Chlieb náš každodenný

Autor: Jozef Kuric | 27.11.2013 o 9:04 | Karma článku: 7,95 | Prečítané:  1406x

Chlieb je v troch blízkovýchodných náboženstvách chápaný ako boží dar a v jednom prípade sa dokonca stal samotným božím telom. Už od malička vychovávame deti k úcte k tejto potravine, mnohí dokonca modlitbou ďakujú za jej každodennosť a skoro všetci sa pohoršujeme, keď sa ním plytvá. V takýchto kultúrno-civilizačných okruhoch, ktorých progres bol pred niekoľkými tisícročiami naštartovaný práve poľnohospodárstvom a pestovaním obilia je preto asi trúfalé vyhlásiť, že za väčšinou zdravotných komplikácií a civilizačných ochorení moderného človeka je zodpovedná práve najzákladnejšia plodina agrokultúrnej civilizácie, a to pšenica.

william_davis_zivot_bez_psenice.jpgS takouto kontroverznou teóriou vyšiel v roku 2011 aj americký kardiológ William Davis. Svoju hypotézu podporenú vlastnou osobnou skúsenosťou, ale aj medicínskymi štúdiami a výskumom na vzorke jeho pacientov, zhrnul v knihe Wheat Belly, ktorá v slovenskom preklade vyšla ako Život bez pšenice.

O tejto knihe by som možno ešte pred dvoma rokmi tvrdil, že to je určite šarlatánstvo. V súčasnosti však s mnohými závermi Williama Davisa sčasti súhlasím, pretože práve pred dvoma rokmi som urobil jedno zásadné rozhodnutie, ktoré s pšeničnou múkou priamo súviselo.

Ako dovtedajší milovník chleba, pečiva a iných múčnych jedál som ich konzumáciu obmedzil na takú nízku úroveň, o akej by som v minulosti nesníval ani v apokalyptických snoch. No a výsledok? Schudol som viac ako 10 kg a to práve v oblasti brucha. Nebol som však ovplyvnený predmetnou knihou, v tom čase som o nej ani netušil, jednoducho som si chcel iba znížiť svoj BMI (Body Mass Index - index telesnej hmotnosti). Presnejšie, trápila ma hlavne brušná pneumatika a intuitívne som pochopil, že za to môžu práve obilninové sacharidy, keďže v konzumácii tukov som bol celé roky striedmy.

No a podľa Davisa je práve zväčšená tuková vrstva na bruchu najviditeľnejším dôsledkom konzumácie pšenice. Takéto zväčšené brucho dokonca nazýva pšeničným bruchom. Je to vlastne nahromadený tuk, ktorý vzniká v dôsledku dlhodobej konzumácie potravín, ktoré spúšťajú produkciu inzulínu, hormónu zodpovedného za ukladanie tuku. Tento centrálny alebo útrobný tuk je unikátny v tom, že na rozdiel od tuku v iných častiach tela vyvoláva zápalové procesy, narúša inzulínové reakcie a dáva zvyšku tela abnormálne metabolické signály.

Takže michelinovská pneumatika obkolesujúca pás človeka aj s miernou nadváhou, je podľa Davisa výsledkom opakovaných vysokých hladín cukru v krvi. Táto vysoká hladina cukru v krvi následne spôsobuje vysokú hladinu inzulínu. Inzulín sa uvoľňuje v pankrease ako reakcia na cukor v krvi. Čím je tohto cukru viac, tým viac inzulínu sa musí uvoľniť, aby sa cukor dostal do telesných buniek. Prosto bludný kruh.

Ak už pankreas nie je schopný produkovať inzulín, rozvinie sa u človeka cukrovka. Ale aj nediabetici majú často vysokú hladinu cukru, potrebujú ho totižto na pestovanie vlastného pšeničného brucha. Podľa Davisa ani samotná medicína zatiaľ nepozná presný dôvod, prečo narušený metabolizmus glukózy a inzulínu spôsobuje hromadenie tuku práve v brušnej dutine, a nie na ľavom ramene alebo čele.

Prečo je za tieto javy zodpovedná práve pšenica? Pretože podľa Davisa taký celozrnný pšeničný chlieb má glykemický index 72 (GI bieleho chleba je 69), a tak zvyšuje cukor v krvi rovnako alebo viac ako bežný cukor, čiže sacharóza s glykemickým indexom 59 (niektoré laboratória dospeli k výsledku GI 65). Len pre porovnanie, taká čokoládová tyčinka Mars by mala mať GI 68, fazuľa GI 51, grapefruit 25 a nesacharidové potraviny ako losos a vlašské orechy majú GI blízke nule. Takže vraj už dva krajce celozrnného chleba môžu zvýšiť hladinu cukru v krvi viac, ako 2 polievkové lyžice čistého cukru.

Davis v ďalších kapitolách vysvetľuje, prečo je pšenica medzi modernými obilninami unikátna vo svojej schopnosti premieňať sa rýchlo na cukor v krvi. Okrem toho má vraj ešte nedostatočne preskúmané genetické zloženie, vyvoláva návyk prejedať sa a obsahuje lepok, ktorý je príčinou ďalších biochemických a metabolických problémov. Napriek tomu, že pšenica je z väčšej časti sacharid, tvoria ju z 10 až 15 percent aj bielkoviny. Až 80 percent týchto bielkovín tvorí lepok, ktorý je zodpovedný v niektorých prípadoch za alergické reakcie a devastujúce ochorenie tenkého čreva.

A prečo si Davis tak zasadol práve na pšenicu, keď sú tu aj iné obilniny? Pšenicu si berie na paškál preto, že práve ona je z hľadiska zastúpenia v strave Američanov najpoužívanejšia. Je pevnejšou súčasťou americkej kultúry, než je Larry King súčasťou americkej televízie. Sám Davis je Američanom a za príklad preto dáva americké priemerné stravovanie, v ktorom sa väčšina jedál, keď už priamo neskladá z pšeničnej múky, tak sa táto zložka aspoň do jedál pridáva. Konzumuje sa teda hlavne pšenica, pričom veľa ľudí sa s žitom, jačmeňom, špaldou, tritikalom, bulgurom alebo s inou menej známou obilninou ani nestretne.

Priznajme si, že aj v našej stredoeurópskej strave prevláda v stravovaní chlieb, pečivo, pizza, cestoviny. Dokonca aj diabetológovia a televízni guruovia na stravovanie často zdôrazňujú potrebu konzumovať cereálne pšeničné produkty. Je to výsledok trendov, ktoré sú zameriavané na zníženie podielu tuku v strave. V USA sú tieto tendencie prítomné už od sedemdesiatych rokov 20. storočia, čo sa paradoxne na zdravotnej úrovni amerického obyvateľstva len málo prejavilo. Naopak za posledné desaťročia začali Američania rapídne priberať, zhoršilo sa ich zdravie a zvýšilo sa aj riziko cukrovky. Kým mnohí odborníci vidia príčiny tohto javu v nezdravom fastfoodovom stravovaní a sedavom spôsobe života, Davis provokatívne viní práve pšenicu.

Nemám rád konšpirácie a tento článok ani nemá ohrozovať strategické ciele slovenského ministerstva pôdohospodárstva a ani záujmy Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, no americký kardiológ tvrdí, že za posledných päťdesiat rokov sa pšenica tak geneticky zmenila, že s pôvodnými odrodami nemá veľa spoločného. A to môže byť tiež problém. Nové druhy pšenice síce priniesli neuveriteľné zvýšenie hektárových výnosov a pomohli s odstraňovaním hladu vo svete, no skutočný dopad zmien v genetike pšenice na ľudský organizmus vlastne ani nebol dôkladne preskúmaný. Ale ako píšem, nechcem konšpirovať, dokonca k niektorým podobným kontroverzným stravovacím trendom som často skeptický, no napriek tomu mi pri čítaní knihy pár otázok napadlo.

Tak napríklad:

Prečo je nadváha a obezita alarmujúca práve v kultúrnych okruhoch s intenzívnym obilninovým poľnohospodárstvom?

Prečo trpia nadváhou aj ľudia, ktorí sa živia fyzickou prácou, alebo svoje sedavé zamestnanie kompenzujú športovou aktivitou?

Prečo sa v ľudskej populácii čoraz častejšie objavuje alergia na lepok?

Prečo odporúčania pediatrov a odborníkov na výživu tvrdia, že lepok by mal byť v príkrmoch dieťaťa tabu až do dovŕšeného desiateho mesiaca alebo s ním začať až po prvých narodeninách?

Ktorá zložka fastfoodového stravovania sa podpisuje na nadváhe a obezite najviac, tuk, proteíny alebo sacharidová (obilninová) zložka?

 

 

William Davis: Život bez pšenice, Premedia 2013, Preklad: Zuzana Jánska
Blog autora http://www.wheatbellyblog.com/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?