reklama

Cesta československého legionára okolo sveta za 2038 dní

Tak nám zabili Ferdinanda, oznámila pani Müllerová literárnemu hrdinovi – dobrému vojakovi Švejkovi. Jozef Klempa - reálny účastník prvej svetovej vojny, oboznámený tiež s touto udalosťou si do svojho denníka zapísal: „Bola práve nedeľa po sviatku sv. Petra a Pavla. Išli sme z kostola, keď prišla osudná správa, že v meste Sarajevo v Hercegovine zabili následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda“.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

Vtedy dvadsaťročný mladík, rodák z Moravského Svätého Jána, syn roľníka a vyučený obuvník, práve sníval o svojej blízkej budúcnosti, neveriac, že by ňou mala byť práve vojna. Sny sú však často ďaleko od skutočnosti, a tak už 10. októbra 1914 bol mladý branec povolaný k odvodu a 26. októbra 1914 narukoval k 13. honvédskemu pluku. Hoci vojenský dril a výcvik pod maďarským velením mu nebol veľmi pochuti, stále veril, že na front sa ani nedostane a vojna sa skončí do konca roka.

Mýlil sa. Práve 1. januára 1915 sa jeho pluk pohol. Z Bratislavy, cez Nové Zámky, Budapešť, Humenné a Sninu sa približoval k východnému frontu. Na Hromnice roku 1915 bol už v bezprostrednej blízkosti nepriateľa. Pozície jeho jednotiek sa v poľskej Haliči dostali pod paľbu Rusov a medzi nováčikmi zavládol chaos. Už 6. februára padol mladý Klempa do ruského zajatia. Nebol však sám. Zajatcov po prehranej bitke bolo až okolo 3000. Rusi ich postupne začali presúvať až za front do vlastného vnútrozemia a práve tu sa začalo aj Klempove vojenské dobrodružstvo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Denník československého legionára z rokov 1914 – 1920
Denník československého legionára z rokov 1914 – 1920 

Zážitky, spomienky a pozorovania zhrnul vo svojom denníku, ktorý pred časom vydalo vydavateľstvo Slovart pod názvom Moje skúsenosti za svetovej vojny, s podtitulom Denník československého legionára z rokov 1914 – 1920. K čitateľom sa tak priblížil veľmi cenný historický prameň, pretože neexistuje veľa autentických zápisov účastníkov bojov 1. svetovej vojny na ruskom fronte, ktoré by zaznamenávali nielen historické udalosti, ale aj osobné pocity vojakov a skúsenosti.

Prvé týždne jeho zajatia sú vlastne jedným veľkým pochodom. Zajatci bežne denne prekonávali v priemere 20 až 30 kilometrov. Podmienky boli tvrdé. Neznásobovala ich len ruská zima, ale aj nedostatok potravín. Slabí odpadávali, tí ostatní prežívali hlavne vďaka pohostinnosti bežných ľudí. V podstate podľa Klempových spomienok ruské velenie prenieslo celú starostlivosť o zajatcov na obyvateľstvo žijúce na trase presunu. Klempa tak na niekoľkých miestach opisuje skúsenosti s ruskými, židovskými, kozáckymi alebo tatárskymi rodinami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jeho pozorovania prinášajú množstvo obrazov o spôsobe života jednotlivých etník, nahliadajú do kuchyne, domov, stajní, maštalí, ale aj svätýň a chrámov. Klempa čas od času hodnotí aj ich pohostinnosť, odvíjajúcu sa od majetnosti, zaostalosti alebo bohatosti regiónu, etnickej príslušnosti a osobnostných charakterov hláv rodí. Priama úmera medzi bohatstvom a štedrosťou nebola pravidlom, pričom naraziť sa dalo na lakomého chudobného Rusa – Slovana, ale aj bohatého štedrého Žida.

Jeho videnie je tak skutočne na tú dobu pozoruhodne okresané o predsudky. Hoci sú ľudské vlastnosti často spájané s deklarovaním etnickej príslušnosti ich nositeľov, charakteristika osôb je založená na jeho osobnej empírii. Píše tak o dobrých, aj zlých skúsenostiach. Dozorcovia boli zväčša dobrí, surovcami boli najmä Čerkesi a Kirgizi. Keďže rakúsko-uhorská armáda bola multietnická, Klempa popisuje aj črty jej príslušníkov pochádzajúcich z rôznych etník.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Okrem spolupatričnosti a pomoci píše aj o nevraživosti, podvádzaní a klamstvách medzi zajatcami rôznych národností. Hlad, nedostatok a súženie tieto národnostné animozity ešte znásobovali. Jeho o jedlo okrádali najmä Rumuni, ktorí sa vraj dokázali do krvi pobiť hlavne s Chorvátmi. Najviac však vraj kradli Poliaci, ktorí sa podľa Klempu aj najviac modlili. Ale ani sám autor zápiskov nezamlčuje svoje morálne poklesky. Pre plný žalúdok bol tiež ochotný klamať a podvádzať.

„Po obede sme dostávali chlieb, cukor a čaj. Každá národnosť išla oddelene. Prví išli Maďari. Keďže som mal odznak maďarského pluku, išiel som ako Maďar a dostal som cukor, čaj aj chlieb. Za Maďarmi išli Nemci. Tu som zobral všetky znalosti nemčiny a zas som dostal všetko. Na druhom konci sa práve stavali do radu Slováci. Ja predsa ako čistokrvný Slovák som sa tam postavil, akoby sa nebolo nič stalo, a dostal som svoj podiel. Núdza a hlad ma priviedli na taký stupeň, že na chvíľu som bol schopný i za Turka sa hlásiť, len keď sa dával chlieb“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Vstupná dvojstrana denníka Jozefa Klempu
Vstupná dvojstrana denníka Jozefa Klempu 

Rusi zajatcov neustále presúvali. Využívali ich na rôzne sezónne práce v rôznych oblastiach Ruska, alebo ich ponúkali ako pomocných robotníkov v rôznych odvetviach ruského hospodárstva. Klempa mal tak skutočne množstvo príležitostí spoznať veľkú časť Ruska s jeho obyvateľstvom, zvyklosťami a lokálnymi špecifikami. Vo februári 1917 sa takto ocitol asi 48 kilometrov od Petrohradu. Práve vtedy sa v Rusku radikálne menili politické pomery. Cár Mikuláš II. sa vzdal trónu a práve mala nastať nová epocha Ruska. Pomery sa však naďalej zhoršovali a k tomu sa zrútil aj tradičný pilier starého Ruska – armáda. Preto už v októbri toho istého roku sa k moci dostali boľševici – najkrajnejšia to ľavica chudobného ruského ľudu.

„Nastali rabovačky a zabíjanie boháčov a dôstojníkov...Konali sa tiež pogromy na Židov, obyčajne židovi vyrabovali celý majetok. Keď sa neprotivil dali mu milosť alebo poriadny výprask, ak sa však protivil, zabili ho. Povesili tiež mnoho kňazov a vyrabovali veľa kláštorov. Mníchov a mníšky rozohnali, prípadne mníšky znásilnili a vraždili. Roľníci si rozmeriavali polia a každý robil, čo chcel. Sloboda sa obrátila vo zverstvo. Najhoršie bolo, keď sa našli sklady s alkoholom. Keď sa tie masy národa napili, ani zver nebola viacej rozbesnená“

Po Brestlitovskom mieri dal ruský veliteľ Klempovho putovného tábora zajatcom na výber dve možnosti. Ísť naproti Nemcom, alebo smer Sibír. Klempa si vybral Sibír, pretože sa chcel pripojiť k československým legionárom. 10. mája 1918 sa dostal až do Omska, kde vstúpil do 7. tatranského pluku. Legionári sa medzitým dostali do sporu s boľševikmi, ktorí sa ich snažili odzbrojiť. Klempa sa už 26. mája zapojil v meste Irkutsk do bojov s boľševikmi a odvtedy sa ocitol v spleti konfliktov, rôznych bojových skupín, čo zneprehľadňovali aj žoldnieri rôznych národností v službách znepriatelených strán.

Autor spomienok sa tak zúčastnil veľkej sibírskej anabázy, keď legionári zobrali iniciatívu do vlastných rúk a vydali sa na vlastnú päsť do Vladivostoku, odkiaľ sa chceli dostať do Francúzska. Po bojoch s boľševikmi sa im podarilo získať kontrolu nad najdôležitejšou ruskou dopravnou tepnou, Transsibírskou magistrálou. Klempa však ešte načas opäť padol do tentoraz boľševického zajatia, počas ktorého bol svedkom mnohých prejavov ich krvavého teroru. Asi po dvoch mesiacoch sa mu však podarilo vrátiť sa k svojim druhom a spolu so spolubojovníkmi sa zúčastnil bojov na strane bielogvardejcov. Od novembra 1918 sa legionári stali aj spojencami konzervatívneho diktátora admirála Alexandra Kolčaka, ktorý po vojenskom puči ovládal Sibír.

Dohodové mocnosti trvali na tom, aby légie takto stále zotrvávali v bojovom nasadení proti boľševikom, no legionári stále viac strácali záujem a v neprehľadnej situácii nevideli význam ďalšieho boja. Medzitým už vzniklo aj Československo, a tak mnohí začali pomýšľať na návrat domov, aj keď vojenské a politické velenie si to zatiaľ neprialo. Jeho pluk tak až do apríla 1920 strážil úsek Novosibirsk – Tomsk na Transsibírskej magistrále.

Až 23. mája 1920 sa vo Vladivostoku nalodili na loď Ixion. Po pätnásťdennej plavbe a 8150 kilometroch, asi 3000 legionárov vystúpilo na kanadský breh. Vo Vancouveri ich okamžite vyšetrila úradná komisia, ktorá chcela preveriť zdravotný stav vojska, aj keď Klempa si do denníka zapísal: mali sme však dojem, že asi vyšetrovali, či sme nepriviezli chorobu politickú z boľševického Ruska. Legionári potom precestovali po železnici celú Kanadu až do Halifaxu. Čakala ich plavba do Nemecka, odkiaľ vlakom Jozef Klempa docestoval až do novej vlasti. Usadil sa, založil si rodinu a dožil sa úctyhodného veku. Zomrel prirodzenou smrťou 28.novembra 1980 vo veku 86 rokov.

Jeho denník zápiskov a spomienok je výborne čítanie, ktoré s určitosťou osloví každého milovníka histórie. Ponúka obraz každodenného života v zajatí aj v légiách, politické názory obyčajných vojakov, ich vzťah k boľševikom, bielogvardejcom či vojenskému a politickému vedeniu légií, pričom autor zápiskov si na mnohé udalosti a pozorovania utvára aj vlastný názor. Zaujímavo tiež informuje o každodennom živote ruského človeka, o jeho zvyklostiach i slabostiach. Súčasťou publikácie je aj 12-stranová príloha fotografií a pohľadníc zo zajatia a predsádka knihy obsahuje aj mapy zobrazujúce jeho strastiplné putovanie. 

*Časový údaj v titulku článku nemusí byť úplne presný. Za začiatok jeho púte som zvolil odchod na front, pričom výpočet som urobil iba sčítaním rokov a dní, nezohľadňujúc špecifiká kalendára.

Jozef Klempa - Moje skúsenosti za svetovej vojny (Denník československého legionára z rokov 1914 – 1920), Vydavateľstvo: Slovart, 2014 

Jozef Kuric

Jozef Kuric

Bloger 
  • Počet článkov:  333
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Odpočúvač ľudských príbehov, sliedič reality, predčítač, bloger majúci záľubu v literatúre a občasný fúkač bublifrkov, s prechodným pobytom v daždivom Maconde a na Facebooku. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaNa cesteSranda musí byťBulvárŠkolstvoPolitická realitaHudobná sekciaZápisky a spomienkyNázoryPokus o literatúruCogito ergo...Tvorivosť

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu