Malala je dnes už slávnou osobnosťou. Stala sa dokonca najmladšou kandidátkou nominovanou na Nobelovu cenu za mier. Europarlament jej udelil prestížnu Sacharovovou cenu a získala mnohé ďalšie ocenenia v materskej vlasti a aj vo svete. Pred tým všetkým však bola iba obyčajným dievčaťom, ktoré dospelo omnoho skôr ako jej rovesníčky západného sveta. Nielen preto, že sa už v detskom veku stala bojovníčkou za práva detí a žien, ale aj kvôli tomu, že ju tento zápas skoro pripravil o mladý život. O jej likvidáciu malo záujem jedno z najfundamentalistickejších hnutí na svete, a to samotný Taliban.
Jedného dňa sa tak skutočne ocitla na hranici života a smrti. Atentátnik na ňu vypálil tri strely, pričom prvá jej prešla ľavou očnou jamkou a vyšla pod ľavým plecom, ďalšie dve guľky trafili jej spolužiačky. Z nášho pohľadu nepredstavovala pre nikoho žiadnu hrozbu. Chcela iba počúvať Justina Biebera, z ktorého pesničiek by časom aj tak vyrástla. Túžila sledovať upírsku filmovú ságu Súmrak a obliekať sa podľa najnovšej módy. Jej snom bolo stať sa módnou návrhárkou, pričom vekom by sa jej predstavy prirodzene premieňali na ušľachtilejšie snahy, napríklad stať sa lekárkou, vynálezkyňou alebo političkou. Prosto túžila po slobode, ktorej súčasťou je nielen výber budúceho povolania, ale aj prístup k vzdelaniu. O jej životnom osude vznikla autobiografická kniha s názvom Volám sa Malala (I Am Malala: The Girl Who Stood Up for Education and Was Shot by the Taliban)
Krajina synov
Narodila sa však v krajine, kde sa narodenie dcéry celé storočia považuje za chmúrny deň. V kultúre, kde sa príchod syna oslavuje streľbou z pušky, no dcéry sa schovávajú za závesy a ich životnou úlohou je pripravovať jedlo pre mužov a rodiť deti. Nešťastie na miesto narodenia jej však bolo vykompenzované aspoň osobným prídelom šťastia v podobe rodiny. Jej otec Ziauddin Jusafzai sa totižto líšil od väčšiny paštúnskych mužov obývajúcich údolie pakistanského Svátu a susedného Afganistanu. Veril vo výnimočnosť svojej dcéry, dokonca požiadal priateľov a rodinu po jej narodení, aby hádzali sušené ovocie, sladkosti a mince do jej kolísky presne tak, ako sa to robí pri narodení paštúnskych synov. Jej otec podľa spomienok dcéry vždy vybočoval aj z iných tradícií islamskej paštúnskej spoločnosti.
Neskrýval svoje tolerantné postoje. Verejne odmietal krvnú pomstu, ktorá je už niekoľko storočí jediným akceptovateľným prostriedkom urovnávania sporov medzi klanmi a rodinami, a to aj po niekoľkých rokoch. Paštúni majú totižto aj takéto príslovie:
„Paštún sa pomstil po dvadsiatich rokoch a iný povedal, to bolo priskoro".
Okrem toho vždy hľadal aj medzináboženský dialóg, čo symbolizuje aj dvojveršie, akými paštúnski myslitelia formulujú svoje posolstvá:
„Keď sa hlas pravdy dvíha z minaretu, Budha sa usmieva a prerušený reťazec dejín sa znovu spojí."
Na jeho dcéru však mala asi najväčší vplyv jeho pozitívna posadnutosť vzdelávaním a zakladaním škôl.
Keď prišiel Taliban
Ziauddinovi sa aj napriek nepriaznivým podmienkam darilo otvárať nové školy a triedy, pre čoraz väčší okruh záujemcov bez rozdielu na pohlavie. Malala si však presne spomína kedy sa situácia zmenila. Mala desať rokov, keď si začala uvedomovať, že ich život sa skôr zhoršuje ako vylepšuje. V tomto veku už zreteľne vnímala aj dopad globálneho terorizmu na dovtedy síce zaostalé, ale relatívne pokojné údolie Svát. Negatívne zmeny malo na svedomí hlavne hnutie Taliban, strácajúce svoje pozície v Afganistane po spojeneckých operáciách proti terorizmu s názvom Trvalá sloboda.
Malala inšpirovaná aj západnou upírskou tínedžerskou literatúrou si spomína, že bojovníkov Talibanu si predstavovala ako upírov, ktorí prichádzali pod rúškom noci z hôr. Podľa nej to boli to čudne vyzerajúci muži s dlhými strapatými vlasmi, bradami a s čiernymi turbanmi na hlavách. Vo Sváte sa objavovali v skupinách, vyzbrojení nožmi a kalašnikovmi. Postupne svojou demagógiou ovplyvňovali čoraz viac domáceho obyvateľstva, rušili pakistanské sekulárne zákony a zavádzali islamské právo šaríja.
Nielenže odmietali všetko, čo bolo zo západu a súviselo s modernou kultúrou, problémom sa stala aj tradičná paštúnska hudba a spev. Z ponuky satelitných televízií postupne vypadávali „závadné" a „nebezpečné" televízne kanály. Výrazne sa zhoršilo aj postavenie žien, a vo svátskom údolí musela znásilnená žena opäť zohnať štyroch mužských svedkov, ktorí mali jej zneuctenie dokázať. S právom šaríja nebola v súlade už ani medicínska prevencia, pretože podľa islamistického výkladu Koránu, chorobu nie je možné liečiť skôr, než prepukne. Aj prevenčná vakcinácia detí proti obrne sa začala nazývať židovsko-americkým sprisahaním, ktorého cieľom je spôsobiť neplodnosť moslimiek.
Škola v ohrození života
Do ohrozenia sa dostalo aj školstvo. Muži hnutia Taliban začali vyhadzovať do povetria školy, zvyčajne počas nočného zákazu vychádzania, čo bola tiež jedna z talibanských noviniek. Od 15. januára 2008 už mali dievčatá úplný zákaz vstupu do škôl. V 21. storočí tak bol len na tomto konkrétnom území znemožnený prístup k vzdelávaniu asi 50 000 dievčatám. Taliban vzdelávanie všeobecne vnímal ako zlo zo západu. Malala však už vo svojich detských rokoch mala aj v tejto otázke jasný názor.
„Vzdelanie je vzdelanie. Mali by sme sa učiť všetko a potom si vybrať, ktorou cestou ísť. Vzdelávanie nie je ani východné, ani západné - je ľudské".
Svoj postoj sa rozhodla podporiť osobnou angažovanosťou a statočnosťou. Už v tínedžerskom veku objavila v sebe silu a odvahu postaviť sa nielen za práva žien a dievčat, ale aj za slobodný prístup k vzdelaniu v štáte, kde nebolo možné rozlišovať medzi štátom a neštátom, kde sa nedalo dúfať, že vás pred neštátom ochráni štát. Obeťou tohto stavu sa stala aj ona sama. Jej občiansko-tolerantný postoj ju v krajine s tradicionalistickým korpusom a nábožensky fundamentalistickou polevou, skoro pochoval.
Malalin knižný príbeh je skutočne veľmi sugestívny a detsky autentický, aj keď v niektorých pasážach je podľa mňa značne citeľný vstup dospelej a skúsenej spoluautorky Christiny Lambovovej, ktorá je zahraničnou korešpondentkou a od roku 1987 píše hlavne o Pakistane a Afganistane. Nepopieram, že by Malala nemohla disponovať už v pubertálnom veku vyspelým zahranično-politickým rozhľadom, no k jej veku skutočne pristane viac spomienkové rozprávanie podobné inej skutočnej detskej hrdinke, Anne Frankovej. Nedá sa však ani tvrdiť, že by politické súvislosti pôsobili nejako rušivo. Naopak, denníkové pamäti sú týmto komentovaním usádzané do spoločensko-politického kontextu, no poznámky medzi riadkami nemuseli pôsobiť až tak spravodajsko-investigatívne.
Kniha Volám sa Malala je každopádne inšpiratívnym príbehom jednotlivca, ktorého hlas môže nielen upozorňovať a varovať, ale aj meniť a zlepšovať. Kniha vyšla v roku 2013 (o pár dní vychádza aj slovenský preklad) a vo svete sa stala bestsellerom. V západnom svete, v ktorom sa mnohé slobody stali už dávno samozrejmosťou, by sa pokojne mohla stať povinným čítaním, ako memento, že za hranicami západnej civilizácie je nutné o mnohé samozrejmosti stále bojovať. Z času na čas by si z nej mohli prečítať aj mnohí naši školopovinní žiaci, ktorí po nútenom rannom prebudení preklínajú cisárovnú Máriu Teréziu za jej osvietenskú reformu, zavádzajúcu povinnú školskú dochádzku.
Súvisiace články a zdroje:
Výnimočná Malala umlčala aj amerického humoristu
Interaktívna časová os časopisu Time
