Odpočúvač ľudských príbehov, sliedič reality, predčítač, bloger majúci záľubu v literatúre a občasný fúkač bublifrkov, s prechodným pobytom v daždivom Maconde a na Facebooku. Zoznam autorových rubrík: História, Na ceste, Sranda musí byť, Bulvár, Školstvo, Politická realita, Hudobná sekcia, Zápisky a spomienky, Názory, Pokus o literatúru, Cogito ergo..., Tvorivosť
Keď otvoríte ktorékoľvek regionálne noviny, tak okrem lokálno-bulvárnych pikošiek v nich narazíte aj na niekoľko samochválnych politických správ. Podobné zvesti sa však objavujú aj v celoplošných médiách. Na fotografiách sa zubia verejní činitelia, sťa nožnicovorukí Edwardovia, pripravení magickým strihnutím darovať život niečomu, o čo sa v skutočnosti skoro ničím nepričinili. Ako dôkaz, nech slúži aj vyhľadávač Google.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory, dokonca aj tie politické. Túto demokratickú vymoženosť nie je možné upierať ani ľuďom, ktorí by radšej mali pomlčať, aby sme sa okrem pochybovania nad ich umeleckými kvalitami, nemuseli aj ironicky usmievať na ich občianskych a politických postojoch. O otvorenej podpore politikov a politických strán, ľuďmi z umeleckej brandže si už dlho myslím svoje. Je jedno, či je podpora vyjadrená modrým alebo červeným. Jednoducho som toho názoru, že kultúrna obec by si mala zachovávať určitý odstup od tej politickej, a skôr by mala nastavovať pravdivé zrkadlo, a nie snovať pavučiny, založené na prospechu a barterových obchodoch.
V týchto pohnutých postgorilích časoch je určite mnoho ľudí znechutených politikou. Mnohých už teraz trápi svedomie za vnútorné úvahy, že by voliť vôbec nešli. Pre takto trpiacich by mohli byť utešujúce aspoň slová z kontroverzného Freakonomicsu. Jeho autori na svojom blogu tvrdili, že nikdy nevolíme kvôli programu volenej politickej strany, ani kvôli našim ekonomickým záujmom. Motivujú nás vraj hlavne sociálne stimuly. Podľa ich sociologického výskumu je skoro isté, že najväčšia výhoda spojená s chôdzou k volebnej urne spočíva v tom, že nás naši priatelia a kolegovia uvidia vo volebnej miestnosti.
Fascinácia politikmi má na Slovensku dlhšiu tradíciu. Tento fenomén možno súvisí s akousi dedičnou plebejskosťou, ktorá je slovenskému voličskému elektorátu vlastná. Typický slovenský volič 20. storočia akoby trpel akousi poruchou, potrebou dostať sa čo najbližšie k svojmu milovanému politikovi, uctievať ho a dotknúť sa aspoň jeho zvrškov. Preto sa v 40. rokoch 20. storočia tlačil v dave, len aby mohol zažiť extaticko-fašistický zážitok počas nedeľnej omše, ktorú práve celebroval sám Jozef Tiso. Tým šťastnejším sa splnil aj sen o eucharistii prijatej z rúk samotného vodcu, alebo o osobnej spovedi zavŕšenej bozkom prezidentovej štóly.
Priznávam sa, že už od jesenného pádu vlády uvažujem, že v konkrétnu marcovú sobotu v roku 2012 by som akože nebol doma. Samozrejme nie pre normálnych ľudí, rodinu a priateľov, ale iba pre politikov. Ak by v túto sobotu práve husto pršalo, alebo by nebodaj ešte padal sneh, zamkol by som byt na dva západy, zatemnil by som žalúzie a celý ten volebný cirkus by som jednoducho odignoroval. V prípade slnečného počasia by som možno bol ochotný opustiť pevnosť, ale volebnej miestnosti by som sa vyhol veľkým oblúkom.
Môjho starého otca navštevoval muž, ktorý si rád vypil. Bol to taký dedinský pijan, ktorý pustil dolu gágorom každú výplatu a v podstate aj celý svoj majetok. Vo vnútri to však bol dobrý človek, len so zlými prioritami. Kvôli alkoholovému opojeniu často strácal dôstojnosť, a okrem močenia na verejnosti, navštevoval dvory spoluobčanov, dotieravo túžiac po spoločnosti, ale ešte viac po litri vína.
Obyčajný človek Igor Matovič nebude mať v diskusnej relácií Na telo žiadneho oponenta. Najsilnejšia opozičná strana odmietla diskusiu s týmto poslancom a do spomínanej relácie neposlali žiadneho zástupcu radšej ani národniari, ktorí asi nechcú riskovať facku v priamom prenose. Čo dodať? Matovič si znova užije ponúknutý mediálny priestor a po vyspovedaní Banášovou, ho prevetrá aj ďalšia markizácka blondínka. Podivuhodným a možno až detinským by sa však dal nazvať postoj najsilnejšej opozičnej strany. Takéto odmietanie diskusie patrí skôr niekde na pieskoviská materských škôl.
Česká kultúrna obec mala jednu humornú dvojicu vystupujúcu pod značkou V+W. Aj my Slováci sa môžeme pýšiť našou legendárnou komickou dvojicou, ktorá vstúpila do siene slovenského humoru a aj čítaniek ako L+S. Obe tieto dvojice boli známe svojimi humornými dialógmi, ktoré ešte stále rozosmievajú viaceré generácie. Dnes sa vo vysielaní politicko-diskusnej relácie „Na telo", zrodila možno jedna nová dvojka, ktorá by kľudne mohla vystupovať aj častejšie pod umeleckou značkou S+S. Ich dnešné dialógy posunuli televíznu zábavu na novú a vtipnejšiu úroveň, a to nie len v oblasti diskusných relácií. Z ich rozhovoru dnes skutočne vznikli celkom vtipné dialógy, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani vyššie spomenuté zábavné dvojice.
„Priatelia, dnes budem v relácii O 5 minút 12 a Na Telo s Róbertom Ficom. Držte mi palce:) Peknú nedeľu všetkým želám. Iveta R." Tak takýto status sa objavil na facebookovom profile našej pani premiérky. Samozrejme nie som naivný, viem, že to napísal niekto z jej pracovného tímu, možno nejaký poradca pre facebook a iné sociálne siete.
Maďarským premiérom zaumienený zákon o dvojitom občianstve je asi naozaj skutočnosťou, aj keď presné znenie jeho návrhu stále nie je známe ani maďarským zákonodarcom. No čo si takisto tvrdohlavý maďarský premiér zaumieni to sa mu asi aj splní, s ohľadom aj na súčasnú skladbu maďarského parlamentu. Možno nepôjde o občianstvo v pravom slova zmysle, pretože aj vo vnútri strany Fidesz panujú na bipolitné občianstvo Maďarov rozdielne názory. Keby však k takémuto zákonu nakoniec prišlo, aj napriek opatreniam tiež tvrdohlavého slovenské premiéra, možno by nebolo na škodu porozmýšľať nad symbolicko-heraldickom označení možných slovensko-maďarských bipolitov, aspoň na obaloch ich cestovných dokladov, aby nemuseli byť vlastníkmi dvoch cestovných pasov.
To, že strany súčasnej vládnej koalície menia svoje názory a postoje aj v otázkach európskej integrácie a jej ďalšieho smerovania, na tom som si už nejako zvykol. Jasne tým odhaľujú svoje ideové zdroje, ktoré ich motivujú v boji o moc a dokazujú, že sú to strany bez vízií a pevných postojov. Spomínam si na holé zadky, ktorých autorom bol jeden nemenovaný slovenský „reklamný mág" , a v pamäti mám ešte všetky tie neplnenia základných podmienok v prístupových rokovania za vlády ĽS-HZDS v koalícii s najnárodnejšou stranou na Slovensku, keď zjednocujúcim heslom ich spoluvlády bolo „cudzie nechceme a svoje si nedáme", a keď snili o neutralite a malom Švajčiarsku v srdci Európy.
Prvé moje obavy v roku 2009 sa objavili s odbitím polnoci, pretože od 1. januára som mal začať používať novú spoločnú menu. Euro postupne vytláčalo z mojej peňaženky koruny, keď nič iné, aspoň krásne (hlavne mince, boli neskutočne krásne). Mal som obavy, ako si na to všetko zvyknem, akú budem potrebovať vlastne peňaženku, či nebudem veľmi rozhadzovať, dokedy budem musieť prepočítavať v hlave, či ma nesklame moja štátom distribuovaná eurokalkulačka a čo to vôbec ako pre spotrebiteľa všetko prinesie. Keď som si všimol, že aj dôchodcovia sa na novú menu adaptovali, strach pominul.
Premiér povoláva publicistov. Palác predsedu podarenej, prevahou panujúcej partie, preplnili pisálkovia papierových právd a poloprávd. Pyšný premiér predstupuje pred poslucháčov. Počuť pravidelné praskanie polaroidov. Premiér pomaly pregĺgne, povytiahne poznámky predpísaného prejavu. Pôsobí pokojne. Pomalým pohybom prstov preloží papier, potom púšťa prejav prázdno pyšných pojmov.
Medzi regálmi veľkého obchodného domu sa naháňa kŕdeľ školákov. Okupujú hlavne hračkárstvo a snažia sa minúť vreckové do posledného centu. Dozorkonajúce predavačky ostražito a nevraživo zazerajú a tu jedna druhej rečie: „ očúvaj, vidíš tie decká? , kedy sa učia, keď sú furt na výletoch ?". A kolegyňa ešte spestruje dialóg: „ no však tak potom vyzerá naše školstvo, a ty učitelia sa len sťažujú, a čo také ťažké robá?". Dialóg zámerne odchytávam, chcem počuť koniec, sú to zjavne odborníčky. A tak dialóg pokračuje: „ no veď nič, berú dobré platy, furt na výletoch, dostávajú darčeky od žákov a prázdnin majú vác ako robá".
