na pracovisku, ale aj na konkrétnych rozhodnutiach. Sudcovia sú v takých momentoch napríklad náchylní udeľovať tresty a sankcie, ktoré si nevyžadujú silnejšie argumenty, zamestnanci nachádzajú po práci únik v alkohole a všeobecne sa ľudia správajú viac egoisticky a sebecky, pretože už im neostali sily na kooperáciu.
To by možno vysvetľovalo tú našu slovenskú celospoločenskú rezignáciu na akékoľvek prosociálne konanie, pričom by nemuselo ísť práve o altruizmus. Podľa niektorých ekonómov altruizmus vlastne ani neexistuje. V mnohých prípadoch ide vraj skôr o akési zakuklené sebectvo, teda sledovanie vlastného úžitku. Buď ide o obyčajné uspokojovanie vlastnej potreby hrejivého pocitu šťastia, alebo v druhom prípade o cynický altruizmus, keď si konateľ nezištného dobra iba vylepšuje ekonomicko-politický imidž a prestíž.
Peňažná ilúzia
Možno však peniaze pre tento typ ľudí skutočne neznamenajú vôbec nič. Niektorí ekonómovia tvrdia, že ľudia ako takí sa až príliš tvrdohlavo zameriavajú na nominálnu hodnotu peňazí, a nie na to, čo je možné si za ne reálne kúpiť. Všeobecne nás čísla vraj veľmi mýlia. Pre ľudskú myseľ je vraj jednoduchšie rozlúčiť sa napríklad s piatimi dvadsaťeurovkami v rýchlom slede za sebou ako s jednou stovkou. Podľa francúzskeho výskumníka Stanislasa Dehaenea, človek považuje vzdialenosť čísel 99 a 100 za menšiu, ako vzdialenosť medzi ciframi 1 a 2, a preto v prvom prípade máme skoro všetci sklon zaokrúhľovať. Čím je vraj číslo vyššie, tým aj sumu vnímame neurčitejšie, a tým menej cítime potrebu vyjadriť číslo presne. Aj preto vraj kupujúci vníma presnú cenu (91 234 euro) ako nižšiu, v porovnaní s okrúhlou cenou podobnej hodnoty (91 000 euro). Aj vďaka takýmto trikom si predajcovia môžu mädliť ruky, hoci my si myslíme, že máme všetko pod kontrolou.
Optimisti a zlatí komunisti
Mimochodom s tým pevným uchopením hocičoho je to tiež veľmi individuálne. Podľa ekonóma Paola Vermeho z Turínskej univerzity existujú dva typy ľudí. Jedni majú pocit, že svoj osud držia pevne za opraty a sú tým spokojnejší, čím sú slobodnejší. Druhá skupina ľudí má dojem, že ich osud závisí od iných a sú tým nespokojnejší, čím sú slobodnejší. Práve takým sa vždy cnie po zlatých časoch, v našich podmienkach po „zlatých komunistoch". Títo ľudia vraj iba nedokážu narábať so svojou slobodou a z množstva možností si často nevedia vybrať správne, preto sú najspokojnejší, keď za nich rozhoduje niekto iný. Frustráciu a skepsu však podľa Tibora Scitovského spôsobuje aj to, že ľudia nedokážu zmysluplne tráviť voľný čas. Voľkajú si v pasívnych voľnočasových aktivitách, sledujú televíziu, reality šou a sedia pri pive alebo len nakupujú, často aj to, čo vlastne nepotrebujú, len aby nebolo náhodou ešte horšie.
Je teda jasné, že v živote sú úspešnejší práve optimisti. Stávajú sa z nich podnikatelia, objavitelia a politickí lídri. V podstate optimisti formujú aj životy tých ostatných. Nebola by to však behaviorálna ekonómia, keby v prílišnom optimizme nevidela tiež určité ekonomické riziko. Daniel Kahneman, laurát Nobelovej ceny za ekonómiu, sa týmto „úchylkám spokojnosti" venuje už desaťročia a tvrdí, že optimistická nátura síce posilňuje odhodlanie čeliť prekážkam, no zároveň sa za toto prílišné odhodlanie môže aj draho zaplatiť. Podľa neho mnohí šéfovia, ktorí šéfujú veľkým firmám, chcú riadiť ešte väčšie kolosy. Túžia po expanzii, fúziách, čo paradoxne znižuje cenu akcií ich materských firiem. Dôvodom je vraj „normálnejšie" alebo prízemnejšie uvažovanie burziánov, ktorí sa na megalomanstvo pozerajú skôr pesimisticky. Očarenie z biznis plánu megalomana môže však vyprchať aj v súvislosti s jeho vzhľadom.
Krásni advokáti a škaredé prostitútky
Napríklad taká ekonómia krásy pracuje s dvoma zásadnými pojmami. Sú nimi „prémia za krásu" a „pokuta za škaredosť". Prémia za krásu nemusí byť výrazná, ale spravidla je nižšia, ako pokuta za škaredosť. Možno aj preto pekní ľudia idú do televízie a škaredí zostávajú v rozhlase. Teda to aspoň vyplýva z rozhovoru s ekonómom krásy Danielom S. Hamermeshom, ktorý zároveň dodáva, že kto je pekný na pomery v rozhlase, môže v televízii ľahko prepadnúť. Podľa citovaného ekonóma síce neexistuje univerzálny vzor krásy, no krása a pôvab determinuje viacero aspektov ľudského správania a konania.
Bolo preto prirodzené, že v rozhovoroch musela padnúť nekorektná otázka, s ktorou osobne nechcem mať nič spoločné, hoci odpoveď ma veľmi zaujímala. Otázka znie: Prečo bývajú atraktívne dievčatá súčasne vyložene hlúpe? Ekonóm krásy má korektnú odpoveď podporenú argumentom o paradoxe hojnosti, niekedy označovanom aj ako prekliatie z dostatku zdrojov (resource curse). Výrazne atraktívne dievčatá si vraj už v puberte uvedomujú, že im na poli krásy bolo nadelené viac ako ostatným, a že ich môže v budúcnosti čakať istota v podobe zabezpečenia úspešným a bohatým mužom. To oslabuje ich motiváciu vo vzdelávaní, či inak budovať svoj ľudský kapitál. Ten istý paradox vysvetľuje, prečo krajiny, ktoré sa nemôžu sťažovať na nedostatok prírodného bohatstva a nerastných surovín, často vykazujú len pomerne nízku produktivitu, usilovnosť a inovatívnosť.
Paradoxné je to však aj s opačným pólom krásy. Zo štúdie ekonómov Raja Arunachalama a Manisha Shaha napríklad vyplýva, že je horšie byť škaredým mužom v Austrálii alebo vo Veľkej Británii, ako byť škaredou prostitútkou v Mexiku. Škaredosť totižto v istom zmysle poškodzuje viac ľudí v konvenčných povolaniach, ako v tých, kde by sme očakávali, že krása bude mať značný efekt. Je to vraj aj preto, že „prémia za krásu" v prípade „najstaršieho remesla" je len o niečo vyššia, ako „pokuta za škaredosť".
Kniha Šťastie je krásna vec... je síce útla, no napriek tomu obsahuje mnoho inšpiratívnych, z časti aj kontroverzných hypotéz, ktoré v súčasnosti formujú nielen ekonómiu, ale aj lokálnu a medzinárodnú politiku. Nie je to číslami a grafmi natlačená vedecká štúdia, naopak ide o popularizačný text, ktorý sa číta s ľahkosťou. Skôr by som ju označil za akúsi rukoväť, ktorá môže čitateľovi otvárať cestičky k spomínaným autorom a ekonomickým teóriám. Teda skôr vzbudzuje záujem, a to aj otázkami a témami, napríklad ako sú aj tieto:
Prečo má Fidel Castro sedem detí?
Ako letný čas vyčerpáva ego a okráda o miliardy
Spôsobila ekonomickú krízu pornografia?
Desať spôsobov ako prísť o peniaze
Byť ľavákom je výnosné
Prečo Američania neskoncovali so Saddámom už v roku 1991?
Prečo sexizmus ničí odbory?
Ako jadrové zbrane udržujú mier
Chcete byť spokojní? Tak sa o to príliš nesnažte
Je nutné diskriminovať plešatých?
Lukáš Kovanda: Šťastie je krásna vec..., Vydavateľstvo: Premedia, 2014, preklad Martin Búr
